Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ušami Michala Kaščáka

.časopis .osobnosti

Krízu zmyslu štúdia matematiky na vysokej škole som prežil vďaka úžasnej finte.

Keď som bol napriek bohovským učiteľom ako Pavel Kostirko či pani Marcisová zrazu z ničoho nič presvedčený, že matematika nie je práve to, čo ma zaujíma, tak som celú tú snahu vyhlásil sám sebe za happening. Bor sa s tým, čo ťa nebaví, Michal (to som si nepovedal, sám sebe nehovorím menom, ale je to také dramatické...), nedaj sa, uč sa tie všetky „nepotrebnosti“, je to tak extrémne nedôležité, až je to pekné... Zabralo to, nevzdal som to! Matematika je nádherná veda, v mnohom je dokonca podobná hudbe. Vie byť podobne vzrušujúca a keď sa jej nevenujete, okamžite strácate prehľad a svoje ťažko nadobudnuté zručnosti. Už neviem vypočítať ani niektoré príklady pre základnú školu a to som na štátniciach zvládol neviem aké rady komplexných čísiel, niečo hrôzostrašné, nový album Metallicy je proti tomu hudba pre lezúňov (preklad z urputne spisovnej do zrozumiteľnej  slovenčiny: lezúň je v skutočnosti batoľa). Stavím sa, že pán Kostirko vie názov mojej otázky doteraz presne a vie aj to, kde som sedel a v ktorej časti dôkazu slávnej Helmholz-Lebkinovej vety som zaváhal. Má pamäť ako všetky slony dokopy, čiže ako pani Marcisová, spolu by mohli byť Ústavom pamäti študentov Matfyzu. Keď som teda sám sebe vyhlásil štúdium matematiky za happening, tak ma to znova bavilo. Cítil som sa ako umelec používajúci exaktnú vedu ako bázu jeho performancií (preháňam, ale to patrí k úlohe pisateľa). Som si istý, že tak, ako som sa tešil ja, tešili sa aj moji učitelia, lebo mali zjavne radi študentov a svoju školu. V poslednom období si na moju fintu spomínam akosi často. Okolo sa totiž deje toľko zvláštnych vecí, až sa normálnemu človeku nechce na to ani reagovať. Ľudová vláda sa k ľuďom v tejto krajine správa ako k odpadu (ako to majú napokon ľudové vlády vo zvyku), neostáva nám nič iné, ako to brať ako test svojho vzťahu k humánnej vede pateticky nazvanej láska k vlasti. Ako happening. Učitelia sú na rozdiel od Kostirka  burani, nemajú radi študentov ani nimi spravovanú školu. Práve preto to ani za svet nevzdáme!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite