Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Väzenské vzbury: časť prvá

.fedor Gál .tomáš Prištiak .časopis .týždeň doma

Dom, v ktorom sídlilo politické centrum VPN, od skorého rána do neskorej noci obliehali davy ľudí, ktorí sa prebudili z dlhého zlého sna a v zástupoch prúdili na Jiráskovu č. 10, aby ponúkli svoje služby, vyžalovali sa zo svojich starostí, žiadali pomoc, nápravu, zásah.

Nezabudnem na staršieho pána, ktorý pricestoval z východného Slovenska, aby mi ukázal fľašku so špinavou vodou („toto mi tečie z vodovodu“) a žiadal nápravu. Nezabudnem ani na tých, ktorí jednoducho prišli a ponúkali pomoc – jedni svoje autá, iní znalosť jazykov, organizačné schopnosti, peniaze...
A my sme medzitým sedeli v tej magickej miestnosti a písali texty, pripravovali mítingy, vyberali ľudí do parlamentov, rokovali s predstaviteľmi odborov, mládežníckych organizácií, politických strán a hnutí, korešpondentmi všemožných svetových časopisov, riešili spory rozhádaných VPN-niek...
Kedykoľvek sme vyšli na chodbu, obklopili nás títo ľudia a ponúkali a žiadali. Bolo to zúfalé, deprimujúce, ako sme neboli schopní odolať tomuto pretlaku impulzov verejnosti. Vtedy som pochopil, že dráma tejto krajiny spočíva predovšetkým v tom, že ľudia sa odnaučili postarať o seba, veriť si. Nikto sa nás nespýtal, či chceme, alebo vieme riešiť problém podmienok života v týchto ustanovizniach, jednoducho prišiel a prišiel tak razantne, že naň nebolo možné nezareagovať.

.želiezovce
Začnem osobnou skúsenosťou z 19. decembra 1989:
8.00: Na sekretariát KC VPN prišli JUDr. Fábry, generálny prokurátor SSR a pplk. JUDr. Antalík, zástupca náčelníka Správy nápravno-výchovných zariadení. Žiadali o pomoc pri riešení napätej situácie vo väznici v Želiezovciach. Nastúpil som s nimi do služobného auta.
11.00: Za zamrežovanými oknami nápravno-výchovného zariadenia v Želiezovciach
bolo vidieť stovky nakrátko ostrihaných chlapov. Kričali, búchali lyžičkami
na mreže. Na múroch viseli posteľné plachty s nápismi: Nech žije VPN!,
Chceme pravdu! Odsúdení ráno odmietli stravu a nechceli nastúpiť do práce. Žiadajú prerokovanie svojich požiadaviek so zástupcami Ministerstva spravodlivosti, Ministerstva vnútra, s predstaviteľmi VPN, so zástupcami tlače, rozhlasu a televízie.
11.30: Pokus o rozhovor. Odsúdení najskôr odmietajú hovoriť, kým nebude prítomná televízia a tlač. Napokon určili spomedzi seba 34 parlamentárov.
12.30: Väzni prednášajú svoje požiadavky: nápravno-výchovné zariadenia by mala
spravovať federálna vláda; vo väzniciach by mali byť advokátske poradne;
treba urobiť revíziu procesov tam, kde bol rozsudok vynesený len na podklade
domnienky súdu; treba zabezpečiť pravidelné platenie výživného rodinám
uväznených; je potrebné poskytnúť odsúdeným pri návrate z výkonu trestu
viac ako 600 Kčs, pretože toto existenčné minimum ich znovu núti na trestnú
činnosť; necenzurovať korešpondenciu s právnymi inštitúciami; umožniť odsúdeným
kontrolu zárobku; vyšetriť prípady porušovania predpisov príslušníkmi
vnútornej ochrany väznice...; neponižovať ľudskú dôstojnosť odsúdených.
15.00: Do Želiezoviec prichádzajú zástupcovia redakcie Verejnosti.
17.30: Prichádzajú JUDr. Miloš Bárta, námestník ministra spravodlivosti SSR, plk. JUDr. Ivan Novák, náčelník správy nápravno-výchovných zariadení v SSR, pplk. JUDr. Ľubomír Mikoláš z vojenskej prokuratúry a JUDr. Karol Tonko zo Slovenskej národnej rady. Odsúdení ich vítajú potleskom.
18.00: Väzni hovoria o ubytovaní. Na jedného odsúdeného pripadá v cele 1 m2
plochy. Vo väznici nie je teplá voda. Na 180 ľudí je len sedem vodovodných
kohútikov. Väzni so zníženou zdravotnou schopnosťou, s poškodenými noha-
mi a bez nôh bývajú na štvrtom poschodí. Televízia nakrúca v priestoroch
väznice. Za oknami zasadačky počuť: To je ono! To je ono! Chceme pravdu!
20.15: Všetci zúčastnení spoločne formulujú text dohovoru. Požiadavkám odsúdených vyhoveli vo všetkých bodoch. Väzni ďakujú zástupcom tlače a Ministerstva spravodlivosti.

.leopoldov
Stačila mi návšteva v Želiezovciach, aby som si uvedomil niekoľko faktov. Preplnenosť, zlé hygienické zariadenia, kšeftovanie s tabletkami, „fízlovanie“, teror voči slabým, bezohľadnosť voči chorým – tieto skutočnosti som si nemohol nevšimnúť. A nemohol som nevedieť ani o tom, že v štáte, v ktorom zlyhávajú takmer všetky inštitúcie, nemôžu predsa spoľahlivo fungovať súdy, prokuratúry a väznice. Napokon, ďalší vývoj udalostí to potvrdil – na stoloch justičných orgánov sa v najbližších mesiacoch ocitli tisíce žiadostí o súdne rehabilitácie.
Počas nasledujúcich dní som absolvoval stretnutia v ďalších väzniciach. Spomínam si napríklad na Leopoldov. Prišiel sem aj minister spravodlivosti Ladislav Košta a vtedajší predseda slovenskej vlády Milan Čič. Pri vstupe nás čakal Palo Pochylý, odsúdený, tuším, na trinásť rokov za hospodársku kriminalitu, inak môj spolužiak zo základnej školy. Voviedol nás do chodby, kde sme sa ocitli zoči-voči niekoľkým desiatkam väzňov.
Chvíľu sme na seba mlčky pozerali, a potom sa na nás vrhli, vzali nás na plecia a popri väzenských múroch a zamrežovaných oknách, z ktorých sa ozýval ohlušujúci rev, popri ešusoch povyhadzovaných z okien (vo väznici bola hladovka), niesli do miestnosti, kde mala prebehnúť diskusia s vyjednávačmi odsúdených. Rokovanie s väzňami malo podobný priebeh ako v Želiezovciach a inde. Dožadovali sa ľudského zaobchádzania, prešetrenia svojich prípadov, zlepšenia stravy, lekárskej starostlivosti... jednoducho zmeny humanitárnych podmienok výkonu svojich trestov.
Spomínam si aj na to, čo nasledovalo: rokovania na úradoch, televízne
dialógy o väzenskej problematike, desiatky stretnutí s vyjednávačmi. Potom nasledovala amnestia a po nej stovky listov plných obáv, hrozieb, nadávok a vulgárností.
Mnohí, ktorých som si z čias svojich potuliek po väzniciach pamätal ako vyjednávačov odsúdených, sa zakrátko opäť ocitli za ich múrmi. Pamätám si však aj na opačné skúsenosti, na stretnutia s amnestovanými, ktorých prvá cesta na slobode smerovala do budovy, kde sídlilo KC VPN, aby nám podali ruku, požiadali o pomoc pri riešení rodinných problémov, vypýtali peniaze, aby nás ubezpečili o tom, že sa zapoja do normálneho občianskeho života.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite