Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Spiš a krátka pamäť

.časopis .týždeň doma

Letný seriál reportáží o miznutí posledných stôp identity kedysi slávnych žúp (stolíc) Uhorska pokračuje Spišom. Azda najkrajší kút Slovenska v sebe spája skvostné prírodné a kultúrne hodnoty – ale aj výnimočný úpadok. A tomu nezabránia ani úsmevné legendy, akou je napríklad tá o šľepich Špišakoch .

Letný seriál reportáží o miznutí posledných stôp identity kedysi slávnych žúp (stolíc) Uhorska pokračuje Spišom. Azda najkrajší kút Slovenska v sebe spája skvostné prírodné a kultúrne hodnoty – ale aj výnimočný úpadok. A tomu nezabránia ani úsmevné legendy, akou je napríklad tá o šľepich Špišakoch .


Dnešný Spiš, to sú iba kulisy pôvodného; etnicky, kultúrne a nábožensky jedného z najpestrejších území Európy. Kulisy bez pôvodného obsahu.

.o spišských klapanciách
Na úvod by asi potešila nejaká útecha, trebárs v podobe roztomilého nárečia, v ktorom na pamiatku druhého celosvetového stretnutia Spišiakov v Slovenskom raji v roku 2006 zozbieral a knižne vydal Spišské klapancie lokálpatriot Milan Barbuš. Ide o unikátnu zbierku veršovanej epiky, ktorá humorným spôsobom pomenúva regionálnu identitu. Legendárnym rozprávačom klapancií bol najmä istý Juro Pokuta. Autor knihy čitateľovi priblížil rozhovor tohto spišského básnika, humanistu a glosátora so svojou manželkou, nakrútený pri príležitosti jeho osemdesiatin:
Ona: Ďuri báči, ta kedi ši še narodzil?
On: Ket som mali bul.
Ona: Aľe ic – ta rok povedz.
On: Na Ďura.
Ona: Aľe rok!
On: 1880.
Inak, už spomínaná legenda o šľepich Špišakoch má svoj pôvod v klepancii Našo vežovo hodzini. Spišiaci majú podľa nej nástojčivý pocit, že celé Slovensko sa im smeje, pretože na veži v Spišskej Novej Vsi majstri kedysi
až z dvoma ciferňikami
hodzini spraviľi.
Jeden z ňih je calkom hore,
druhi dolu nižej,
bi každemu opčanovi
ku oku bul bližej.
(...)
Aj Oravci aj Ľiptaci
nam to zavidzeľi.
Fše dajaku hanu-šantu
Na nas vimišleľi.
Struhaju si ešči i dňeš
Rozne fťipi – kľepi,
že nižni cifernik zato,
bo Špišak je šľepi.

