Zaspal som na zadnom sedadle auta na belgickej diaľnici. Vysadili ma, taká bola dohoda, v Bruseli na Schumanovom okruhu uprostred európskych inštitúcií.
Bola tma. Malátne som hľadel navôkol. Štvrť bola mŕtva. Vyrazil som smer hotel. Nikde nikoho, len ruch premávky. Mladý muž orientálneho vzhľadu náhlivo bežal do protismeru. Nohy mal odeté v bielom, spieval si po arabsky. V okamihu som bol opäť sám.
Zrazu, to som ešte stále nebol celkom bdelý, išiel ten orientálec so zaťatými päsťami oproti mne. Muži v tradičných hávoch, zahalené matky, všetci v odhodlanom kroku. Smerom k zástavke metra „Schuman“, vo všedný deň hlavnej tepny európskej premávky, prúdila túto noc tisícka moslimov. Nemyslím to symbolicky. Bolo to tak.
Raz som si chcel v noci prejsť európskou štvrťou. Domnieval som sa, že tá neľudská priepasť obstavaná domami ako z fantasy komiksu Gotham City sa bude na bruselských pár štvorcových kilometroch vynímať vzorovo.
Opäť som prišiel v jeden sobotný večer, opäť po tme, opäť o desiatej. Opäť som začal pri „Schumanovi“, ale tentoraz mi nešiel v ústrety nijaký moslim, vo Veľkej mešite v Jubelparku sa rozliehalo ticho.
Kráčal som do kopca Avenue de Cortenbergh, reprezentatívne bloky s kanceláriami, pitoreskné bočné uličky boli zaľudnené.
De Cortenbergh ma sklamal, keďže približne každých päť minút som stretol človeka.
Vošiel som na ulicu Rue de la Loi, tu to už bolo lepšie. Pás rovný ako vlas, štvorprúdový, prebrázdený hlučnými dopravnými vlnami. Ani v bočných uličkách nič, len prázdne kancelárie. Zachytil som všetkých chodcov, nedalo mi to veľa práce.
Medzi neosvetlenými klátmi administratívnych budov mi padol do oka jeden dom, ktorý som si za dňa nevšimol. Posledný, dvojposchodový starý dom, na tenko ukuté železo pred sklenými vchodovými dvermi. Na skle sa vynímal jemný kríž, zvnútra decentne nasvietený, ktorý obklopoval kruh. Bolo tam napísané: „Church of Scientology International. European Office for Public Affairs & Human Rights.“
Vprúdil som na Rue Belliard. Gotham City v najlepšom podaní, v tom nás nikto nedoženie. Rovinka ako stvorená na šialenú jazdu, päť jazdných pruhov, na 100 km/h zrýchlené strely si to tu ženú do otvorenej papule tunela. Neosvetlené hrady kancelárií, zväčša vysoké osem poschodí, niektoré z nich bez údaju o ich užívateľovi. Zbadal som budovu komisie s názvom DIGIT, zastupiteľstvá Litva a Bádensko-Württemberg. Chodník bol tmavý a úzky. Tie tisícky úradníkov, opýtal som sa samého seba v tej víchrici áut, ktosi vždy po konci služby vyklopí pred siedmu pekelnú bránu?
Čistejšiu prázdnotu som ešte nevidel, nikde. Aj v tichých bočných uličkách, kde sú samé budovy s kanceláriami, som bol sám.
Po troch hodinách som sa dostal až na dno údolia, ktoré dáva tomu celku svoje meno, „vallé des eurocrates“, „údolie eurokratov“.
Na jednej strane sa spúšťa nadol hnedý kolos Európskej rady. Na druhej strane sa vychádza smerom nahor k Európskemu parlamentu, cez „Parc Leopold“.
Dolu v údolí je vybetónovaný park s 24 fontánami, kde som ešte nikdy nikoho nevidel sedieť, ani za dňa. Je tam 48 parkových lavíc pre 48 chýbajúcich zamilovaných párikov. Na jednej z lavíc som si odpočinul.
Pozeral som sa na fontány a ostal som zarazený. Fontány obrátené smerom k Rade vystrekovali, ako sa patrí, do metrovej výšky, mierne ohýbané vánkom. Fontány natočené k parlamentu však vyvierali z betónu vo veľkosti päste, odtok bol zablokovaný, fontánam akoby v tých mláčkach ustavične zabiehalo.
Nemyslím to symbolicky. Napríklad tak, že by malo Európskemu parlamentu, ktorý ešte stále nemá kompetencie parlamentu, pri jeho vyjadreniach azda zabiehať.
Bolo to tak.
Bola tma. Malátne som hľadel navôkol. Štvrť bola mŕtva. Vyrazil som smer hotel. Nikde nikoho, len ruch premávky. Mladý muž orientálneho vzhľadu náhlivo bežal do protismeru. Nohy mal odeté v bielom, spieval si po arabsky. V okamihu som bol opäť sám.
Zrazu, to som ešte stále nebol celkom bdelý, išiel ten orientálec so zaťatými päsťami oproti mne. Muži v tradičných hávoch, zahalené matky, všetci v odhodlanom kroku. Smerom k zástavke metra „Schuman“, vo všedný deň hlavnej tepny európskej premávky, prúdila túto noc tisícka moslimov. Nemyslím to symbolicky. Bolo to tak.
Raz som si chcel v noci prejsť európskou štvrťou. Domnieval som sa, že tá neľudská priepasť obstavaná domami ako z fantasy komiksu Gotham City sa bude na bruselských pár štvorcových kilometroch vynímať vzorovo.
Opäť som prišiel v jeden sobotný večer, opäť po tme, opäť o desiatej. Opäť som začal pri „Schumanovi“, ale tentoraz mi nešiel v ústrety nijaký moslim, vo Veľkej mešite v Jubelparku sa rozliehalo ticho.
Kráčal som do kopca Avenue de Cortenbergh, reprezentatívne bloky s kanceláriami, pitoreskné bočné uličky boli zaľudnené.
De Cortenbergh ma sklamal, keďže približne každých päť minút som stretol človeka.
Vošiel som na ulicu Rue de la Loi, tu to už bolo lepšie. Pás rovný ako vlas, štvorprúdový, prebrázdený hlučnými dopravnými vlnami. Ani v bočných uličkách nič, len prázdne kancelárie. Zachytil som všetkých chodcov, nedalo mi to veľa práce.
Medzi neosvetlenými klátmi administratívnych budov mi padol do oka jeden dom, ktorý som si za dňa nevšimol. Posledný, dvojposchodový starý dom, na tenko ukuté železo pred sklenými vchodovými dvermi. Na skle sa vynímal jemný kríž, zvnútra decentne nasvietený, ktorý obklopoval kruh. Bolo tam napísané: „Church of Scientology International. European Office for Public Affairs & Human Rights.“
Vprúdil som na Rue Belliard. Gotham City v najlepšom podaní, v tom nás nikto nedoženie. Rovinka ako stvorená na šialenú jazdu, päť jazdných pruhov, na 100 km/h zrýchlené strely si to tu ženú do otvorenej papule tunela. Neosvetlené hrady kancelárií, zväčša vysoké osem poschodí, niektoré z nich bez údaju o ich užívateľovi. Zbadal som budovu komisie s názvom DIGIT, zastupiteľstvá Litva a Bádensko-Württemberg. Chodník bol tmavý a úzky. Tie tisícky úradníkov, opýtal som sa samého seba v tej víchrici áut, ktosi vždy po konci služby vyklopí pred siedmu pekelnú bránu?
Čistejšiu prázdnotu som ešte nevidel, nikde. Aj v tichých bočných uličkách, kde sú samé budovy s kanceláriami, som bol sám.
Po troch hodinách som sa dostal až na dno údolia, ktoré dáva tomu celku svoje meno, „vallé des eurocrates“, „údolie eurokratov“.
Na jednej strane sa spúšťa nadol hnedý kolos Európskej rady. Na druhej strane sa vychádza smerom nahor k Európskemu parlamentu, cez „Parc Leopold“.
Dolu v údolí je vybetónovaný park s 24 fontánami, kde som ešte nikdy nikoho nevidel sedieť, ani za dňa. Je tam 48 parkových lavíc pre 48 chýbajúcich zamilovaných párikov. Na jednej z lavíc som si odpočinul.
Pozeral som sa na fontány a ostal som zarazený. Fontány obrátené smerom k Rade vystrekovali, ako sa patrí, do metrovej výšky, mierne ohýbané vánkom. Fontány natočené k parlamentu však vyvierali z betónu vo veľkosti päste, odtok bol zablokovaný, fontánam akoby v tých mláčkach ustavične zabiehalo.
Nemyslím to symbolicky. Napríklad tak, že by malo Európskemu parlamentu, ktorý ešte stále nemá kompetencie parlamentu, pri jeho vyjadreniach azda zabiehať.
Bolo to tak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.