Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Milý Sergej,

.jozef Ciller .časopis .nekrológ

píšem Ti posledný list. Nemám rád slovo "dopis". Ešte ani poriadne nezačal a už je dopísaný.

List. Pomalý, plávajúci vzduchom, čoraz hlbšie a hlbšie – až sa dotkne dna. Je v ňom veľa viet z Dostojevského, Cervantesa, Bojčeva. Ich myšlienky prekonávajú banálny život, banálnu smrť. Nás malých v smiešnom svete ladia vo vzácnych chvíľach do iného stavu človečenstva, do iných stupníc vedomia i podvedomia.
Predtým, ako si zmizol v čiernej debne Bojčevovho Orchestra Titanik, Tvoje smutné oči neistého dieťaťa hľadali spolu s ostatnými odpoveď o zmysle našej krátkej existencie a nekonečnej púti Po.
V krátkych chvíľach šťastia na ošúchaných doskách paluby javiska si žil pravdivo a úplne. Otázky a odpovede u Teba splývali do molovej harmónie vášho komorného orchestra. Stretla sa tu vŕbová píšťalka s kontrabasom, Vivaldiho viola so Satchmovou trúbkou.
„Hudba Orchestru Titanik znela ešte dlho potom, čo loď klesala do hlbín.“
To echo Tvojich nežných tónov znie ešte stále.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite