Za obdobie komunistickej vlády odišlo zo štátu proti vôli režimu asi 200-tisíc občanov. Už od októbra 1948, keď bol prijatý zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, bolo takzvané „opustenie republiky“ trestným činom politickej povahy. „Páchateľ“ nielenže prestupoval zákon, ale svojím odchodom do zahraničia sa vraj automaticky dával aj do služieb nepriateľa. Takáto prezumpcia viny mala za následok množstvo akcií namierených proti emigrantom.
.rozviedka
Jednou z hlavných úloh ŠtB bol boj proti takzvanej ideologickej diverzii. Už pred februárom 1948 patrilo k práci rozviedky, ktorá bola pod kontrolou komunistov, nielen sledovanie vývoja revanšizmu v Nemecku, ale aj tajné zahraničné kontakty predstaviteľov nekomunistických strán – Lidovej a Národnosocialistickej v Čechách a Demokratickej na Slovensku.
Reorganizovaná rozviedka sa po prevrate venovala predovšetkým úlohám, ktoré jej zadávala KSČ: snažila sa monitorovať činnosť a kontakty nekomunistických strán a ich predstaviteľov, ktorí odišli do zahraničia. Zakrátko začali vznikať prvé rezidentúry, ktoré okrem úloh politického spravodajstva plnili aj obranné úlohy a mali predovšetkým predchádzať „dezerciám“.
K najzásadnejším zmenám však došlo až po sovietsko-československých rokovaniach v máji 1950 a po následnom príchode sovietskych poradcov. Na želanie sovietskej strany bola práca rozviedky rozšírená prakicky na celý svet, hoci jej personálne zabezpečenie takejto úlohe nezodpovedalo. Kým však v roku 1950 mala rozviedka len asi 100 členov, v roku 1957 ich bolo 520 a v roku 1961 už takmer tisíc. Do roku 1964 boli vytvorené ďalšie špecializované pracoviská, napríklad odbor aktívnych opatrení a dezinformácií, čím sa rast takmer zastavil.
Zatiaľ čo do polovice 50. rokov bolo uskutočnených len niekoľko opatrení, od tejto doby sa rozviedka rozbehla na plné obrátky. Najviac pozornosti rozviedka venovala československému exilu a „revanšistickým silám“ v Nemecku. K prvoradým cieľom „aktívnych opatrení“ mala patriť „účinná podpora boja za udržanie mieru na celom svete a ďalšie upevňovanie a rozširovanie vplyvu svetovej socialistickej sústavy.“ To bolo údajne možné dosiahnuť tak, že pracovníci rozviedky budú vytvárať „situáciu, ktorá v kapitalistickom tábore povedie k politickým, hospodárskym, vojenským alebo iným rozporom a krízam.“
.nepriatelia
Nepriateľom číslo jeden sa hneď po svojom prvom vysielaní 1. mája 1951 stala rozhlasová stanica Slobodná Európa (RFE), financovaná Kongresom Spojených štátov, ktorá bola najsilnejším spojením s exilom. Už po niekoľkých minútach začali jej vysielanie z Československa rušiť, čo trvalo, s krátkou prestávkou v roku 1968, až do 16. decembra 1988, keď bolo rušenie na pokyn sovietskeho vedenia zastavené.
Hoci v šesťdesiatych rokoch činnosť proti exilu ustávala, ŠtB aj naďalej zhromažďovala informácie o RFE či o redakcii časopisu Svědectví, ktorý riadil Pavel Tigrid. Po nástupe normalizácie však prišlo k oživeniu – rozviedka aktivizovala spolupracovníkov, s ktorými predtým prerušila styk, a vyslala do exilu niekoľko nových agentov. Jedným z nich bol napríklad Pavel Minařík, ktorý sa podieľal na atentáte v budove RFE v Mníchove.
Keďže po roku 1968 odišli do exilu aj niektorí bývalí vysokí stranícky funkcionári (niektorí z nich mali pred odchodom prístup k informáciám rozviedky), jedným z hlavných cieľov ŠtB bolo znemožňovať spoluprácu pofebruárového (1948) a poaugustového (1968) exilu. Veľa článkov a listov čitateľov v krajanských novinách bolo spísaných v dezinformačnom odbore ŠtB. Mnohí exulanti dostali listy, v ktorých pisateľ tvrdil, že sa nemôže pozerať na to, ako sa aj v exile komunisti opäť ujímajú vedenia. K „aktívnym opatreniam“ patrilo aj organizovanie a podpora demonštrácií, štrajkov a nepokojov.
.akcie
Akcie rozviedky zahŕňali širokú paletu opatrení. Napríklad aktívne opatrenie s názvom USEP nadväzovalo na amnestiu z roku 1955, vyhlásenú prezidentom republiky pre emigrantov. KSČ sa totiž domnievala, že tým privedie aspoň časť politických prominentov, ktorí po februári 1948 odišli do zahraničia, na myšlienku návratu domov. Túto možnosť síce takmer nikto nevyužil, ale niekoľkých sa podarilo do ČSR uniesť.
K ďalším operáciám patrilo aktívne opatrenie BERZEN z roku 1971, keď sa vo Švajčiarsku konali majstrovstvá sveta v hokeji, na ktorých sa mali stretnúť mužstvá ČSSR a ZSSR, ako aj aktívne opatrenie zamerané proti štvrtému zletu československého Sokola, ktorý sa konal v roku 1976 vo Švajčiarsku.
Zvláštnu pozornosť venovala rozviedka exilovej tlači. Niekoľkokrát sa ju snažila diskreditovať, ale nikdy nedosiahla to, aby zastavila vydávanie niektorého časopisu. Tak sa aspoň pokúšala znepríjemniť život časopisu Svědectví.
V roku 1976 bolo napríklad rozhodnuté o inštalovaní odpočúvacieho zariadenia do kancelárie Pavla Tigrida. Cieľom bolo „1. rozšírenie poznatkovej základne o zámeroch a úlohe objektu pri uskutočňovaní antikomunistických koncepcií, 2. prehĺbenie prehľadu o väzbách na strediská ideodiverzného charakteru – najmä v USA, Nemecku a v Anglicku, ako aj 3. získanie konkrétnych údajov o spojení do ČSSR vrátane poznatkov o osobách z ČSSR, ktoré stredisko (redakciu) navštevujú.“
Akciu sprevádzali až komické okolnosti: z odtlačka do plastelíny sa nedarilo vyrobiť kľúč od dverí redakcie, vysielač, ktorý bol umiestnený pod pracovnou doskou Tigridovho stola, sa zapínal sám, batérie v zariadení sa často kazili...
Prvé cenné informácie boli zachytené až vo februári 1981. Výsledkom niekoľkomesačného odposluchu bolo sklamanie ŠtB a jeden rozhlasový program s názvom Hovory z druhé strany. ŠtB použila odposluchy Tigridových telefonátov, ktoré zostrihala tak, aby sa zmenil zmysel viet a celých rozhovorov. Keď bol program v decembri 1981 odvysielaný, príslušníci ŠtB dostali pokyn, aby sledovali jeho ohlas medzi ľudom. Ten však nebol veľký, pretože sa vysielal v čase, keď ľudia išli z práce domov.
Úspešnejším aktívnym opatrením, ktoré na chvíľu aj narušilo chod redakcie, bola akcia TCHOŘ. V akcii z roku 1982 rozviedčíci použili sklenené ampulky, ktoré začali po rozlomení v redakcii šíriť neznesiteľný zápach. Napriek tomu sa dá povedať, že hoci „aktívne opatrenia“ boli po celý čas existencie komunistickej rozviedky hlavnou náplňou jej činnosti, ich dopad bol značne preceňovaný. Výsledok väčšiny z nich predstavovali novinové články, ktorých význam bol malý a u ktorých nebolo jasné, či nejde skôr o fantáziu ich autorov.
.rozviedka
Jednou z hlavných úloh ŠtB bol boj proti takzvanej ideologickej diverzii. Už pred februárom 1948 patrilo k práci rozviedky, ktorá bola pod kontrolou komunistov, nielen sledovanie vývoja revanšizmu v Nemecku, ale aj tajné zahraničné kontakty predstaviteľov nekomunistických strán – Lidovej a Národnosocialistickej v Čechách a Demokratickej na Slovensku.
Reorganizovaná rozviedka sa po prevrate venovala predovšetkým úlohám, ktoré jej zadávala KSČ: snažila sa monitorovať činnosť a kontakty nekomunistických strán a ich predstaviteľov, ktorí odišli do zahraničia. Zakrátko začali vznikať prvé rezidentúry, ktoré okrem úloh politického spravodajstva plnili aj obranné úlohy a mali predovšetkým predchádzať „dezerciám“.
K najzásadnejším zmenám však došlo až po sovietsko-československých rokovaniach v máji 1950 a po následnom príchode sovietskych poradcov. Na želanie sovietskej strany bola práca rozviedky rozšírená prakicky na celý svet, hoci jej personálne zabezpečenie takejto úlohe nezodpovedalo. Kým však v roku 1950 mala rozviedka len asi 100 členov, v roku 1957 ich bolo 520 a v roku 1961 už takmer tisíc. Do roku 1964 boli vytvorené ďalšie špecializované pracoviská, napríklad odbor aktívnych opatrení a dezinformácií, čím sa rast takmer zastavil.
Zatiaľ čo do polovice 50. rokov bolo uskutočnených len niekoľko opatrení, od tejto doby sa rozviedka rozbehla na plné obrátky. Najviac pozornosti rozviedka venovala československému exilu a „revanšistickým silám“ v Nemecku. K prvoradým cieľom „aktívnych opatrení“ mala patriť „účinná podpora boja za udržanie mieru na celom svete a ďalšie upevňovanie a rozširovanie vplyvu svetovej socialistickej sústavy.“ To bolo údajne možné dosiahnuť tak, že pracovníci rozviedky budú vytvárať „situáciu, ktorá v kapitalistickom tábore povedie k politickým, hospodárskym, vojenským alebo iným rozporom a krízam.“
.nepriatelia
Nepriateľom číslo jeden sa hneď po svojom prvom vysielaní 1. mája 1951 stala rozhlasová stanica Slobodná Európa (RFE), financovaná Kongresom Spojených štátov, ktorá bola najsilnejším spojením s exilom. Už po niekoľkých minútach začali jej vysielanie z Československa rušiť, čo trvalo, s krátkou prestávkou v roku 1968, až do 16. decembra 1988, keď bolo rušenie na pokyn sovietskeho vedenia zastavené.
