O tom, že tvárou kampane za viac žien v politike sa Viera Tomanová nikdy nestane, bolo rozhodnuté dávno pred návrhom novely o sociálnom poistení. Ale až pokus o demontáž sporivého piliera dokázal proti nej zjednotiť do frontu národnej spásy takmer každého. Teda – s výnimkou Smeru a odborov.
Oprávnene. Návrh otvoriť fondové sporenie za – doslova – úplatok pre lakomých, je najperfídnejší zo záškodníckych experimentov Ficovej vlády. Je v čelnom rozpore s deklarovaným cieľom stabilizácie priebežného systému, keďže sporenie v druhom pilieri vzniklo práve preto, aby zachránilo Sociálnu poisťovňu pred krachom. Tomanovej zámer sa hádam roztriešti na množstve záujmov, ktoré ohrozuje, avšak už sám signál otriasa jednou z dôležitých istôt súkromných účtov – odolnosťou voči politickým rizikám. Všetky reči vlády zakrývajú jej najhlbšiu ideologickú pohnútku, ktorou je snaha obnoviť rozhodujúcu rolu štátu aj v zaopatrovaní dôchodcov.
1,6 milióna občanov už vstúpilo do kombinovaného systému. Zníženie vplyvu štátu v sektore s najväčším objemom prerozdeľovania bola historická, paradigmatická reforma Dzurindovej vlády. Nebola však úplne poctivá k ľuďom, pretože pravdivý dôvod, že systém je neudržateľný, nahradila populistická návnada o vyšších dôchodkoch. Zrodil sa tak paradoxný hybrid, v ktorom bol popri výbornom fondovom sporení nezmyselne posilnený aj štátny priebežný pilier (zvýraznenie princípu „zásluhovosti“ a nastavenie vražedného indexu valorizácie). Skutočnosť, že systém je neudržateľný, pritom tvorcovia reformy poznali, o čom svedčí aj neuveriteľný Kaníkov výrok, ktorý o „predpoklade, že súčasnú veľkorysosť priebežného piliera (...) je možné zachovať naveky“, nedávno v HN napísal: „Je to lož. Najneskôr v horizonte 10 rokov bude musieť byť rozsah prvého piliera výrazne zúžený“. Prečo sa to dávno nestalo?
Iluzionistické číslo Kaníka a spol. sa dnes vracia ako bumerang. Celá diskusia o dôchodkoch je pritom zavádzajúca aj zo strany SDKÚ a ich priaznivcov, pretože zoči-voči pokusom o demoláciu najväčšieho výdobytku reformy sa upriamujú na parciálnosti. Odmietajú však uznať to hlavné: že „rozsah“, ktorý zabudovali do priebežného piliera, je nebezpečná pyramída a podvod na tých ľuďoch, ktorí vo vidine „zásluhovosti“ platia v skutočnosti starobnú daň a stále pritom netušia, že „súčasnú veľkorysosť je nemožné zachovať“. Mikloš s Radičovou atakujú Tomanovú najviac práve tým, že mení poistenie na daň. Absurdné. Aké poistenie? Kde je tu vzťah medzi výnosom a vkladom, keď „najneskôr v horizonte 10 rokov bude musieť byť rozsah výrazne zúžený“? Nikto dnes nemá základnú predstavu, čo a koľko (a či vôbec niečo) bude vyplácať prvý pilier o 10, 20, 30 rokov. Schéma delenia odvodov nepustí – do prvého piliera sa zmestí iba solidarita. Žiadna zásluhovosť. Tá je len vo fondoch. To, čo politici nazývajú poistením, je obyčajný výber prostriedkov pre terajších dôchodcov s nezáväzným sľubom pre platcov, že nejakí politici v budúcnosti „rozsah“ zúžia.
Tomanová je epizóda. Zásadné veci sú tri. Po prvé – na deficit Sociálnej poisťovne netreba hlúpe experimenty, stačili by prebytkové štátne rozpočty. Po druhé – kým je dôchodkový systém povinný, debata o spravodlivých či „dobrých“ riešeniach je vylúčená, pretože východisko je iracionálne v samom princípe. A po tretie – bremeno na priebežnom pilieri je také obrovské, že pokiaľ nebude transformovaný na obyčajnú solidárnu záchrannú sieť v starobe, odvody zostanú astronomické, a teda pre slovenskú ekonomiku a väčšinu ľudí škodlivé.
.peter Schutz
Oprávnene. Návrh otvoriť fondové sporenie za – doslova – úplatok pre lakomých, je najperfídnejší zo záškodníckych experimentov Ficovej vlády. Je v čelnom rozpore s deklarovaným cieľom stabilizácie priebežného systému, keďže sporenie v druhom pilieri vzniklo práve preto, aby zachránilo Sociálnu poisťovňu pred krachom. Tomanovej zámer sa hádam roztriešti na množstve záujmov, ktoré ohrozuje, avšak už sám signál otriasa jednou z dôležitých istôt súkromných účtov – odolnosťou voči politickým rizikám. Všetky reči vlády zakrývajú jej najhlbšiu ideologickú pohnútku, ktorou je snaha obnoviť rozhodujúcu rolu štátu aj v zaopatrovaní dôchodcov.
1,6 milióna občanov už vstúpilo do kombinovaného systému. Zníženie vplyvu štátu v sektore s najväčším objemom prerozdeľovania bola historická, paradigmatická reforma Dzurindovej vlády. Nebola však úplne poctivá k ľuďom, pretože pravdivý dôvod, že systém je neudržateľný, nahradila populistická návnada o vyšších dôchodkoch. Zrodil sa tak paradoxný hybrid, v ktorom bol popri výbornom fondovom sporení nezmyselne posilnený aj štátny priebežný pilier (zvýraznenie princípu „zásluhovosti“ a nastavenie vražedného indexu valorizácie). Skutočnosť, že systém je neudržateľný, pritom tvorcovia reformy poznali, o čom svedčí aj neuveriteľný Kaníkov výrok, ktorý o „predpoklade, že súčasnú veľkorysosť priebežného piliera (...) je možné zachovať naveky“, nedávno v HN napísal: „Je to lož. Najneskôr v horizonte 10 rokov bude musieť byť rozsah prvého piliera výrazne zúžený“. Prečo sa to dávno nestalo?
Iluzionistické číslo Kaníka a spol. sa dnes vracia ako bumerang. Celá diskusia o dôchodkoch je pritom zavádzajúca aj zo strany SDKÚ a ich priaznivcov, pretože zoči-voči pokusom o demoláciu najväčšieho výdobytku reformy sa upriamujú na parciálnosti. Odmietajú však uznať to hlavné: že „rozsah“, ktorý zabudovali do priebežného piliera, je nebezpečná pyramída a podvod na tých ľuďoch, ktorí vo vidine „zásluhovosti“ platia v skutočnosti starobnú daň a stále pritom netušia, že „súčasnú veľkorysosť je nemožné zachovať“. Mikloš s Radičovou atakujú Tomanovú najviac práve tým, že mení poistenie na daň. Absurdné. Aké poistenie? Kde je tu vzťah medzi výnosom a vkladom, keď „najneskôr v horizonte 10 rokov bude musieť byť rozsah výrazne zúžený“? Nikto dnes nemá základnú predstavu, čo a koľko (a či vôbec niečo) bude vyplácať prvý pilier o 10, 20, 30 rokov. Schéma delenia odvodov nepustí – do prvého piliera sa zmestí iba solidarita. Žiadna zásluhovosť. Tá je len vo fondoch. To, čo politici nazývajú poistením, je obyčajný výber prostriedkov pre terajších dôchodcov s nezáväzným sľubom pre platcov, že nejakí politici v budúcnosti „rozsah“ zúžia.
Tomanová je epizóda. Zásadné veci sú tri. Po prvé – na deficit Sociálnej poisťovne netreba hlúpe experimenty, stačili by prebytkové štátne rozpočty. Po druhé – kým je dôchodkový systém povinný, debata o spravodlivých či „dobrých“ riešeniach je vylúčená, pretože východisko je iracionálne v samom princípe. A po tretie – bremeno na priebežnom pilieri je také obrovské, že pokiaľ nebude transformovaný na obyčajnú solidárnu záchrannú sieť v starobe, odvody zostanú astronomické, a teda pre slovenskú ekonomiku a väčšinu ľudí škodlivé.
.peter Schutz
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.