Európska komisia nesie výstižný prívlastok „sui generis“. Nikdy predtým v dejinách neexistovala takáto ustanovizeň „svojho druhu“, supranacionálny úrad s vlastnými excelenciami, právom legislatívnej iniciatívy a zborom úradníkov zamestnaných na doživotie.
Ministri a poslanci prichádzajú a odchádzajú, úradníci Komisie zostávajú. Sú možno len malými kolieskami, no voľby na nich nemajú dosah. V prchavej atmosfére bruselskej eurobubliny zastupujú stabilitu. Bdejú nad nami pokojnou rukou. Čo však robia, ak im horí chalupa?
V ten pondelok som sa nachádzal na „mínus prvom“ poschodí, v pivničných sálach tlačového strediska bez okien. „Midday Briefing“ hovorcov Komisie sa už skončil. Aj táto akcia, ktorú veteráni volajú „obedná omša“, je „sui generis“. Údajne nikde na svete neinformuje takýto vládny úrad o svojej činnosti každý jeden pracovný deň.
Sedel som v sále s wi-fi pripojením. Zrazu bolo cítiť pach spáleniny, zoškvarenej umelej hmoty. Zopár novinárov sa šlo pozrieť, čo sa deje, nič však nenašli, a tak pokračovali v práci. Všetko bolo normálne, žiaden alarm sa nezapol. Spomenul som si, že krátko predtým som čosi začul. Akýsi predmet padol na zem, vzápäti vykríkol nejaký muž akúsi vetu. Spomenul som si na to, pretože nikdy predtým som v Berlaymonte nepočul žiaden výkrik. To nie je dom emócií.
Ďalej sme si písali do notebookov. Pach spáleniny sa stal nepríjemný. Starý odborársky harcovník s večným strniskom sa ozval a vyzval nás, aby sme zmizli, „inak sa tu ešte priotrávime“. Keď som prišiel do vstupnej haly, evakuácia tritisíc úradníkov sa už takmer skončila. Bezpečnostné sily ma hnali von pred budovu, odtiaľ na druhú stranu cesty. Zo strechy Berlaymontu stúpal čierny dym.
Evakuovaní úradníci reagovali pokojne, mnohí sa uškŕňali. Evakuácia ich zastihla v čase vrcholiacej obedovej prestávky, o jednej. Jeden z nich povedal, že požiar vypukol na trinástom poschodí, na poschodí prezidenta Komisie.
Pridal som sa ku kuchárkam z kantíny. Už dávno som sa chcel s nimi zoznámiť. Ony sú ďalším “sui generis” Komisie: úrad síce s neutíchajúcim úsilím vypracúva nariadenia proti diskriminácii, no tie milióny a milióny Európanov tmavej pleti v radoch tunajších úradníkov nenájdete. Profesionálni úradníci EU sú baštou bielej rasy. Iba pri kuchárkach deložovanej firmy „Eurest“ to bolo inak. Minimálne jedna bola čiernej pleti, ďalšie hovorili po arabsky.
Spolu s kuchárkami nás zahnali do parku. Tie mi prezradili príčinu požiaru - oheň vraj vypukol v „Barossovej kuchyni“. Zneli veľmi presvedčivo. Predstava, že prezident Komisie s pohľadom verného jazvečíka si smažil na panvici vajce a nechtiac podpálil barak, vyvolala bujarú náladu.
Po čase som sa na to opýtal Barrosovho hovorcu, tento tip som mal exkluzívne len ja. Povedal, že “niečo ako Barossova kuchyňa” neexistuje, existuje len miestnosť “hospitality room”. Kde požiar skutočne vypukol, mi zatiaľ nevedel povedať nikto.
Popoludnie toho pondelka sa ešte natiahlo. Sedel som v jednej z pouličných kaviarní, v nose som cítil pach horiacej Komisie. Všetci okolo mňa pracovali ďalej, akoby sa nič nestalo.
Od vedľajšieho stola sa mi prihovoril starší pán. Snúbilo sa v ňom všetko, čo je nadmerne zastúpené v bruselskej eurobubline: Bol lobista za životné prostredie a homosexuál. Môj vek uhádol s presnosťou jeden a pol mesiaca. Požiar ho nezaujímal ani trochu. Dal mi svoje číslo. Pochválil môj zovňajšok. Pohladil ma po predlaktí. Pokojná ruka Európskej komisie, predminulý týždeň v pondelok som ju obzvlášť pocítil.
Ministri a poslanci prichádzajú a odchádzajú, úradníci Komisie zostávajú. Sú možno len malými kolieskami, no voľby na nich nemajú dosah. V prchavej atmosfére bruselskej eurobubliny zastupujú stabilitu. Bdejú nad nami pokojnou rukou. Čo však robia, ak im horí chalupa?
V ten pondelok som sa nachádzal na „mínus prvom“ poschodí, v pivničných sálach tlačového strediska bez okien. „Midday Briefing“ hovorcov Komisie sa už skončil. Aj táto akcia, ktorú veteráni volajú „obedná omša“, je „sui generis“. Údajne nikde na svete neinformuje takýto vládny úrad o svojej činnosti každý jeden pracovný deň.
Sedel som v sále s wi-fi pripojením. Zrazu bolo cítiť pach spáleniny, zoškvarenej umelej hmoty. Zopár novinárov sa šlo pozrieť, čo sa deje, nič však nenašli, a tak pokračovali v práci. Všetko bolo normálne, žiaden alarm sa nezapol. Spomenul som si, že krátko predtým som čosi začul. Akýsi predmet padol na zem, vzápäti vykríkol nejaký muž akúsi vetu. Spomenul som si na to, pretože nikdy predtým som v Berlaymonte nepočul žiaden výkrik. To nie je dom emócií.
Ďalej sme si písali do notebookov. Pach spáleniny sa stal nepríjemný. Starý odborársky harcovník s večným strniskom sa ozval a vyzval nás, aby sme zmizli, „inak sa tu ešte priotrávime“. Keď som prišiel do vstupnej haly, evakuácia tritisíc úradníkov sa už takmer skončila. Bezpečnostné sily ma hnali von pred budovu, odtiaľ na druhú stranu cesty. Zo strechy Berlaymontu stúpal čierny dym.
Evakuovaní úradníci reagovali pokojne, mnohí sa uškŕňali. Evakuácia ich zastihla v čase vrcholiacej obedovej prestávky, o jednej. Jeden z nich povedal, že požiar vypukol na trinástom poschodí, na poschodí prezidenta Komisie.
Pridal som sa ku kuchárkam z kantíny. Už dávno som sa chcel s nimi zoznámiť. Ony sú ďalším “sui generis” Komisie: úrad síce s neutíchajúcim úsilím vypracúva nariadenia proti diskriminácii, no tie milióny a milióny Európanov tmavej pleti v radoch tunajších úradníkov nenájdete. Profesionálni úradníci EU sú baštou bielej rasy. Iba pri kuchárkach deložovanej firmy „Eurest“ to bolo inak. Minimálne jedna bola čiernej pleti, ďalšie hovorili po arabsky.
Spolu s kuchárkami nás zahnali do parku. Tie mi prezradili príčinu požiaru - oheň vraj vypukol v „Barossovej kuchyni“. Zneli veľmi presvedčivo. Predstava, že prezident Komisie s pohľadom verného jazvečíka si smažil na panvici vajce a nechtiac podpálil barak, vyvolala bujarú náladu.
Po čase som sa na to opýtal Barrosovho hovorcu, tento tip som mal exkluzívne len ja. Povedal, že “niečo ako Barossova kuchyňa” neexistuje, existuje len miestnosť “hospitality room”. Kde požiar skutočne vypukol, mi zatiaľ nevedel povedať nikto.
Popoludnie toho pondelka sa ešte natiahlo. Sedel som v jednej z pouličných kaviarní, v nose som cítil pach horiacej Komisie. Všetci okolo mňa pracovali ďalej, akoby sa nič nestalo.
Od vedľajšieho stola sa mi prihovoril starší pán. Snúbilo sa v ňom všetko, čo je nadmerne zastúpené v bruselskej eurobubline: Bol lobista za životné prostredie a homosexuál. Môj vek uhádol s presnosťou jeden a pol mesiaca. Požiar ho nezaujímal ani trochu. Dal mi svoje číslo. Pochválil môj zovňajšok. Pohladil ma po predlaktí. Pokojná ruka Európskej komisie, predminulý týždeň v pondelok som ju obzvlášť pocítil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.