Hoci v šesťdesiatych rokoch činnosť proti exilu ustávala, ŠtB aj naďalej zhromažďovala informácie o RFE či o redakcii časopisu Svědectví, ktorý riadil Pavel Tigrid. Po nástupe normalizácie však prišlo k oživeniu – rozviedka aktivizovala spolupracovníkov, s ktorými predtým prerušila styk, a vyslala do exilu niekoľko nových agentov. Jedným z nich bol napríklad Pavel Minařík, ktorý sa podieľal na atentáte v budove RFE v Mníchove.
Keďže po roku 1968 odišli do exilu aj niektorí bývalí vysokí stranícky funkcionári (niektorí z nich mali pred odchodom prístup k informáciám rozviedky), jedným z hlavných cieľov ŠtB bolo znemožňovať spoluprácu pofebruárového (1948) a poaugustového (1968) exilu. Veľa článkov a listov čitateľov v krajanských novinách bolo spísaných v dezinformačnom odbore ŠtB. Mnohí exulanti dostali listy, v ktorých pisateľ tvrdil, že sa nemôže pozerať na to, ako sa aj v exile komunisti opäť ujímajú vedenia. K „aktívnym opatreniam“ patrilo aj organizovanie a podpora demonštrácií, štrajkov a nepokojov.
.akcie
Akcie rozviedky zahŕňali širokú paletu opatrení. Napríklad aktívne opatrenie s názvom USEP nadväzovalo na amnestiu z roku 1955, vyhlásenú prezidentom republiky pre emigrantov. KSČ sa totiž domnievala, že tým privedie aspoň časť politických prominentov, ktorí po februári 1948 odišli do zahraničia, na myšlienku návratu domov. Túto možnosť síce takmer nikto nevyužil, ale niekoľkých sa podarilo do ČSR uniesť.
K ďalším operáciám patrilo aktívne opatrenie BERZEN z roku 1971, keď sa vo Švajčiarsku konali majstrovstvá sveta v hokeji, na ktorých sa mali stretnúť mužstvá ČSSR a ZSSR, ako aj aktívne opatrenie zamerané proti štvrtému zletu československého Sokola, ktorý sa konal v roku 1976 vo Švajčiarsku.
Zvláštnu pozornosť venovala rozviedka exilovej tlači. Niekoľkokrát sa ju snažila diskreditovať, ale nikdy nedosiahla to, aby zastavila vydávanie niektorého časopisu. Tak sa aspoň pokúšala znepríjemniť život časopisu Svědectví.
V roku 1976 bolo napríklad rozhodnuté o inštalovaní odpočúvacieho zariadenia do kancelárie Pavla Tigrida. Cieľom bolo „1. rozšírenie poznatkovej základne o zámeroch a úlohe objektu pri uskutočňovaní antikomunistických koncepcií, 2. prehĺbenie prehľadu o väzbách na strediská ideodiverzného charakteru – najmä v USA, Nemecku a v Anglicku, ako aj 3. získanie konkrétnych údajov o spojení do ČSSR vrátane poznatkov o osobách z ČSSR, ktoré stredisko (redakciu) navštevujú.“
Akciu sprevádzali až komické okolnosti: z odtlačka do plastelíny sa nedarilo vyrobiť kľúč od dverí redakcie, vysielač, ktorý bol umiestnený pod pracovnou doskou Tigridovho stola, sa zapínal sám, batérie v zariadení sa často kazili...
Prvé cenné informácie boli zachytené až vo februári 1981. Výsledkom niekoľkomesačného odposluchu bolo sklamanie ŠtB a jeden rozhlasový program s názvom Hovory z druhé strany. ŠtB použila odposluchy Tigridových telefonátov, ktoré zostrihala tak, aby sa zmenil zmysel viet a celých rozhovorov. Keď bol program v decembri 1981 odvysielaný, príslušníci ŠtB dostali pokyn, aby sledovali jeho ohlas medzi ľudom. Ten však nebol veľký, pretože sa vysielal v čase, keď ľudia išli z práce domov.
Úspešnejším aktívnym opatrením, ktoré na chvíľu aj narušilo chod redakcie, bola akcia TCHOŘ. V akcii z roku 1982 rozviedčíci použili sklenené ampulky, ktoré začali po rozlomení v redakcii šíriť neznesiteľný zápach. Napriek tomu sa dá povedať, že hoci „aktívne opatrenia“ boli po celý čas existencie komunistickej rozviedky hlavnou náplňou jej činnosti, ich dopad bol značne preceňovaný. Výsledok väčšiny z nich predstavovali novinové články, ktorých význam bol malý a u ktorých nebolo jasné, či nejde skôr o fantáziu ich autorov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.