DEPECHE MODE
SOUNDS OF THE UNIVERSE
MUTE/EMI
Kapitola sama osebe – Depeche Mode. Takmer všetci ich poznajú, netreba teda písať, kto boli, kto sú, čo hrali a... čo hrajú, o tom písať treba, no podrobnejší rozbor by bol na dlhšie riadky. DM svoju novinku poriadne naložili hudbou umelecky prevyšujúcou väčšinu súčasných hviezd. Ani jedna z trinástich skladieb neklesá pod hladinu nadpriemernosti, nie sú na jedno kopyto a ich kompozičná i zvuková štruktúra nezodpovedá konvenčnosti ani mainstreamu, čo je v pomeroch populárnej hudby u takých veteránov nezvyčajné. Akoby zobrali skalpel a prerezali celú svoju doterajšiu tvorbu aj s históriou elektronickej hudby, počas ktorej vznikala. Siahli aj po analógových syntetizátoroch a vytvorili univerzálny sound charakterizujúci posledné tri desaťročia. Originálnosť sa spája s pôsobivými melódiami a spevom plným zanietenosti. Ich štýl by mal byť pomenovaný Depeche Mode.
.miro Potoček
TELEPATHE
DANCE MOTHER
IAMSOUND
Telepathe sú dve dievčatá z Brooklynu. Pesničkárka, perkusionistka a tanečníčka Busy Gagnes a multiinštrumentalistka Melissa Livaudais plus ďalší striedajúci sa muzikanti tvoria tento elektronický projekt, ktorý je na scéne už nejaký ten čas. Ak máte radi zvukovú štylizáciu a navnadí vás aj skutočnosť, že platňu produkoval známy David Sitek, Telepathe si vás svojím debutom majú šancu získať. Je na ňom dokopy deväť skladieb, nesúcich sa v podobnej atmosfére: nájdete tu náznaky indie rocku, ktoré sú posunuté do tanečnej atmosféry. Dvojica prácou s vokálmi občas pripomenie švédskych The Knife (Drugged), inde sa im podarí vytvoriť svojskejšiu zahmlenú tanečnú vec, hodiacu sa na klubový parket (Devil’s Trident). Na tejto platni nájdete elektropop i zádumčivejší experiment – nie je to však ani príliš zaujímavé, ani príliš originálne počúvanie.
.matej Lauko
BAT FOR LASHES
TWO SUNS
PARLOPHONE
Volá sa Natasha Khan, má pakistanské korene a žije už takmer tridsať rokov v Anglicku. Spieva, komponuje, hrá na gitare a klávesoch a pôsobí prirodzenejšie než Tori Amos, Kate Bush či Bjork (ktorá patrí medzi jej fanúšikov) a hudobne dobrodružnejšie než Feist. Svetu ju už pred tromi rokmi predstavil Tom Yorke, keď ju v jednom z rozhovorov Bat For Lashes označil za jeden z mála skutočne nových hudobných objavov a potom ju obsadil do úlohy predskokana na turné Radiohead. Na Two Suns vzdialene pripomína Fleetwood Mac, vďaka perfektnému rozhľadu, muzikalite i hosťom (Faultline, Yeasayer) však operuje na viacerých územiach súčasne: progrock strieda ambient a elektronika a tie zas folkrock, repetitívne beaty úplné bezrytmie a fantastické je, že vždy ide o silnú komunikatívnu pieseň. V jednej z nich hosťuje aj Scott Walker. Všetko je, ako má byť.
.daniel Baláž
FRUFRU
AŽ PŘILETÍ TUČŇÁK
INDIES
Ako je na alternatívnej scéne južnej Moravy dobrým zvykom, fundament hudby tvoria štruktúry rytmických vzorcov, tajomne i nervózne znejúcich rifov. Aj v hudbe FruFru majú texty prednosť pred melódiami. Ako by sa dalo predpokladať, námety a ich uchopenie majú s popom iba málo spoločné. História si v nich podáva ruku so súčasnosťou neovplyvnenou idealizovaným svetom televíznych reklám. S príletom tučniaka do pozadia ustúpili aj niektoré kvázipopové maniery, ktoré kde-tu vytŕčali z prejavu kapely v minulosti. (Hudba FruFru vytvára vlastný priestor a škoda by bolo narúšať ho zbytočnými informáciami „zo života hmyzu“.) Okrem textov sa na tvorbe imaginárneho sveta súbežne podieľa aj fluidum vyčarené komunikáciou nástrojov. Nahrávka je pestrá, celok však stále dýcha a jeho zvukové spracovanie posunulo alternatívne dedičstvo do nového tisícročia.
.martin Chrobák
AVISHAI COHEN
AURORA
BLUE NOTE/EMI
Avishai Cohen patrí k džezovým hudobníkom s viacerými tvárami. Hoci jeho kontrabas spieval od konca deväťdesiatych rokov v rôznych formáciách vrátane kapely Chicka Coreu, to, že sa raz pustí do spevu aj on, je prekvapujúce. Stalo sa tak na jubilejnom desiatom sólovom albume Aurora. Napriek robustnej postave i spôsobu hry na base je Avishaiov spev skôr krehký, jemný a vrúcny. S druhým hlasom mu pomáha Karen Malka, mladá izraelská r&b speváčka. Dôležití sú aj spoluhráči – klavirista Shai Maestro, perkusionista Itamar Doari, hráč na oude Amos Hoffman a hosťujúci dychári. Spolu uštrikovali pavučinu melódií, do ktorej sa rýchlo chytíte a ani trošku vám nebude prekážať, že skáčete od ľudových piesní sefardských Židov cez džez k popu a vystriedate pritom niekoľko jazykov. Jednoducho, hudba bez žánrových a kultúrnych hraníc, ktorá však nestratila korene.
.vladimír Potančok
MUDVAYNE
THE NEW GAME
EPIC/SONY BMG
Americká skupina Mudvayne debutovala v roku 2000. V tom čase bol na vrchole žáner nu metal s hviezdami ako Korn, Limp Bizkit alebo Deftones, ku ktorým rýchlo pribúdali ďalšie kapely ako Slipknot, Papa Roach, P.O.D. či Linkin Park. Štvorica z mesta Peoria v štáte Illinois sa od svojich kolegov odlišovala vizuálne, bláznivými kostýmami a maskami (inými ako Slipknot), ale našťastie aj hudobne: bubeník Matthew McDonough a basgitarista Ryan Martinie pôsobili ako hnací motor kapely a do pomerne monotónneho žánra vnášali farebnosť, akoby si odskočili z „džezového džemu“. Štvrtý album The New Game je však zaujímavý najmä ako svedectvo o pretrvávajúcej kríze nu metalu. Pôvodný náboj, frustrácia a hnev stratili kus presvedčivosti a avizovaným „rokenrolovým“ prvkom chýba chytľavosť. Mudvayne zachraňuje bubeník a basgitarista. Kto zachráni ostatné podobné kapely?
.vladislav Gális
SOUNDS OF THE UNIVERSE
MUTE/EMI
Kapitola sama osebe – Depeche Mode. Takmer všetci ich poznajú, netreba teda písať, kto boli, kto sú, čo hrali a... čo hrajú, o tom písať treba, no podrobnejší rozbor by bol na dlhšie riadky. DM svoju novinku poriadne naložili hudbou umelecky prevyšujúcou väčšinu súčasných hviezd. Ani jedna z trinástich skladieb neklesá pod hladinu nadpriemernosti, nie sú na jedno kopyto a ich kompozičná i zvuková štruktúra nezodpovedá konvenčnosti ani mainstreamu, čo je v pomeroch populárnej hudby u takých veteránov nezvyčajné. Akoby zobrali skalpel a prerezali celú svoju doterajšiu tvorbu aj s históriou elektronickej hudby, počas ktorej vznikala. Siahli aj po analógových syntetizátoroch a vytvorili univerzálny sound charakterizujúci posledné tri desaťročia. Originálnosť sa spája s pôsobivými melódiami a spevom plným zanietenosti. Ich štýl by mal byť pomenovaný Depeche Mode.
.miro Potoček
TELEPATHE
DANCE MOTHER
IAMSOUND
Telepathe sú dve dievčatá z Brooklynu. Pesničkárka, perkusionistka a tanečníčka Busy Gagnes a multiinštrumentalistka Melissa Livaudais plus ďalší striedajúci sa muzikanti tvoria tento elektronický projekt, ktorý je na scéne už nejaký ten čas. Ak máte radi zvukovú štylizáciu a navnadí vás aj skutočnosť, že platňu produkoval známy David Sitek, Telepathe si vás svojím debutom majú šancu získať. Je na ňom dokopy deväť skladieb, nesúcich sa v podobnej atmosfére: nájdete tu náznaky indie rocku, ktoré sú posunuté do tanečnej atmosféry. Dvojica prácou s vokálmi občas pripomenie švédskych The Knife (Drugged), inde sa im podarí vytvoriť svojskejšiu zahmlenú tanečnú vec, hodiacu sa na klubový parket (Devil’s Trident). Na tejto platni nájdete elektropop i zádumčivejší experiment – nie je to však ani príliš zaujímavé, ani príliš originálne počúvanie.
.matej Lauko
BAT FOR LASHES
TWO SUNS
PARLOPHONE
Volá sa Natasha Khan, má pakistanské korene a žije už takmer tridsať rokov v Anglicku. Spieva, komponuje, hrá na gitare a klávesoch a pôsobí prirodzenejšie než Tori Amos, Kate Bush či Bjork (ktorá patrí medzi jej fanúšikov) a hudobne dobrodružnejšie než Feist. Svetu ju už pred tromi rokmi predstavil Tom Yorke, keď ju v jednom z rozhovorov Bat For Lashes označil za jeden z mála skutočne nových hudobných objavov a potom ju obsadil do úlohy predskokana na turné Radiohead. Na Two Suns vzdialene pripomína Fleetwood Mac, vďaka perfektnému rozhľadu, muzikalite i hosťom (Faultline, Yeasayer) však operuje na viacerých územiach súčasne: progrock strieda ambient a elektronika a tie zas folkrock, repetitívne beaty úplné bezrytmie a fantastické je, že vždy ide o silnú komunikatívnu pieseň. V jednej z nich hosťuje aj Scott Walker. Všetko je, ako má byť.
.daniel Baláž
FRUFRU
AŽ PŘILETÍ TUČŇÁK
INDIES
Ako je na alternatívnej scéne južnej Moravy dobrým zvykom, fundament hudby tvoria štruktúry rytmických vzorcov, tajomne i nervózne znejúcich rifov. Aj v hudbe FruFru majú texty prednosť pred melódiami. Ako by sa dalo predpokladať, námety a ich uchopenie majú s popom iba málo spoločné. História si v nich podáva ruku so súčasnosťou neovplyvnenou idealizovaným svetom televíznych reklám. S príletom tučniaka do pozadia ustúpili aj niektoré kvázipopové maniery, ktoré kde-tu vytŕčali z prejavu kapely v minulosti. (Hudba FruFru vytvára vlastný priestor a škoda by bolo narúšať ho zbytočnými informáciami „zo života hmyzu“.) Okrem textov sa na tvorbe imaginárneho sveta súbežne podieľa aj fluidum vyčarené komunikáciou nástrojov. Nahrávka je pestrá, celok však stále dýcha a jeho zvukové spracovanie posunulo alternatívne dedičstvo do nového tisícročia.
.martin Chrobák
AVISHAI COHEN
AURORA
BLUE NOTE/EMI
Avishai Cohen patrí k džezovým hudobníkom s viacerými tvárami. Hoci jeho kontrabas spieval od konca deväťdesiatych rokov v rôznych formáciách vrátane kapely Chicka Coreu, to, že sa raz pustí do spevu aj on, je prekvapujúce. Stalo sa tak na jubilejnom desiatom sólovom albume Aurora. Napriek robustnej postave i spôsobu hry na base je Avishaiov spev skôr krehký, jemný a vrúcny. S druhým hlasom mu pomáha Karen Malka, mladá izraelská r&b speváčka. Dôležití sú aj spoluhráči – klavirista Shai Maestro, perkusionista Itamar Doari, hráč na oude Amos Hoffman a hosťujúci dychári. Spolu uštrikovali pavučinu melódií, do ktorej sa rýchlo chytíte a ani trošku vám nebude prekážať, že skáčete od ľudových piesní sefardských Židov cez džez k popu a vystriedate pritom niekoľko jazykov. Jednoducho, hudba bez žánrových a kultúrnych hraníc, ktorá však nestratila korene.
.vladimír Potančok
MUDVAYNE
THE NEW GAME
EPIC/SONY BMG
Americká skupina Mudvayne debutovala v roku 2000. V tom čase bol na vrchole žáner nu metal s hviezdami ako Korn, Limp Bizkit alebo Deftones, ku ktorým rýchlo pribúdali ďalšie kapely ako Slipknot, Papa Roach, P.O.D. či Linkin Park. Štvorica z mesta Peoria v štáte Illinois sa od svojich kolegov odlišovala vizuálne, bláznivými kostýmami a maskami (inými ako Slipknot), ale našťastie aj hudobne: bubeník Matthew McDonough a basgitarista Ryan Martinie pôsobili ako hnací motor kapely a do pomerne monotónneho žánra vnášali farebnosť, akoby si odskočili z „džezového džemu“. Štvrtý album The New Game je však zaujímavý najmä ako svedectvo o pretrvávajúcej kríze nu metalu. Pôvodný náboj, frustrácia a hnev stratili kus presvedčivosti a avizovaným „rokenrolovým“ prvkom chýba chytľavosť. Mudvayne zachraňuje bubeník a basgitarista. Kto zachráni ostatné podobné kapely?
.vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.