Zo „slovenského hľadiska“ nie je bez zaujímavosti, že niektoré z Haydnových opier mali svoju premiéru aj v dnešnej Bratislave. V Esterháze, veľkolepom sídle postavenom podľa vzoru Versailles, mal skladateľ síce pomerne veľkorysú tvorivú slobodu, no predsa bol do istej miery izolovaný od európskych centier, navyše jeho diela patrili výlučne kniežaťu. V čase, keď sa týchto obmedzení zbavil, v opere triumfoval Mozart a Haydn na tento žáner z rozličných príčin rezignoval. Jeho opery, ktoré neskorší životopisci prísne posudzovali už z hľadiska meniacej sa estetiky, tak upadli do zabudnutia a mnohé boli dlho považované za stratené. Pre slovenské publikum jednu z nich objavili Centrum starej hudby a Opera Slovenského národného divadla, ktorá zaradila do aktuálnej sezóny „azione teatrale“ Opustený ostrov z roku 1779.
„Dej je smutný bez toho, aby bol tragédiou a veselý bez toho, aby upadol do klauniády,“ stanovil neľahkú úlohu autor libreta Pietro Metastasio. Príbeh dvoch párov, ktoré prežívajú odlúčenie a hľadajú k sebe cestu, umiestnili režisérka Andrea Hlinková so scénografkou Miriam Struhárovou na ľadový ostrov, stroskotanie lode nahradila havária lietadla. Prečo nie? Režisérka uchopila libreto, ktoré bolo už v Haydnovej dobe staromódnym, s neprehliadnuteľnou dávkou nadhľadu a zveličenia. Vďaka tomu sa istá dobová patetickosť či moralizovanie, ktoré môžu byť dnešnému poslucháčovi cudzie, stali v kontexte celku ľahšie „stráviteľnými“.
V najvydarenejších okamihoch priniesla javisková akcia ako protiklad k pôvodnému „serióznejšiemu“ vyzneniu textu, ktoré rešpektuje aj Haydnovo hudobné spracovanie, momenty bezprostredne pôsobiacej situačnej komiky. Udržať si takúto nenútenosť počas celého diela nebolo ľahké, čo sa potvrdilo, keď sa dostali k slovu známa pravda o opakovanom vtipe či zbytočná popisnosť vrátane úplne zbytočného „podpásového“ humoru. Avizovanej „feministickej robinsonovky“ bolo preto pomenej. Najmä v brilantne skomponovanom finále, ktoré je hudobným „tour de force“ diela, som sa nemohol ubrániť pocitu, akoby režisérka celkom nedôverovala sile Haydnovej hudby a snažila sa za každú cenu zhustením javiskovej akcie vyvážiť to, že sa v diele vlastne „nič nedeje“. Preto záverečný piknik s opekaním rýb a bedmintonom bol už skôr pre tých, čo sa do opery chodievajú najmä pozerať. Operu naštudoval Andrew Parrott, ktorého vplyvný britský manažér a producent, v súčasnosti riaditeľ londýnskeho Barbican Centre Sir Nicholas Kenyon označil za najoriginálnejšieho mysliteľa medzi dirigentmi barokovej hudby. Parrott (v reprízach ho nahradí talentovaný Marián Lejava), nie je na Slovensku neznámy. Priateľ skladateľa Vladimíra Godára a propagátor jeho diel je už takmer dve dekády v pravidelnom kontakte s domácou scénou starej hudby, naposledy uviedol na minuloročných Bratislavských hudobných slávnostiach unikátny koncert z cirkevných skladieb Jána Levoslava Bellu. Úcinkovanie súboru Musica aeterna (umelecký vedúci Peter Zajíček) v Haydnovej opere možno v slovenskom kontexte označiť ako prelomové. Prvýkrát v histórii Opery SND moderný orchester ustúpil špecialistom na hudbu baroka a klasicizmu, hrajúcim na dobových nástrojoch. Presvedčivý výsledok v podobe transparentného zvuku, štýlovej interpretácie a hráčskeho nasadenia opodstatnenosť tejto voľby potvrdil. Z rešpektu k dielam, skladateľom i poslucháčom by bolo dobrou správou, keby sa toto hosťovanie stalo precedensom aspoň v prípade autorov pred Mozartom.
Sympatickú snahu o štýlovosť bolo cítiť aj z prejavu štvorice sólistov (Terézia Kružliaková, Helena Szabóová, Daniel Čapkovič, Tomáš Juhás), ktorá je, pochopiteľne, zvyknutá najmä na vokálnu estetiku prevažujúceho operného repertoáru. Opera SND vyplávala za Opusteným ostrovom do neznámych vôd. V domácom kontexte ide rozhodne o jednu z najvýznamnejších hudobných udalostí roka a súčasne efektný exportný kúsok, ktorý by bolo škoda v Haydnovom roku nevyužiť.
Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
J. Haydn: L´isola disabitata (Opustený ostrov), Centrum starej hudby, Nadácia Esterházyovcov, premiéra 29. mája, 2009 v Historickej budove SND.
„Dej je smutný bez toho, aby bol tragédiou a veselý bez toho, aby upadol do klauniády,“ stanovil neľahkú úlohu autor libreta Pietro Metastasio. Príbeh dvoch párov, ktoré prežívajú odlúčenie a hľadajú k sebe cestu, umiestnili režisérka Andrea Hlinková so scénografkou Miriam Struhárovou na ľadový ostrov, stroskotanie lode nahradila havária lietadla. Prečo nie? Režisérka uchopila libreto, ktoré bolo už v Haydnovej dobe staromódnym, s neprehliadnuteľnou dávkou nadhľadu a zveličenia. Vďaka tomu sa istá dobová patetickosť či moralizovanie, ktoré môžu byť dnešnému poslucháčovi cudzie, stali v kontexte celku ľahšie „stráviteľnými“.
V najvydarenejších okamihoch priniesla javisková akcia ako protiklad k pôvodnému „serióznejšiemu“ vyzneniu textu, ktoré rešpektuje aj Haydnovo hudobné spracovanie, momenty bezprostredne pôsobiacej situačnej komiky. Udržať si takúto nenútenosť počas celého diela nebolo ľahké, čo sa potvrdilo, keď sa dostali k slovu známa pravda o opakovanom vtipe či zbytočná popisnosť vrátane úplne zbytočného „podpásového“ humoru. Avizovanej „feministickej robinsonovky“ bolo preto pomenej. Najmä v brilantne skomponovanom finále, ktoré je hudobným „tour de force“ diela, som sa nemohol ubrániť pocitu, akoby režisérka celkom nedôverovala sile Haydnovej hudby a snažila sa za každú cenu zhustením javiskovej akcie vyvážiť to, že sa v diele vlastne „nič nedeje“. Preto záverečný piknik s opekaním rýb a bedmintonom bol už skôr pre tých, čo sa do opery chodievajú najmä pozerať. Operu naštudoval Andrew Parrott, ktorého vplyvný britský manažér a producent, v súčasnosti riaditeľ londýnskeho Barbican Centre Sir Nicholas Kenyon označil za najoriginálnejšieho mysliteľa medzi dirigentmi barokovej hudby. Parrott (v reprízach ho nahradí talentovaný Marián Lejava), nie je na Slovensku neznámy. Priateľ skladateľa Vladimíra Godára a propagátor jeho diel je už takmer dve dekády v pravidelnom kontakte s domácou scénou starej hudby, naposledy uviedol na minuloročných Bratislavských hudobných slávnostiach unikátny koncert z cirkevných skladieb Jána Levoslava Bellu. Úcinkovanie súboru Musica aeterna (umelecký vedúci Peter Zajíček) v Haydnovej opere možno v slovenskom kontexte označiť ako prelomové. Prvýkrát v histórii Opery SND moderný orchester ustúpil špecialistom na hudbu baroka a klasicizmu, hrajúcim na dobových nástrojoch. Presvedčivý výsledok v podobe transparentného zvuku, štýlovej interpretácie a hráčskeho nasadenia opodstatnenosť tejto voľby potvrdil. Z rešpektu k dielam, skladateľom i poslucháčom by bolo dobrou správou, keby sa toto hosťovanie stalo precedensom aspoň v prípade autorov pred Mozartom.
Sympatickú snahu o štýlovosť bolo cítiť aj z prejavu štvorice sólistov (Terézia Kružliaková, Helena Szabóová, Daniel Čapkovič, Tomáš Juhás), ktorá je, pochopiteľne, zvyknutá najmä na vokálnu estetiku prevažujúceho operného repertoáru. Opera SND vyplávala za Opusteným ostrovom do neznámych vôd. V domácom kontexte ide rozhodne o jednu z najvýznamnejších hudobných udalostí roka a súčasne efektný exportný kúsok, ktorý by bolo škoda v Haydnovom roku nevyužiť.
Autor je šéfredaktor mesačníka Hudobný život.
J. Haydn: L´isola disabitata (Opustený ostrov), Centrum starej hudby, Nadácia Esterházyovcov, premiéra 29. mája, 2009 v Historickej budove SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.