.rozriedený duch miesta
Pojem genius loci – teda duch miesta – je známy už z rímskych čias. V novoveku ho na príklade urbanizmu miest ako Praha, Rím či Chartúm rozpracoval nórsky kunsthistorik Christian Norbert Schulz. Vnímavý a civilizovaný človek týmto pojmom označuje neopakovateľnú a neuchopiteľnú krásu. Jej hodnotu, tak ako v prípade „vypreparovaného“ Spiša, si uvedomíme až v okamihu straty.
Na pozadí gotických oltárov Majstra Pavla z Levoče sa týmto územím zvlnenej podtatranskej krajiny v 20. storočí „prehnalo“ niekoľko vĺn kolektívnej viny. Žiaľ, s nenapraviteľnými dôsledkami podobnými plieneniu Tatárov.
Hovorí o tom bývalý levočský učiteľ matematiky, dnes dôchodca Milan Kostelník. „V ôsmich vlnách odchádzali tí najschopnejší,“ povie sediac pri nedeľnej káve v jedinom zachovanom dome s nádhernou záhradou pod mestskými hradbami, ktoré sú s dĺžkou 2,5 kilometra porovnateľné s tými pražskými. Spomína na susedov, Maďarov a Nemcov. Niet ich, a pritom tvorili väčšinu. Napokon, aj v tomto dome bývala Maďarka, slečna Mortensonová.
Kostelníkov otec ho od nej kúpil v roku 1952. Prečo slečna? Noblesní Levočania potmehúdsky opáčia, že v 1. svetovej vojne sa im mládenci vyzabíjali, takže milé dámy – verne na nich čakajúc – ostali samy. Starosvetské gesto. Ostali tu žiť aj po 2. druhej svetovej vojne, štátom ošklbané o majetok, bez možnosti niekam sa vysťahovať. Zväčša totiž nikde nikoho nemali. Hovorí sa, že slečna Mortensonová k sebe každý deň solidárne na partiu kariet a jedlo pozývala iné slečny, chudobné ako kostolné myši.
Späť však k ôsmim vlnám degradácie Spiša. Na začiatku 20. storočia odchádzali zo spišských dedín za prácou „Amerikánci“, po vzniku ČSR v roku 1918 Maďari a v roku 1939 českí dôstojníci a inteligencia, spolu s nimi občania ruskej a ukrajinskej národnosti. Vojnu prežila sotva desatina zo 700 levočských Židov, a aj tí sa potom vysťahovali, najmä do Izraela.
Nevrátili sa ani mnohí zdatní slovenskí chlapi, ktorí išli za vidinou zárobku do zbrojoviek na Považie či do Nemecka. Šiestu vlnu tvorili deportovaní do sovietskych gulagov, siedmu (šťastné to číslo?) pre zmenu v duchu Benešových zásad kolektívnej viny odsunutí Karpatskí Nemci. A tú ôsmu emigranti počas socializmu.
Špirála však nemá konca: dnes sa zo Spiša odchádza za prácou najmä do Česka, Anglicka či do Írska. Práve preto učiteľ Kostelník výstižne poznamená, že teraz je duch tohto miesta dosť riedky a pripomína skôr vzduch.
Ako s tým naložiť? Máme sa azda utešovať, že na Spiši ostala aspoň tá úchvatná príroda, Slovenský raj či travertíny a pamiatky zapísané v UNESCO? Alebo najvyšší gotický oltár na svete? Áno, Spišský hrad, po Pustom hrade druhý najväčší v strednej Európe, je natoľko úchvatným produktom, že v celonárodnej posadnutosti súťažiť zasielaním SMS v čomkoľvek teraz aktuálne počas dovoleniek vedie v pomyselnej tabuľke našských siedmich divov. Hrdíme sa, že „svetový“ je Spiš aj vďaka gánovskému nálezu lebky neandertálca, možno najstaršieho doloženého Európana, ktorú náhodou objavil robotník, ako o tom tak pekne a dobrodružne píše Pavel Dvořák.
Samé naj. Sme národ súťaživých rekordérov. Lenže s amputovanou pamäťou.

.kleine Lomnitz
Písal sa rok 1993. Stáli sme s filmovým režisérom Dušanom Trančíkom a dnes už nebohým kameramanom Lojzom Hanusekom pred ruinami evanjelického kostola v Malej Lomničke, spišskej dedinke zasunutej do zabudnutia šesť kilometrov od Podolínca, mestečka, kde komunisti sústredili po „víťaznom februári“ v kláštore rehoľníkov z východného Slovenska.

Stáli sme a nevychádzali z úžasu. Zrejme nikde inde na svete neuvidíte kostol, kde by z prepadnutého krovu namiesto strechy vyrastali stromy. Tá fortieľna stavba statočne odoláva zubu času už pol storočia. Vlastne dodnes. Kostol postavili Nemci, pôvodní obyvatelia dedinky. Žilo ich tu kedysi tisíc, spoločne s tromi-štyrmi rodinami rómskych kováčov. Pointa príbehu? Tušíte správne, Nemcov ku koncu vojny vyhnali a do ich domov organizovane a hromadne nasťahovali Rómov zo širokého spišského okolia. Kto? „Oni“, teda neurčití vykonávatelia „pokynov z vyšších miest“. Ak sa niekde fatálne preukázala neexistencia kolektívnej viny, je to práve tu, na Spiši. Mrazivo presný bol potom aj zrkadlový obraz etnickej skladby v roku 1993: žilo tu tisíc Rómov a tri-štyri nerómske rodiny na dolnom konci. No ešte mrazivejšia je súčasnosť. Za štrnásť rokov sa počet (naďalej iba rómskych) obyvateľov takmer zdvojnásobil; z grantov EÚ sa postavili tri nové školy, obohnané múrom a ostnatým drôtom ako kdesi v pásme Gazy. Čoskoro pribudne aj telocvičňa a vývarovňa teplej stravy. Starosta, na ktorého úrade sa skvie dvojjazyčný nápis Gaveskero urados – Obecný úrad, môže byť hrdý.
Stáli sme... kým sme sa v to mrazivé nedeľné ráno v roku 1993 nepohli o pár metrov ďalej, k peknému katolíckemu kostolu, kde práve v majestátnom rúchu odetý spišský biskup birmoval rómske deti. Počerné hlavy v prítmí, každý zrýchlený výdych nedočkavých úst sa mení na paru, stúpajúcu v lúčoch slnka. Archetyp misie pastiera a verných ovečiek? Nie, iba východisko príbehu, jedného z najsmutnejších, aké Spiš ponúka. Biskupa v onen významný deň čakal s kúskom počarbaného papierika, ktorý sa mu od nervozity triasol v ruke, aj starosta Gustáv Oračko. Ako tam tak stál pod transparentom „Vítame ťa, otec biskup!“, nešlo nám neotočiť hlavou smerom k cintorínu na kopci, kde sa rómske deťúrence hrali medzi nemeckými hrobmi s pováľanými náhrobnými kameňmi. Namiesto Nemcov Rómovia? Kus za kus? Tá etnická výmena v Lomničke bola precízna. Germánsky precízna, žiada sa dodať. „Pre mňa sú to v prvom rade kresťania, v druhom Slováci a až v treťom Rómovia,“ odvrkol nám vtedy zlostne farár v Podolínci, keď sme sa ho na kameru chceli opýtať na skúsenosti s ich pastoráciou.

.všetci sme tu Slováci
Napokon sme pre rakúsku televíziu ORF nakrútili 45-minútový dokument Kurzes Gedächtnis (Krátka pamäť). Žiaľ, na Slovensku sa nikdy nevysielal. A pritom sú jeho obrazy a príbehy stále platné. „Ostali sme tu ako ten kameň. Bolo by bývalo lepšie, keby sme odišli aj my,“ hovoril nám mlynár Ludvig Fassinger z Huncoviec, vtedajší predseda Karpatonemeckého spolku. Podobné slová nezávisle od neho opakovali mnohí, aj obyvatelia Chmeľnice, jedinej ešte stále nemeckej dediny na Spiši, kde sa miestni vzpriečili osudu a odmietli sa po vojne vysťahovať. Nechali ich.
S jedným starším spišským Nemcom sme sa potom do Lomničky vrátili, aby pred bránami svojho rodičovského domu spomínal na prosperitu dediny, kde mali gazdovia 102 párov koní. Kolektivizácia však dielo skazy dokonala. Hovoril o tom plynulou nemčinou, obklopený kŕdľom Rómov, ktorí kričali: „Tu už nie je ani jeden Nemec! Všetci sme tu Slováci!“ Po nemecky vedela iba jedna-jediná staršia Rómka, pani Dunková, ktorá sa s manželom, pôvodným povolaním kováčom, v kuchyni domu kvôli nám pomodlila Otčenáš po nemecky. Dojímavá bola najmä scéna, ako sa uprostred modlitby odrazu obaja zasekli, pozreli jeden na druhého, pričom on ospravedlňujúco vraví: „Ich hat vergessen, zabudol som.“ Dnes už zrejme nežije ani maďarská barónka Mattyaszovsky, ktorej rodičia mali krásny veľký majetok, polia a lesy. Vo svojom dome v centre Kežmarku nám otvárala staré vŕzgajúce skrine, oprašovala a leštila zarámovanú fotografiu svojho otecka.
Ten film sa končí vetou komentára, ktorý napísal rakúsky producent a spoluautor Jörg Eggers. Práve pre ňu po odvysielaní filmu v ORF volali dvaja zlostní bratislavskí anonymní diváci Dušanovi Trančíkovi. Tá veta znie: „Budú Slováci, ktorým kedysi priniesli v ich jazyku Sväté písmo Cyril a Metod, schopní jedného dňa povedať v cigánskej reči ‚moja vina, moja preveľká vina?‘“
Režisér Trančík dnes hovorí o šťastí na empatického producenta, mimochodom emigranta z NDR, ktorý našiel vo Viedni nový domov. „Územím Spiša sa v minulosti prehnali mnohé kmene a národy. Náš producent „ovoňal“ túto tému a správne pochopil, že všetci sú tu len dočasne, pričom storočia nehrajú veľkú úlohu. Pôvodne navrhoval pre film názov Nájomcovia pôdy. On pritom nehovorí, že Nemci boli čistí, bez viny, pýta sa však: dokedy budú politici šibovať ľudí a siať nenávisť?“ dodáva Trančík.

.župníkove oči v Levoči
Vajíčko na tvrdo. Bajkonur na Spiši. Socha slobody v Levoči. Tieto a iné možné názvy svojich obrazov ponúka návštevníkom svojej výstavy nazvanej Moje oči v Levoči mimoriadnou imagináciou obdarený fotograf Peter Župník. Pochádza zo Spiša, dlhodobo však žije v Paríži. Ide pritom „iba“ o vtipné vizuálne metafory. „Sochou slobody“ je domaľovaný pahýľ stromu na námestí a „Bajkonurom“ elektrický stĺp vedľa veže kostola.
Je piatok trinásteho, deň vernisáže. „Nemôžem sa úplne cítiť Spišiakom, lebo otec pochádza z Ukrajiny, dostal sem umiestenku po škole, a mama je Češka. Spiš mi je však zo všetkých krajov najbližší, vnímam to pocitovo. Do škôl som chodil postupne v Klčove, Namešanoch a potom v Levoči. Pamätám sa na prvý deň v škole. Vstúpila do triedy majestátna bytosť a povedala krásnou mäkkou stredoslovenčinou: dobrý deň, deti, som pani učiteľka Suchá. Ostali sme v šoku,“ smeje sa Župník. Do Levoče sa v posledných rokoch často – a krátkodobo – vracal najmä vzhľadom na zdravotný stav svojho otca. Myšlienku, že urobí výstavu o tomto meste, však nosil v hlave dlho. Až teraz ju však s pomocou združenia Krásny Spiš premenil na skutok. Jednou z mnohých pozoruhodností jeho fotografií je to, že na nich, až na výnimky, nie sú ľudia. Niet divu, Levoča je vlastne prázdne mesto. Turisti sem prídu na pár hodín, väčšinou z Tatier, pozrú si rutinne Kostol sv. Jakuba, oltár Majstra Pavla, námestie, múzeum – čím vyčerpajú možnosti.
„Ja považujem za privilégium, že mesto, ktoré za deň aj trikrát obídem celé pešo, je také prázdne. Chodím si tu koľko chcem, rozťahujem ruky, fotím si,“ dodáva Župník, ktorý po vernisáži osobne víta návštevníkov galérie. No ešte predtým sa nadšene zapojí do skupinového tanca súboru z Estónska, ktorý sem náhodou zavítal odetý v krásnych pestrofarebných krojoch a na okamih oživil svojou prítomnosťou inak ľudoprázdne námestie.

.o slávnej minulosti
Aby sme však neboli k Spišu a tomu, čo z neho zostalo, nespravodliví. Pôsobí tu Spišský dejepisný spolok, najvýznamnejší svojho druhu na Slovensku. Združuje približne 300 členov zaujatých pre vec, ktorí približujú slávnu históriu regiónu. Spolok fungoval v rokoch 1883 až 1945. Za socializmu prerušil činnosť, aby ho v roku 1992 obnovil jeho dnešný predseda, rešpektovaný historik Ivan Chalupecký, považovaný za najlepšieho znalca dejín Spiša. Štyridsať rokov pracoval v levočskom archíve, z čoho 30 rokov venoval pátraniu po živote a diele záhadného rezbára Majstra Pavla, ktorý žil údajne v rokoch 1470 až 1542. Hľadal o ňom informácie aj v Krakove či v Norimbergu. Pri požiari v roku 1550 totiž vyhorel mestský archív v Levoči.
„Až v roku 1860 sa prišlo na to, že oltár je jeho dielom. Pomohol tomu epitaf muža Pavlovej vnučky z roku 1600, kde sa píše, že ona je vnučkou Majstra Pavla, autora hlavného oltára. Je to pritom jediný zachovaný autorizovaný doklad o jeho prítomnosti,“ vysvetľuje Chalupecký, ktorý podobne ako podpredseda spolku a dnešný riaditeľ Štátneho archívu v Levoči František Žifčák zdôrazňuje pozoruhodný fakt, že Spiš bol v minulosti na rozdiel od krajín západnej Európy nábožensky tolerantný. Dôkazom toho je interiér kostolov, kde sa počas 150-ročnej reformácie takmer nič nezničilo. Dokonca sv. Jakub istý čas slúžil spoločne protestantom aj katolíkom. Levoča sa už v 13. storočí stala hlavným mestom provincie spišských Sasov a na rozdiel od iných oblastí monarchie – napríklad Sedmohradska v dnešnom Rumunsku – získali Spišiaci rozsiahle privilégiá, ktoré sa nevzťahovali iba na Nemcov.
„Súčasťou privilégií bolo aj široko chápané právo skladu. Obchodníci sa tu museli zastaviť najmenej na dva týždne a prednostne ponúknuť tovar levočským kupcom, až potom mohli ísť ďalej. Tak sa akumuloval medzinárodný kapitál, prichádzali sem vzdelanci a stavitelia z celej Európy. A naopak, osvietení Levočania financovali štúdium svojich detí v zahraničí z výnosov základiny založenej slávnym mešťanostom Alexiusom Thurzom,“ dodáva Chalupecký.
Konceptu genia loci Levoče ako centra Spišskej stolice sa v rámci svojej seminárnej práce venoval aj pamiatkar Pavol Ižvold. Väčšina spišských vzájomne si konkurujúcich miest vznikala nemeckou kolonizáciou pri slovanských osadách. Charakteristické sú pre ne „šošovkovité“ námestia s kostolom uprostred. Levoča s pravouhlým pôdorysom námestia je však výnimkou. „Je to mesto na kopci a mesto v hradbách, kde bol zdrojom obživy obchod, ktorý vytváral potrebu skladových priestorov. Preto tu vznikli obrovské, často dokonca dvojpodlažné pivnice, v ktorých uskladňovali meď, soľ, ale aj tokajské víno,“ hovorí Ižvold.

.brána do (slovenského) raja
Keď sa za vlády Mikuláša Dzurindu, mimochodom tiež Spišiaka, pripravilo nové územnosprávne a k historickým regiónom necitlivé členenie Slovenska, Spišiaci protestovali zo všetkých najhlasnejšie. Aj tak však nič nedosiahli. Dnes je Spiš rozdelený medzi Prešov a Košice. Svoj význam stratila nielen Levoča, do roku 1922 sídlo župy, ktorú však v 19. storočí obišla výstavba železnice, pretože mesto dalo podľa spišskej legendy prednosť „kapustným poliam“. Historický význam stráca aj Kežmarok, Stará Ľubovňa, Podolínec či Hniezdne. Dynamicky sa vyvíja iba Poprad.
Čo teda dnes tvorí identitu Spiša? Pozoruhodní ľudia. Patrí medzi nich aj tragicky zosnulý bývalý predseda branno-bezpečnostného výboru NR SR František Javorský, ktorý na Spiši ako oduševnený historik viedol rozsiahly archeologický výskum. Objavil desiatky sídlisk, aj predveľkomoravských, ktoré dokazujú prítomnosť kresťanov už pred príchodom Cyrila a Metoda. „Manžel nikdy za socializmu nedostal pas. Naše deti preto odmalička spoznávali najmä Spiš. Okrem toho sa považoval za Spišiaka do tej miery, že keď dostal ponuku stať sa pracovníkom Archeologického ústavu SAV, museli pre jeho „tvrdohlavosť“ zriadiť expedíciu Spiš, pretože nechcel ísť do Nitry,“ spomína Eva Javorská.
O spišských travertínoch pri Dreveníku a Sivej brade, na ktorých stojí svetové dedičstvo, hovorí s obdivom aj nedávno odvolaný riaditeľ, dnes strážca Národného parku Slovenský raj Dušan Bevilaqua, takisto člen Spišského dejepisného spolku zapálený pre vec. Za socializmu unikátne biotopy slanomilnej vegetácie zarastali trstinou, družstevníci bezcitne rozorali polia, zničili nádherné aleje, takže zanikli aj podstatné súčasti tamojšej barokovej kalvárie. Až architekt Peter Jančura nedávno prišiel na to, že jej pôdorys sedí s jeruzalemskou krížovou cestou.
„Onedlho by sa na zozname UNESCO mala ocitnúť aj Levoča a celý Spiš by sa mal chrániť ako kultúrna krajina. Vidíte však tie smeti všade okolo? Verím, že časom sa skultúrnia aj ľudia,“ dodáva s opatrným optimizmom Bevilaqua, keď spolu sedíme na lúke pri Sivej brade.
Spiš aktuálne zápasí s problémom sťahovania 700 Rómov z letanovskej osady, ktorých nikto vo svojom chotári nechce. „V médiách sa vyvolala hystéria a nedopadlo to nijako. Postavili sa tri domy, keď však obyvatelia Hrabušíc a Spišského Štvrtku videli, čo sa chystá, vzbúrili sa. Zvyšné domy teda nie sú skolaudované. Lenže akékoľvek riešenie je lepšie ako terajší stav,“ dodáva jeho kolega, profesionálny strážca prírody Milan Barlog.
Nemôže byť výstižnejší dejinný paradox než ten, že do najkrajšieho kúta spišskej prírody – Slovenského raja – sa vchádza popri početných rómskych osadách. Mešťanostovia v Spišskej Novej Vsi by radi ponúkli návštevníkom aj iné formy „zábavy“, a preto podporujú dvojmiliardový zámer britskej firmy Dorchester vybudovať na 500-hektárovej ploche komplex zábavných parkov.
Takže takto je to dnes, v roku 2007, na našom Spiši.

.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite