Štiepenie SMK sa trochu podobá na prasaciu chrípku. Z okresu na okres sa šíri ako pandémia a kľúč, podľa ktorého sa členovia delia na nespokojných „bugárovcov“ a lojálnych „csákyovcov“ je záhadný ako ten vírus H1N1.
Triedenie na stredných a nižších úrovniach SMK totiž charakterizuje rovnaká nečitateľnosť ako konflikt na vrchole, ktorým to začalo. Presne tak, ako neexistuje akási línia Csákyho a odlišná línia Bugára, ktoré by sa zrážali vo vnútornom zápase, neexistuje ani „Csákyho SMK“ a „Bugárova SMK“ v zmysle napríklad „Klausova ODS“ a „Topolánkova ODS“ (alebo trebárs aj nedávno Palko verzus Hrušovský).
Os zlomu medzi krídlami netvorí ani Lisabonská zmluva, ani otázka, či bolo správne v tejto kauze podraziť opozíciu, ani priority národnostnej politiky, a veru ani autonómia (tabu) či Benešove dekréty („morálne napraviť“ krivdy), a už vôbec nie to, či ísť, alebo nejsť do vlády s Ficom (samozrejme ísť). To, čo štiepi SMK, sú na vrchole dozvuky špinavého priebehu komárňanskej voľby predsedu, a na spodku osobné či skupinové sympatie k jednému či druhému lídrovi, väzby na tú-ktorú podnikateľskú skupinu a súvisiace prepočty, ktorému lokálnemu klanu či rodine prospeje zmena, respektíve status quo. Je jedno, či o roztržke hovoríme práve v Rimavskej Sobote či Dunajskej Strede, podstatnejšie je vedieť, že v niektorých obciach či mestách SMK funguje fakticky ako štátostrana, a to pomaly 20 rokov....
Bugár je sympaťák a Csáky introvert v politike, ale obsahový rozdiel medzi tým, čo predstavujú, nevidno dnes podobne, ako kedykoľvek doteraz. Aj keby vznikla druhá maďarská strana, tak len ako personálna (imidžová) alternatíva, pričom politická by sa musela vymyslieť. Do zakladacej listiny nového subjektu sú argumenty ako „štýl pána Csákyho“, nízke preferencie subjektu starého (!), respektíve existencia Miklósa Duraya, menej ako málo. S ničím iným pritom Simon, Bugár a spolok neoperujú. Prečo to, že Csáky klame a je falošný, neprekážalo Bugárovi vtedy, keď bol on šéfom strany a kolega „iba“ podpredsedom vlády? Áno, bez koalície s Durayom by Csáky predsedom nebol. Avšak predstava, že podpora Duraya v strane je nejako politicky definovaná, a teraz teda prebieha akási „radikalizácia SMK“, je natoľko umelo vytvorená, že ju ani Bugár nezdvihol. Skutočnosť, že jediná dohoda medzi oboma krídlami je dnes o utajení rozhovorov, čo momentálne vedú, hovorí za všetko. Zásadná vec, ktorá musí byť vlastná každej štandardnej strane, je byť transparentnou aj v konflikte, ak chce vzbudzovať dôveru. To, že „csákyovci“ i „bugárovci“ jadro sporu ukrývajú, ich nedelí, ale spája. Presne tak ako absencia predstavy, ako by mala vyzerať nevyhnutná reforma strany, ktorá do škrupiny menšinovej identity potrebuje napratať nový obsah. Rozdelenie SMK je hlboké, ale s politikou to má málo spoločné.
Triedenie na stredných a nižších úrovniach SMK totiž charakterizuje rovnaká nečitateľnosť ako konflikt na vrchole, ktorým to začalo. Presne tak, ako neexistuje akási línia Csákyho a odlišná línia Bugára, ktoré by sa zrážali vo vnútornom zápase, neexistuje ani „Csákyho SMK“ a „Bugárova SMK“ v zmysle napríklad „Klausova ODS“ a „Topolánkova ODS“ (alebo trebárs aj nedávno Palko verzus Hrušovský).
Os zlomu medzi krídlami netvorí ani Lisabonská zmluva, ani otázka, či bolo správne v tejto kauze podraziť opozíciu, ani priority národnostnej politiky, a veru ani autonómia (tabu) či Benešove dekréty („morálne napraviť“ krivdy), a už vôbec nie to, či ísť, alebo nejsť do vlády s Ficom (samozrejme ísť). To, čo štiepi SMK, sú na vrchole dozvuky špinavého priebehu komárňanskej voľby predsedu, a na spodku osobné či skupinové sympatie k jednému či druhému lídrovi, väzby na tú-ktorú podnikateľskú skupinu a súvisiace prepočty, ktorému lokálnemu klanu či rodine prospeje zmena, respektíve status quo. Je jedno, či o roztržke hovoríme práve v Rimavskej Sobote či Dunajskej Strede, podstatnejšie je vedieť, že v niektorých obciach či mestách SMK funguje fakticky ako štátostrana, a to pomaly 20 rokov....
Bugár je sympaťák a Csáky introvert v politike, ale obsahový rozdiel medzi tým, čo predstavujú, nevidno dnes podobne, ako kedykoľvek doteraz. Aj keby vznikla druhá maďarská strana, tak len ako personálna (imidžová) alternatíva, pričom politická by sa musela vymyslieť. Do zakladacej listiny nového subjektu sú argumenty ako „štýl pána Csákyho“, nízke preferencie subjektu starého (!), respektíve existencia Miklósa Duraya, menej ako málo. S ničím iným pritom Simon, Bugár a spolok neoperujú. Prečo to, že Csáky klame a je falošný, neprekážalo Bugárovi vtedy, keď bol on šéfom strany a kolega „iba“ podpredsedom vlády? Áno, bez koalície s Durayom by Csáky predsedom nebol. Avšak predstava, že podpora Duraya v strane je nejako politicky definovaná, a teraz teda prebieha akási „radikalizácia SMK“, je natoľko umelo vytvorená, že ju ani Bugár nezdvihol. Skutočnosť, že jediná dohoda medzi oboma krídlami je dnes o utajení rozhovorov, čo momentálne vedú, hovorí za všetko. Zásadná vec, ktorá musí byť vlastná každej štandardnej strane, je byť transparentnou aj v konflikte, ak chce vzbudzovať dôveru. To, že „csákyovci“ i „bugárovci“ jadro sporu ukrývajú, ich nedelí, ale spája. Presne tak ako absencia predstavy, ako by mala vyzerať nevyhnutná reforma strany, ktorá do škrupiny menšinovej identity potrebuje napratať nový obsah. Rozdelenie SMK je hlboké, ale s politikou to má málo spoločné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.