Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.milan Lasica . .časopis .osobnosti

Mám krásne spomienky na detstvo a často naň myslievam. Človeka to osviežuje, nabíja pozitívnou energiou, dáva mu nové impulzy.

Mám krásne spomienky na detstvo a často naň myslievam. Človeka to osviežuje, nabíja pozitívnou energiou, dáva mu nové impulzy.
Keď som bol malý, chodieval som každú nedeľu s otcom na prechádzku k...ako sa volá tá rieka...naša...normálne by som si vedel spomenúť, ale dnes som nejaký unavený...aha, Dunaj...to je dôležité, ak si človek nevie na niečo spomenúť, treba na to myslieť dovtedy, kým si nespomenie, to radia lekári, ja to robievam tak, že keď si neviem spomenúť napríklad na nejaké meno, tak si prejdem postupne celú abecedu a prídem na to, väčšinou, takže áno, chodili sme s otcom k Dunaju, to vlastne nie je naša rieka, ale medzinárodná, tečie cez niekoľko krajín a ústi do mora...teraz momentálne neviem, ako sa to more volá...ako nejaká farba...Ružové asi nie, no skrátka, treba si zopakovať abecedu a hneď to naskočí...A,B,C,D,E,F...Fialové...to tiež nie...jednoducho, tá rieka sa vlieva do mora a otec ma držal za ruku a ja som kráčal po takom múriku popri tej rieke a potom sme išli na obed do reštaurácie, lebo bola nedeľa, taká známa reštaurácia to bola, vypadlo mi to meno, tam sme si vždy dali...ako sa to volá...to jedlo...je tam mäso...omáčka a knedle...
na to mám naozaj krásne spomienky, lebo to jedlo moja mama nevarievala, to sme jedli vždy iba v tej reštaurácii, v tej, čo bola v tom najslávnejšom bratislavskom hoteli, v tom na námestí, to námestie sa volá ako ten slávny slovenský básnik...napísal Mor ho...nie Mor ho napísal iný...tento napísal toho veľa, ale v tomto momente mi nič nenaskočí...ale presne si spomínam, ako otec v tej reštaurácii platil a keď mu čašník predložil účet, otec vybral z vrecka okuliare a začal tú sumu prepočítavať a ja som sa vždy strašne hanbil, a potom sme išli domov, bývali sme vtedy...tá ulica sa volala...ako tá rieka, pri ktorej sme sa prechádzali...tá čo sa vlieva do mora...no veď viete asi, čo mám na mysli, bolo to fajn, tie prechádzky, strašne rád na to spomínam, veď nakoniec spomienky sú to jediné, čo človeku nemôžu zobrať a potom v nedeľu poobede sme išli s otcom do kina, kino bolo oproti nášmu domu, už sa nepamätám, ako sa volalo, ale na to nezáleží, väčšinou som mal rád bojové filmy, napríklad ten...ako on bol prenasledovaný a oni ho nemohli chytiť, to bola paráda, alebo ten s tou herečkou, takou krásnou...mala úžasné kozy, to si pamätám presne, myslím, že sa volala Tina, alebo Mina a mala také dlhé priezvisko, to sa nedalo zapamätať niečo ako Celulitída, ale celulitída to nebola, hoci vlastne, teraz si neviem spomenúť, čo je to celulitída, možno sa naozaj tak volala tá herečka, ten film v ktorom hrala, sa volal...teraz neviem, ale ako nejaký kvet...nejaký chlapík ju tam chcel znásilniť, ale potom ju niekto zachránil...fakt nezabudnuteľné, každú nedeľu som sedel v tom kine, videl som mnoho takýchto báječných filmov, mám na to naozaj krásne spomienky, všetko sa mi vybavuje v ostrých kontúrach, lebo to detstvo bolo bohaté a je na čo spomínať, už mi dlhší čas navrhujú, aby som napísal...ako sa to volá...no...keď spomínate...A,B,C,D,E,F...čo ide po F...H, alebo K...aha, memoáre! ...tak sa do toho asi pustím, veď, ako vravím, spomienky, to je jediné, čo po nás zostane, treba to zachytiť, aby mladí vedeli, ako sme žili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite