Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zomrel Milan Ftáčnik. Mal 64 rokov

Národná hrdosť

.jd .časopis .fenomén

Modlin je pre Poliakov niečo ako pre Francúzov Verdun. A

Modlin je pre Poliakov niečo ako pre Francúzov Verdun. A keďže Poliaci sú vojenský národ, pevnosti aj obete vojen majú v úcte. Ako taká úcta vyzerá a ako sa rodí?

Je chladný november a moji poľskí priatelia trvajú na tom, že musím vidieť Modlin. Dnes sa tam predsa koná rekonštrukcia bitky s nacistami a okrem pechoty a ťažkých zbraní sa predstaví aj poľská kavaléria. Pevnosť je asi 40 kilometrov na sever od Varšavy, na strategickom mieste pri sútoku riek. Pevnosť má asi 200 rokov a jej strategický význam poznali Švédi, Napoleon, Nemci aj Rusi.
Pre Napoleona to bola hlavná pevnosť pri útoku na Rusko a v septembri 1939 sa tu krátko pred dobytím Poľska modlinská armáda bránila nacistom. Samotná stavba je v dĺžke 2,5 kilometra považovaná za najdlhšiu budovu v Európe. Nachádza sa tu malé súkromné múzeum, pár obchodíkov a rozľahlé priestory. Dôležitejší je však duch miesta.
Hoci je chladno, cesty smerom k „bojisku“ sú plné ľudí vrátane rodín s deťmi. Otcovia a mamy tlačia kočiare, nesú deti na rukách. Po zablatenej ceste kráčame spolu s nacistickou jednotkou, poľské uniformy nevidím. Priblížime sa k bojisku a aby sme dobre videli, spolu s ďalšími sa tlačíme na kopec s dobrým výhľadom. Moderátor ohlási začiatok, povie pár historických reálií, pripomenie počasie v deň bitky takmer pred 60 rokmi. Nacisti sú v prevahe. Útočia, zatýkajú  poľských civilistov v dobových kostýmoch, starcov, aj rodičov s dvoma deťmi. Z opačnej strany sa zrazu ozve streľba a prichádzajú poľskí vojaci. Asi dve-tri tisícky prítomných návštevníkov ich vítajú potleskom. Nacisti však majú podporu ťažkých zbraní, kryjú sa za transportérom a jednoduchým tankom a postupujú v útoku. Je jasné, že majú navrch. V tom sa objaví poľská jazda na koňoch. „Naši,“ hovorí jedna z matiek svojmu dieťaťu blízko mňa. Kapitán zavelí, vojaci vytiahnu dôstojnícke mečíky a rozbehnú sa proti nepriateľovi. Viac ako na bojisko sa nakrátko pozerám po ľuďoch. Publikum hučí, freneticky tlieska, deti stoja so zatajeným dychom. Nič také som na Slovensku nikdy nevidel.
Za chvíľu je po bitke, porazení Poliaci zostávajú ležať alebo sú zatknutí. Moderátor nám oznámi počty skutočných obetí a ďalší vývoj druhej svetovej vojny. To už smerujeme dole, ku krčmám a stánkom s občerstvením. Pije sa čaj, na zahriatie vodka a najmä sa veľa fotografuje. S „našimi“, aj nacistami. Hoci sa na ich uniformy mnohé deti dívajú s obavami, poľština ich zbližuje. A ja mám pri odchode pocit, že dejiny a národnú hrdosť oddeliť nemožno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite