Často sa hovorí o tom, že Česi sú ateisti. Je to však pravda? Ateizmus je filozoficky presne definovaný pojem, s ktorým majú prieskumy verejnej mienky málo spoločné. Do akej miery je teda ateizmus skutočným postojom obyvateľov Českej republiky – a do akej miery je len zmätením pojmov?
O českom ateizme sa toho napísalo veľa – až toľko, že sa zrodilo zaužívané klišé. Podľa neho sme my Česi najateistickejší národ v Európe (a možno aj na svete), konkurujú nám občas len Estónci, ale svoj primát si (podobne ako v pití piva) nedáme vziať. Podľa ďalšieho klišé je bežný Čech na svoj ateizmus patrične hrdý. Necíti sa ako nejaký enfant terrible na základnej škole, ktorý sa chváli práve utŕženou päťkou. Je to postoj vyspelého, sčítaného a zorientovaného človeka. Podľa ďalšieho klišé je za českým ateizmom ťažká história náboženských vojen, sme predsa národ, kde sa začala tridsaťročná vojna a počiatkom všetkých našich tráum je Biela hora.
.bez vyznania, nič, nezistené
Nechcem týmto tézam oponovať, určite je na nich čosi pravdy. Povedal by som však, že s českým ateizmom je to predsa len trochu inak. Netreba k nemu hľadať nijakých devätoro zázračných kľúčov, vysvetlenie je oveľa jednoduchšie. Je za ním nechuť k akejkoľvek organizovanej forme náboženstva. Duchovnu je v našej rebelantskej českej mysli vyhradené tajomstvo a nemá sa kodifikovať. A hlavne, keď kodifikované je, potom s takou formou jeho vyjadrenia nechceme byť osobne spojení. Aký názor máme na nebesia (a na to, čo sa odohráva medzi nebom a naším balkónom), to je pre nás osobná vec.
Obraz Česka ako ateistickej krajiny sa vytvoril predovšetkým na základe výsledkov sčítania ľudu. To posledné sme mali v roku 2001. Výsledky naozaj nie sú príjemné cirkevnému oku. Ľudia sa totiž mohli prihlásiť k rôznym kategóriám a ukázalo sa, že evanjelikov je u nás len jedno percento. Husitská cirkev je na tom prakticky rovnako. A keby sme spočítali príslušníkov všetkých ostatných protestantských cirkví, dalo by to dohromady len tri percentá.
Celkom dobre dopadli katolíci s 27 percentami, ale aj to je úspech relatívny, keď sa pozrieme do iných európskych krajín, o Poľsku ani nehovoriac. Skutočná „pecka“ však prichádza vo chvíli, keď sa spýtame, k čomu sa Česi vlastne prihlásili. Keď spočítame dohromady kategóriu „bez vyznania“ a kategóriu „nič“ (alebo „nezistené“), dostávame šokujúce číslo: 68 percent. Podľa povrchného záveru z toho vyplýva: čo Čech, to ateista.
Takáto interpretácia však prehliada pomerne dôležitú skutočnosť: väčšina respondentov sa totiž vymedzovala voči uvedeným kategóriám ako takým. Darmo, v Česku sa štyristo rokov po Bielej hore musí začať s klasickým definovaním pojmov. Práve v nich totiž vládne veľký zmätok. Musíme sa spýtať, čo si bežný človek predstaví pod pojmom „bez vyznania“? Čo vyjadruje, keď sa nezaradí nikam? A mimochodom, čo si vlastne predstaví, keď sa povie slovo „ateizmus“?
.kto je najpoverčivejší?
Pred časom sa objavil iný prieskum, ktorý zisťoval, do akej miery sú obyvatelia tej-ktorej krajiny poverčiví. Týkal sa, nanešťastie, len strednej Európy, ale aj tak sú výsledky mimoriadne zaujímavé. V kategórii „veľmi poverčivých“ nájdete napríklad vo Švajčiarsku 23 percent ľudí. V Nemecku ich je o 7 percent viac. Ale nikto nepredstihne českú kotlinu, kde je „veľmi poverčivých ľudí“ takmer polovica (47 percent). Možno sme sa my Česi stali moderným dôkazom toho, čo kedysi napísal britský spisovateľ a mysliteľ Chesterton, ktorý vyhlásil, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, neznamená to, že neveria ničomu – práve naopak, začnú veriť všetkému.
Pes je však najskôr zakopaný ešte hlbšie. Objavíme ho, keď sa na chvíľu prestaneme zaoberať cirkvami a pozrieme sa na situáciu politických strán. Je priam šokujúce, že dve hlavné partaje - sociálni demokrati a ODS - majú každá zhruba 20 000 členov. Jedna z týchto strán pritom vždy vládne tomuto štátu. Oveľa menší vplyv majú kresťanskí demokrati (KDU-ČSL), aj keď majú 40 000 členov (teda rovnako ako dve hlavné strany dohromady). A čuduj sa svete, najväčšou základňou doteraz disponuje strana komunistická, s ktorou sa už dvadsať rokov nikto nebaví. Komunistov je (aj pri postupnom vymieraní) 60 000. Ale teraz to hlavné: keď spočítame politicky organizovaných občanov, dostávame neuveriteľné dve percentá.
.kam by patril Cimrman?
V tomto svetle nie sú vyhliadky cirkví vôbec zlé. Percento evanjelikov a husitov je vlastne úspech. Tri percentá pre ostatné cirkvi sú úžasné. A 27 percent pre katolíkov, to je priam zázrak. Žiadnej politickej strane sa u nás o takom bingu ani nesníva. Takže: ľudia v Čechách sa o politiku zaujímajú, no nechcú byť spájaní s členstvom v konkrétnej strane. Rovnako ako ich zaujíma duchovno, ale bez príslušnosti ku konkrétnej cirkvi.
Mimochodom, aj podľa ďalšieho prieskumu verejnej mienky z júla 2008 na tom nie sú cirkvi (v porovnaní s politickými stranami) zle. Otázka znela, komu ľudia dôverujú. Respondenti zaradili na prvé miesto zastupiteľstvá (74 percent) – teda orgány, ktoré sú im najbližšie a ktorých predstaviteľov väčšinou osobne poznajú. Politické strany však získali len 22 percent (bolo to pritom ešte pred debaklom českého predsedníctva EÚ) a cirkvi sa prekonali o celú konskú dĺžku – dôverovalo im totiž 34 percent opýtaných. Zdá sa, že defenzívna a menšinová mentalita tunajších cirkví nemá opodstatnenie v číslach, ale v ich interpretácii.
Sme teda my Česi ateisti? Domnievam sa, že nie. Chceme byť jednoducho „nezaradení“. Práve to je totiž kategória rýdzo česká. Mimochodom, s vysokou pravdepodobnosťou sa v nej nachádzal aj Jára Cimrman. Bol tak trochu katolík, tak trochu evanjelik a tak trochu všetko ostatné. Pokiaľ to s ním však nebolo úplne inak.
Autor je vedúci redakcie náboženského vysielania Českého rozhlasu 6 (www.nabozenstvi.info).
O českom ateizme sa toho napísalo veľa – až toľko, že sa zrodilo zaužívané klišé. Podľa neho sme my Česi najateistickejší národ v Európe (a možno aj na svete), konkurujú nám občas len Estónci, ale svoj primát si (podobne ako v pití piva) nedáme vziať. Podľa ďalšieho klišé je bežný Čech na svoj ateizmus patrične hrdý. Necíti sa ako nejaký enfant terrible na základnej škole, ktorý sa chváli práve utŕženou päťkou. Je to postoj vyspelého, sčítaného a zorientovaného človeka. Podľa ďalšieho klišé je za českým ateizmom ťažká história náboženských vojen, sme predsa národ, kde sa začala tridsaťročná vojna a počiatkom všetkých našich tráum je Biela hora.
.bez vyznania, nič, nezistené
Nechcem týmto tézam oponovať, určite je na nich čosi pravdy. Povedal by som však, že s českým ateizmom je to predsa len trochu inak. Netreba k nemu hľadať nijakých devätoro zázračných kľúčov, vysvetlenie je oveľa jednoduchšie. Je za ním nechuť k akejkoľvek organizovanej forme náboženstva. Duchovnu je v našej rebelantskej českej mysli vyhradené tajomstvo a nemá sa kodifikovať. A hlavne, keď kodifikované je, potom s takou formou jeho vyjadrenia nechceme byť osobne spojení. Aký názor máme na nebesia (a na to, čo sa odohráva medzi nebom a naším balkónom), to je pre nás osobná vec.
Obraz Česka ako ateistickej krajiny sa vytvoril predovšetkým na základe výsledkov sčítania ľudu. To posledné sme mali v roku 2001. Výsledky naozaj nie sú príjemné cirkevnému oku. Ľudia sa totiž mohli prihlásiť k rôznym kategóriám a ukázalo sa, že evanjelikov je u nás len jedno percento. Husitská cirkev je na tom prakticky rovnako. A keby sme spočítali príslušníkov všetkých ostatných protestantských cirkví, dalo by to dohromady len tri percentá.
Celkom dobre dopadli katolíci s 27 percentami, ale aj to je úspech relatívny, keď sa pozrieme do iných európskych krajín, o Poľsku ani nehovoriac. Skutočná „pecka“ však prichádza vo chvíli, keď sa spýtame, k čomu sa Česi vlastne prihlásili. Keď spočítame dohromady kategóriu „bez vyznania“ a kategóriu „nič“ (alebo „nezistené“), dostávame šokujúce číslo: 68 percent. Podľa povrchného záveru z toho vyplýva: čo Čech, to ateista.
Takáto interpretácia však prehliada pomerne dôležitú skutočnosť: väčšina respondentov sa totiž vymedzovala voči uvedeným kategóriám ako takým. Darmo, v Česku sa štyristo rokov po Bielej hore musí začať s klasickým definovaním pojmov. Práve v nich totiž vládne veľký zmätok. Musíme sa spýtať, čo si bežný človek predstaví pod pojmom „bez vyznania“? Čo vyjadruje, keď sa nezaradí nikam? A mimochodom, čo si vlastne predstaví, keď sa povie slovo „ateizmus“?
.kto je najpoverčivejší?
Pred časom sa objavil iný prieskum, ktorý zisťoval, do akej miery sú obyvatelia tej-ktorej krajiny poverčiví. Týkal sa, nanešťastie, len strednej Európy, ale aj tak sú výsledky mimoriadne zaujímavé. V kategórii „veľmi poverčivých“ nájdete napríklad vo Švajčiarsku 23 percent ľudí. V Nemecku ich je o 7 percent viac. Ale nikto nepredstihne českú kotlinu, kde je „veľmi poverčivých ľudí“ takmer polovica (47 percent). Možno sme sa my Česi stali moderným dôkazom toho, čo kedysi napísal britský spisovateľ a mysliteľ Chesterton, ktorý vyhlásil, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, neznamená to, že neveria ničomu – práve naopak, začnú veriť všetkému.
Pes je však najskôr zakopaný ešte hlbšie. Objavíme ho, keď sa na chvíľu prestaneme zaoberať cirkvami a pozrieme sa na situáciu politických strán. Je priam šokujúce, že dve hlavné partaje - sociálni demokrati a ODS - majú každá zhruba 20 000 členov. Jedna z týchto strán pritom vždy vládne tomuto štátu. Oveľa menší vplyv majú kresťanskí demokrati (KDU-ČSL), aj keď majú 40 000 členov (teda rovnako ako dve hlavné strany dohromady). A čuduj sa svete, najväčšou základňou doteraz disponuje strana komunistická, s ktorou sa už dvadsať rokov nikto nebaví. Komunistov je (aj pri postupnom vymieraní) 60 000. Ale teraz to hlavné: keď spočítame politicky organizovaných občanov, dostávame neuveriteľné dve percentá.
.kam by patril Cimrman?
V tomto svetle nie sú vyhliadky cirkví vôbec zlé. Percento evanjelikov a husitov je vlastne úspech. Tri percentá pre ostatné cirkvi sú úžasné. A 27 percent pre katolíkov, to je priam zázrak. Žiadnej politickej strane sa u nás o takom bingu ani nesníva. Takže: ľudia v Čechách sa o politiku zaujímajú, no nechcú byť spájaní s členstvom v konkrétnej strane. Rovnako ako ich zaujíma duchovno, ale bez príslušnosti ku konkrétnej cirkvi.
Mimochodom, aj podľa ďalšieho prieskumu verejnej mienky z júla 2008 na tom nie sú cirkvi (v porovnaní s politickými stranami) zle. Otázka znela, komu ľudia dôverujú. Respondenti zaradili na prvé miesto zastupiteľstvá (74 percent) – teda orgány, ktoré sú im najbližšie a ktorých predstaviteľov väčšinou osobne poznajú. Politické strany však získali len 22 percent (bolo to pritom ešte pred debaklom českého predsedníctva EÚ) a cirkvi sa prekonali o celú konskú dĺžku – dôverovalo im totiž 34 percent opýtaných. Zdá sa, že defenzívna a menšinová mentalita tunajších cirkví nemá opodstatnenie v číslach, ale v ich interpretácii.
Sme teda my Česi ateisti? Domnievam sa, že nie. Chceme byť jednoducho „nezaradení“. Práve to je totiž kategória rýdzo česká. Mimochodom, s vysokou pravdepodobnosťou sa v nej nachádzal aj Jára Cimrman. Bol tak trochu katolík, tak trochu evanjelik a tak trochu všetko ostatné. Pokiaľ to s ním však nebolo úplne inak.
Autor je vedúci redakcie náboženského vysielania Českého rozhlasu 6 (www.nabozenstvi.info).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.