Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vojvoda George

.peter Motyčka . .časopis .hudba

Návštevy Jamesa Browna sme sa na Slovensku počas jeho života, žiaľ, nedočkali a o Princovom koncerte môžu naši promotéri zrejme len snívať. V priebehu mesiaca sa však na pódiu bratislavského PKO vystrieda dvojica funkových veľmajstrov – po nedávnom Maceo Parkerovi prichádza George Duke.

Návštevy Jamesa Browna sme sa na Slovensku počas jeho života, žiaľ, nedočkali a o Princovom koncerte môžu naši promotéri zrejme len snívať. V priebehu mesiaca sa však na pódiu bratislavského PKO vystrieda dvojica funkových veľmajstrov – po nedávnom Maceo Parkerovi prichádza George Duke.


Duke patrí k umelcom, ku ktorým mnohí vzhliadajú s úctou ako k priekopníkovi a inovátorovi. Iní zasa nad jeho lišiackym fúzovaním džezu, rhythm and blues, funky a popu ohŕňajú nos. Nie nadarmo napísala kritika o jednom z jeho albumov prezieravo: „Follow the Rainbow je projektom pozoruhodným po každej stránke. Džezovým snobom ho napriek tomu nemožno odporúčať...“.

Rodáka z kalifornského San Rafael poznamenala gospelová muzika v baptistickom kostole, ako aj koncert Duka Ellingtona, počas ktorého malý George bláznivo pobehoval a napodobňoval svojho menovca za klavírom. Sanfranciské konzervatórium absolvoval dvojaktovou operou Tzina, väčšmi ako Verdiho však uctieval Milesa Davisa alebo huslistu Jeana-Luca Pontyho, ktorému sa odvážil poslať prvú demonahrávku. Spoločný album Jean-Luc Ponty Experience with the George Duke Trio (1969) bol zjavením nielen pre skeptikov začínajúcej džezrockovej revolúcie.
Duke v tom čase skúmal možnosti elektrického piana v kapelách vizionárskeho Franka Zappu a souldžezového velikána Cannonballa Adderleyho.
Prototypom klávesistu s nástrojom zaveseným na spôsob gitary bol u nás v 80. rokoch (žiaľ) Michal David. Tandem George Duke – Stanley Clarke si však bez tohto dobového módneho doplnku nevieme predstaviť, podobne ako sa basgitaristi 70. rokov nezaobišli bez výrazných Clarkových figúr (School Days). Po jeho boku nebol Duke klávesistom v úzadí. Z umelohmotných kláves jeho syntezátorovej hradby vychádzali živočíšne funkové groovy, ktoré Dukovi dodnes mnohí závidia. Aj sentimentálny popevok dokázal vystavať s takou noblesnou presvedčivosťou, že jeho „lovestories“ – za všetky hádam sacharínová Sweet Baby – chytali za srdce nielen zástupkyne nežnejšieho pohlavia. V osemdesiatych rokov už nasledovali pravidelné hitparádové rebríčky, ocenenia Grammy a spolupráca s každým, na koho Duke ukázal prstom („podľahol“ mu dokonca Miles Davis, ktorému Duke produkoval prelomový album Tutu).

O korpulentnom pánkovi za klávesami počuť v posledných rokoch pomenej napriek tomu že participuje na množstve projektov. Pokiaľ bude funková smršť jeho kvinteta (Michael Manson – basgitara, Jef Lee Johnson – gitara, Ron Bruner – bicie, Shannon Pearsonová – vokál) vo štvrtok 14. mája na festivale OneDayJazz v bratislavskom PKO natoľko živelnou a zemitou, ako jeho aktuálny album Dukey Treats, máme sa na čo tešiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite