Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brusel Martina Leidenfrosta - Albánci

.martin Leidenfrost .časopis .osobnosti

Čakajú ma problémy, to je mi jasné. Na jednej strane s odporcami diskriminácie – pretože moja návšteva bruselských Albáncov sa končí u albánskeho dílera. Na druhej strane problémy s albánskym dílerom, lebo kvôli mne určite nechce tretíkrát sedieť.

Čakajú ma problémy, to je mi jasné. Na jednej strane s odporcami diskriminácie – pretože moja návšteva bruselských Albáncov sa končí u albánskeho dílera. Na druhej strane problémy s albánskym dílerom, lebo kvôli mne určite nechce tretíkrát sedieť.

A predsa som fascinovaný. Albánci sú okrem Rómov poslední Európania, ktorí ešte veria v mnohodetnosť. Ich jazyk, ktorému dávajú prívlastok „najstarší jazyk Európy“, počúvam s pôžitkom. Žiadny albánsky štát nie je súčasťou EÚ, no v hlavnom meste sú už dávno. V Bruseli žije 30 000 Albáncov.
Ako prvé som zašiel na albánske kultúrne podujatie. Na ceste tam sa moja belgická sprievodkyňa chválila, že mi môže ukázať, kde by som našiel albánskeho nájomného vraha, „50 eur za ranu do hlavy, 15 eur za priestrel kolena“. Neveril som jej ani slovo.
Ale takto sa o Albáncoch hovorí.
Kultúrne podujatie nám poskytlo iný obraz. Stovky ľudí sa hrnuli do skromného kultúrneho domu, zopár významných osobností s nakrátko uviazanými kravatami, niekoľko mladých mužov v čiernych kožených bundách, prevažne poctiví občania. Dvorili sa albánskemu ministrovi kultúry, autorite s krvavočervenou pásikavou kravatou. Plná sála načúvala historickej prednáške bielovlasého profesora. Za ním stáli tri dievčiny v krojoch. Odstáli si aj živú besedu s publikom.
Kdesi som raz pochytil, že Albánci sú rozdelení na dva kmene, na Gegov a Toskov, a že sa preto netreba priveľmi obávať veľkoalbánskych úmyslov. Nato som sa obrátil na dynamického organizátora. „Momentálne síce žijeme v troch štátoch,“ odpovedal mi, no moja otázka sa vraj zakladá na „mylnej informácii“. Albánci sú vraj jeden-jediný národ.
Ako druhú som navštívil albánsku kaviareň v albánskej štvrti Schaerbeek. Podlaha bola pokrytá bielymi dlaždicami, lavice potiahnuté krvavočervenou látkou. Nenachádzali sa tu žiadne ženy ani ženské WC, pivo tu stálo 1 euro. Rozprával som sa s chlapmi pri bare, a hľa, oni boli Gegovia a Toskovia, priateľsky zjednotení. Spýtal som sa, koľkých majú bratov. Mali dvoch až šiestich.
Ako tretie som navštívil dílera. Odvážim sa povedať toľko: Mal okolo tridsiatky, vyzeral dobre, mal pôsobivú auru. Sľúbil som, že nespomeniem meno jeho štvrti, bola to jedna z tých lepších. Poprosil som ho, či by si mohol vymyslieť meno. Spravil nám zelený čaj.
Vlastne som „Skandera“ navštívil, aby som okľukou cez užívanie drog mohol preskúmať osobitosť tých ľudí, ktorých on označoval ako „európska obec“. Má 300 zákazníkov, ktorí si uňho kupujú holandské konope, medzi nimi mnohých eurokratov. Eurokrati sa podľa Skandera odlišujú od ostatných zákazníkov iba v jednom bode: „Majú viac peňazí, preto si väčšinou kupujú dvojitú dávku, 30 gramov za 200 eur.“
Jeho osoba bola pestrejšia. Kedysi dávno priniesol do svojho okolia glanc, keď koksujúc a dílujúc žil s tahitskou luxusnou štetkou. To je vraj, ako niekoľkokrát zdôraznil, minulosť. Teraz dáva prednosť životu v bezpečí.
Raz sa predklonil a ticho povedal: „Vieš, som švihák, zvodca.“ Mnohé z jeho zákazníkov sú ženy. Sex s nimi vraj nemá.
Z „albánskej obce“ sa stiahol údajne „z bezpečnostných dôvodov“. Jeho mama o ňom tvrdí, že je Belgičan, ale on sám sa vníma ako Albánec: „Albánci sa nikdy nemiešali s inými národmi. Vycítim dokonca, keď za mnou ide Albánec.“
Či je Geg, alebo Tosk, mi povedať nevedel. Tak či tak, vytvoril som si obraz, že sa Albánci navzájom dobre znášajú. A ja sa znášam s nimi. Čestné slovo, ľudia, ja nehľadám problémy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite