Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Istanbul Calling

.časopis .hudba

V tomto meste sa všetko stretáva, zlieva, dotýka a mieša. Východ zo Západom, sever s juhom, kresťanstvo s islamom, Európa s Áziou, slávna minulosť s fascinujúcou prítomnosťou. Vidieť to v architektúre, móde, životnom štýle. A v hudbe.

Istanbul je totiž okrem iného aj mestom so silnou hudobnou scénou.
Ulica Istiklal Caddesi sa začína na veľkom námestí Taksim Meydan a končí sa pri hornej stanici starej podzemnej lanovky s výstižným názvom Tünel. Hneď vedľa nej je malý obchod s platňami, ktorý sa volá Lale Plak. Od neho vedie strmá úzka ulička dole ku Galatskej veži. Sú na nej takmer výlučne obchody s hudobnými nástrojmi – od ľudových píšťaliek, perkusií a strunových nástrojov cez elektrické gitary a bicie súpravy až k syntetizátorom a dídžejským dvojgramofónom. Istiklal Caddesi a okolie Tünelu je hudobným srdcom Istanbulu.

.zvuky mesta

Z obchodu Lale Plak znie džez, rockové alternatívy a elektronika. Na námestí pred ním hrá skupina dlhovlasých hippies melancholický turecký folklór. Hrajú na akustických gitarách, baglame (niečo ako mandolína s dlhým krkom a vypuklou ozvučnicou), perkusiách a na malom, prenosnom cimbale. Pri niektorých piesňach pred nimi tancuje mladá tanečníčka. O sto metrov ďalej vystupuje podobná kapela, len obohatená o tureckú píšťalu ney. Z hudobných obchodov počuť džezové „kilá“, bluesové gitarové rífy a elektronické bíty. V úzkych uličkách trúbia autá, v prístavoch hučia lode, predajcovia prenikavými hlasmi vykrikujú svoje ponuky, ktoré sa nedajú odmietnuť, nad hlavami škriekajú čajky a z minaretov sa päťkrát za deň ozve intonačne rozostrené volanie muezínov.
V Istanbule sa to všetko zlieva do zvláštnej, exotickej harmónie. Odráža sa v nej kultúrne bohatá (hoci politicky často rozporuplná) história a pestrofarebná, množstvo hudobných vplyvov radostne absorbujúca súčasnosť. Je celkom prirodzené, že mesto ležiace na dvoch kontinentoch a dvoch moriach v svojej hudbe koncentruje stredomorské, ázijské a balkánske vplyvy. Neprekvapí ani to, že metropola, ktorá bola postupne centrom východorímskej ríše, byzantského kresťanstva a obrovskej otomanskej dŕžavy siahajúcej od Poník až po Bagdad, disponuje kultúrnym dedičstvom, v ktorom sa to všetko odráža. A za samozrejmosť možno považovať aj fakt, že v súčasnom modernom veľkomeste sa to všetko zmixuje s globálnymi kultúrnymi trendmi a technologickými vychytávkami.
Zvláštne je, že pritom všetkom nevzniká neprehľadný chaos, ale bohatá hudobná scéna s vlastnou tvárou. Či už počúvate popové šansóny Sezen Aksu, speváka arabesiek Orhana Gencebaya, sufistického mystika Mercana Dedeho, cigánsku kapelu Laco Tayfa alebo dídžejský kolektív Rebel Moves, ľahko rozpoznáte zvuky mesta, v ktorom žijú.

.baBa a Dede
Tento článok nie je vyčerpávajúcou štúdiou, ale skôr osobným hudobným cestopisom. Preto nebudeme rozoberať jednotlivé historické a kultúrne vplyvy a beznádejne sa snažiť vtesnať živú hudbu do úzkych kategórií. Upozorníme radšej na niekoľko pozoruhodností, ktoré pri prechádzke hudobným Istanbulom nemožno obísť.
Začnime hádam najdôležitejšou, hoci voľným okom neviditeľnou inštitúciou súčasnej istanbulskej scény. Je ňou vydavateľstvo Doublemoon Records. Vzniklo v roku 1998 s cieľom „zachytávať bohaté zvukovú paletu Istanbulu a šíriť ju vo svete.“ V praxi to znamenalo vydávanie albumov a organizovanie koncertov zaujímavých miestnych hudobných zoskupení, pričom od začiatku išlo aj o budovanie mostov a prekračovanie hraníc. Starú súfijskú hudbu spájali s elektronikou, tureckých folkloristov s jamajskými producentmi, istanbulský nu-jazz s Norah Jones. Doublemoon Records je pritom len jednou súčasťou hudobného „koncernu“ Pozitif, ktorý organizuje koncerty a festivaly (najväčší z nich, Efes Pilsen One Love Festival, sa koná v Istanbule tento víkend, 20. a 21. júna, a headlinermi sú Tricky, Röksopp, Klaxons a Zero 7). Okrem toho prevádzkuje aj najznámejší istanbulský hudobný klub Babylon a  spomínaný obchod Lale Plak patrí na jeho obežnú dráhu.
Najznámejšími akvizíciami vydavateľstva Doublemoon Records je kapela BaBa Zula a multi-inštrumentalista Mercan Dede. BaBa Zula hrá podľa vlastných slov „orientálny dub“. Jadro skupiny tvoria traja muzikanti (Murat Ertel, Levent Akman, Cosar Kamci) a výtvarník Ceret Oykut. Na koncertoch aj albumoch sa k nim pridávajú viacerí hostia –  napríklad legendárna jamajská dvojica Sly Dunbar a Robbie Shakespeare, basgitarista Einstürzende Neubauten Alexander Hacke, gitarista Fred Frith, alebo kanadská speváčka Brenna MacCrimmon. Okrem toho s nimi často tancujú brušné tanečnice a ich koncerty nemajú ďaleko od multimediálnej divadelnej šou.
Hudba BaBa Zula je postavená na perkusiách a tureckých strunových nástrojoch (najvýznamnejším z nich je baglama), ktoré sú podložené elektrickou rytmikou, často v pohodovom reggae rytme, celé je to obohatené zvukovými samplami a, samozrejme, spevom. Je to hudba plná zvláštnej melodiky a atmosférického grúvu. Kapela vydala doteraz šesť albumov, pričom za vrcholy možno označiť Duble Organtal z roku 2005 (produkoval Mad Professor) a zatiaľ posledný album Kökler, v anglickej verzii Roots čiže Korene z roku 2007.
Mercan Dede (vlastným menom Arkin Ilicali) je hráč na tureckej píšťale ney a arabskom bubne bendir. Okrem toho je dídžej, producent, výtvarník a celkom vážny hudobný skladateľ, žijúci striedavo v Istanbule a v Kanade. Jeho hudba je na rozdiel od BaBa Zula jemnejšia, elektronickejšia a mystickejšia. Vychádza zo súfijskej tradície, často zhudobňuje texty súfijských mystikov, čo zrejme súvisí s jeho vlastnou duchovnou cestou. Elektronika v jeho rukách bez problémov zapadá do orientálnych zvukových koláží, bíty a sample ich robia súčasnejšími a zvlášť v spojení s takmer rapovanými textmi aj naliehavejšími. Mercan Dede nahral doteraz osem platní s rôznymi hosťujúcimi hudobníkmi. Seyhatname z roku 2001 je jemným, náladotvorným „soundtrackom“ k hodvábnej ceste, aktualizovanej autorovým vlastným duchovným hľadaním.  Zatiaľ posledný album má názov 800, hosťuje na ňom napríklad indický hráč na tabla Shankar Das, je v ňom o čosi viac elektroniky, v aranžmánoch sa objavujú „európske“ sláčiky a džezové dychy. Hlboká, silná hudba.

.etno elektro
Je to určite predovšetkým otázka vkusu, no zrejme najzaujímavejšie sú istanbulské mosty medzi etnickou hudbou a modernou, viac či menej tanečnou elektronikou. V našom cestopise tento most reprezentuje kapela Orient Expressions, kompilácie Istanbul Calling a najpopulárnejší turecký raper Ceza.
Na svojej najnovšej platni Kirik Kalpler Albümü sa členovia skupiny Orient Expresssions nechali odfotografovať na Galatskej veži, pričom v pozadí vidno zátoku Zlatý roh a nad ňou palác Topkapi, Hagiu Sofiu a Modrú mešitu. Táto fotografia by pokojne mohla byť kľúčom k tvorbe tejto talentovanej štvorice. Nachádzajú sa v najeurópskejšej časti Istanbulu, pričom byzantská a otomanská história mesta tvorí kultúrnu kulisu. Kľúčovým členom kapely je Can Utkan alias DJ Yakuza. Vytvára zvuky a bíty, na ktorých ďalší dvaja členovia skupiny –  hráč na baglame, oude a ďalších strunových nástrojoch Cem Yildiz a hráč na dychových nástrojoch Richard Hamer –  stavajú melódie a harmónie. Ich kompozície sú ovplyvnené tureckým folklórom, na platni Külliyat so skvelou speváčkou Sabahat Akkiraz dokonca aranžujú a interpretujú folklór samotný. Štvrtým, nemenej dôležitým členom Orient Expressions, je zvukový majster Murat Uncuoglu, vďaka ktorému má kapela krištáľovo čistý, dynamický, farebný zvuk.
Najkomplexnejšou ukážkou toho, čo sa na istanbulskej „etno-elektro“ scéne deje, sú kompilácie Istanbul Calling (Elec-Trip Records), z ktorých sme si požičali aj názov celého článku. Doteraz vyšli dva diely, projekt však zrejme bude ďalej pokračovať. Obsahujú piesne a tracky miestnych producentov a dídžejov (medzi nimi pomerne známy kolektív Rebel Moves alebo umelci s prezývkami dEmian, Haximum alebo Baba Cay), pričom každý z nich stavia svoj unikátny most medzi folklórnou tradíciou a elektronickou súčasnosťou. Je zaujímavé, ako tieto dve zdanlivo vzdialené krajiny do seba zapadajú. Turecké perkusie a „grúvová“ rytmika, ktorú v starej hudbe vytvárajú, má veľmi blízko k moderným bítom, repetitívne hudobné vzorce, vlastné starej súfijskej hudbe, nie sú ďaleko od elektronických hookov a melancholické melódie píšťaliek, hlasov a strunových nástrojov – či už originálnych, alebo nasamplovaných – do toho všetkého veľmi dobre pasujú. Je to hudba, ktorá môže znieť v berlínskom, newyorskom alebo bratislavskom klube, no po prvých taktoch bude jasné, odkiaľ pochádza.
Mosty stavia aj jeden z najpopulárnejších tureckých hudobníkov, Bilgin Özcalkan, raperským menom Ceza (po turecky to znamená „trest“). Ako u všetkých raperov na svete, aj Cezova cesta k hip-hopu začala v černošských štvrtiach amerických veľkomiest. Niežeby tam vyrastal, len sa mu zapáčila ich hudba, a tak začal rapovať. Nebol v tom sám – podobne postihnutá bola aj jeho sestra Ayben, mimoriadne talentovaná beatboxerka. Najprv spolupracovali s producentom Dr. Fuchsom, ktorý ich nasmeroval na tureckú hudobnú scénu v Nemecku. Ceza vystupoval pre nemeckých Turkov, čoraz viac sa vzďaľoval od americkej „klasiky“, stával sa       čoraz viac tureckým. Vznikol štýl, nazývaný  „orientálny hip-hop“.
Ceza je dnes v Turecku aj v tureckom Nemecku mimoriadne populárny. Jeho hiphopové tracky je radosť počúvať. Oproti americkému, alebo hoci aj slovenskému rapu je to oveľa menej agresívne (aspoň sa to zdá z hudby a flowu, textom nerozumieme) a hudobne oveľa zaujímavejšie. Hoci je jeho hudba totálne elektronická, nevyhýba sa orientálnym melódiám a monotematickým hip-hopom unavené uši príjemne osvieži zaujímavými zvukovými aranžmánmi.

.istiklal caddesi
Je sobota večer, sedíme v bare vedľa hudobného obchodu Lale Plak na ulici Istiklal Caddesi v istanbulskej štvrti Beyoglu a popíjame ľadové mojito. V bare nehrá žiadna hudba. Bolo by absurdné, keby hrala. Veď na ulici hrá živá kapela a hrá skvele. Ľudia stoja okolo, niektorí im hodia do gitarového púzdra zopár lír. Iní si kupujú cédečká. Perkusie, gitara, baglama, cimbal a spievané melódie, ktoré sa kĺžu v priestoroch medzi poltónmi.
Každú chvíľu prejde popred bar človek s hudobným nástrojom na pleci či pod pazuchou. Mladíci s emo účesmi a elektrickými gitarami, sivovlasý hippie s baglamou alebo oudom, tínedžer so synťákom. Idú do barov, kaviarní a klubov na Istiklal Caddesi. Niektorí budú hrať do tanca, iní len vytvárať atmosféru, ďalší sa posadia na rohu ulice, niektorí si zahrajú v klube. Možno budú hrať folklór, techno, blues, džez, rokenrol. Najpravdepodobnejšie je, že to budú všetko miešať a prepájať. Sme v hudobnom srdci Istanbulu.
Istanbulská hudobná scéna je pre nás stále málo poznaná, exotická, nesmierne zaujímavá a vzrušujúca krajinou. Volá Istanbul. Počúvame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite