V Bruseli je cudzinec takmer každý. Európski hostia jeden pre druhého. Hostia pre Belgičanov, Belgičania pre hostí a Belgičania - Flámi a Valóni - navzájom.
Možno preto, že byť cudzí je tu normálne, sa stanete tak rýchlo súčasťou tohto mesta. Takže treba rýchlo zaznamenať, aký bol príchod, prvé dojmy, prvé obrazy. Možno budú už zajtra zabudnuté, možno sem budem už zajtra patriť.
Bod prvý: letisko. Víta ma s úlisnosťou starého obchodníka. Pätnásť minút rýchleho poklusu trvá predpísaná cesta k batožine, cez pohyblivé pásy do úzkej nákupnej haly, hore schodmi, dolu schodmi, slalom cez kľukatú chodbu, kde sa sám seba skľúčene pýtam: „Nestratil som sa už náhodou?“ Konečne pri výdaji batožín oznámenie: „Bruselské letisko Vám odporúča používať výhradne oficiálne taxislužby.“ Potom bombasticky nahratý hit „My Way“ po francúzsky.
Bod druhý: Európska štvrť. Pozri bod prvý, pocit z letiska ostáva, v každej budove európskej inštitúcie si ma presvietia. Brána je nastavená tolerantnejšie, pre pracku na opasku nezačne pípať.
Pípať nezačne ani pre manžetové gombíky, a tie tu majú význam. Nikde, dokonca ani v londýnskom City, som nevidel taký vysoký štandard najmä pánskeho oblečenia. V sezóne zima 2008 nosí mladý eurokrat tmavomodrý oblek, svetlomodrú košeľu a tmavomodrú kravatu, obľúbenú kombináciu Sarkozyho a Barrosa. Kravata bez vzoru, takmer nikto si ho nepovolí. Náhle sa bez manžetových gombíkov cítim nahý.
Bod tretí: mesto. Na priečeliach európskych inštitúcií sa vynímajú obrovské pestré oznamy, „road-safety in our cities“ na budove Komisie, „take care, not antibiotics“ pri Parlamente. V týchto budovách žijú európski hostia kultúrou krátkych sústredených brífingov.
O meste hovoria hostia nepretržite to isté. „Stále to popŕchanie“, „nemohli sem dať ani poriadnu dlažbu“, „hlavné mesto Európy si človek predstavuje inak“. Tí uštipačnejší dodajú, že pitná voda tu má údajne väčší obsah škodlivín ako v Bangladéši a že bruselské metro bolo pôvodne naplánované pre Kinshasu. Neviem, čo im na to odpovedať. Po mierne hrboľatej dlažbe mimo Európskej štvrte sa prechádzam veľmi rád.
Bod štvrtý: stretávajú sa v ňom bod druhý a tretí. Jeden všedný deň ráno v kaviarni Chez Bernard, neďaleko od inštitúcií. Vonku idú eurokrati na bicykloch do práce, v oblekoch a kostýmoch, mnohí v žltej reflexnej veste, aby boli safe. Vnútri sedia skutoční Belgičania.
Dnu vchádza žena, malá, okolo štyridsiatky, juhoeurópsky typ. Najprv si ju nevšimnem, tu si pri barovej stoličke otvorí svoj kufrík na kolieskach, všadeprítomný variant, vhodný ako príručná batožina so spevneným obalom, a v priebehu niekoľkých málo sekúnd predvedie akciu dotiahnutú do vojenskej dokonalosti.
Vyskočí z konzervatívnych topánok na opätkoch čiernej farby a vkĺzne do podobného modelu v béžovej. Vyberie svoj ultraprenosný notebook, oprie ho o vysunutú rukoväť na ťahanie kufríka, šmarí dnu čierne topánky, zavrie kufrík. Predtým ladili topánky s čiernou vestou, teraz ladia s béžovou sukňou. Hodí do seba espreso a zmizne s napoly vyfajčenou cigaretou v ruke.
Starí Belgičania, fajčiac a čítajúc, ani nezdvihnú zrak. Všetko to už videli. A teraz domov, pohľadať manžetové gombíky. Nabudúce sem už budem patriť.
Autor je rakúsky spisovateľ a novinár
Možno preto, že byť cudzí je tu normálne, sa stanete tak rýchlo súčasťou tohto mesta. Takže treba rýchlo zaznamenať, aký bol príchod, prvé dojmy, prvé obrazy. Možno budú už zajtra zabudnuté, možno sem budem už zajtra patriť.
Bod prvý: letisko. Víta ma s úlisnosťou starého obchodníka. Pätnásť minút rýchleho poklusu trvá predpísaná cesta k batožine, cez pohyblivé pásy do úzkej nákupnej haly, hore schodmi, dolu schodmi, slalom cez kľukatú chodbu, kde sa sám seba skľúčene pýtam: „Nestratil som sa už náhodou?“ Konečne pri výdaji batožín oznámenie: „Bruselské letisko Vám odporúča používať výhradne oficiálne taxislužby.“ Potom bombasticky nahratý hit „My Way“ po francúzsky.
Bod druhý: Európska štvrť. Pozri bod prvý, pocit z letiska ostáva, v každej budove európskej inštitúcie si ma presvietia. Brána je nastavená tolerantnejšie, pre pracku na opasku nezačne pípať.
Pípať nezačne ani pre manžetové gombíky, a tie tu majú význam. Nikde, dokonca ani v londýnskom City, som nevidel taký vysoký štandard najmä pánskeho oblečenia. V sezóne zima 2008 nosí mladý eurokrat tmavomodrý oblek, svetlomodrú košeľu a tmavomodrú kravatu, obľúbenú kombináciu Sarkozyho a Barrosa. Kravata bez vzoru, takmer nikto si ho nepovolí. Náhle sa bez manžetových gombíkov cítim nahý.
Bod tretí: mesto. Na priečeliach európskych inštitúcií sa vynímajú obrovské pestré oznamy, „road-safety in our cities“ na budove Komisie, „take care, not antibiotics“ pri Parlamente. V týchto budovách žijú európski hostia kultúrou krátkych sústredených brífingov.
O meste hovoria hostia nepretržite to isté. „Stále to popŕchanie“, „nemohli sem dať ani poriadnu dlažbu“, „hlavné mesto Európy si človek predstavuje inak“. Tí uštipačnejší dodajú, že pitná voda tu má údajne väčší obsah škodlivín ako v Bangladéši a že bruselské metro bolo pôvodne naplánované pre Kinshasu. Neviem, čo im na to odpovedať. Po mierne hrboľatej dlažbe mimo Európskej štvrte sa prechádzam veľmi rád.
Bod štvrtý: stretávajú sa v ňom bod druhý a tretí. Jeden všedný deň ráno v kaviarni Chez Bernard, neďaleko od inštitúcií. Vonku idú eurokrati na bicykloch do práce, v oblekoch a kostýmoch, mnohí v žltej reflexnej veste, aby boli safe. Vnútri sedia skutoční Belgičania.
Dnu vchádza žena, malá, okolo štyridsiatky, juhoeurópsky typ. Najprv si ju nevšimnem, tu si pri barovej stoličke otvorí svoj kufrík na kolieskach, všadeprítomný variant, vhodný ako príručná batožina so spevneným obalom, a v priebehu niekoľkých málo sekúnd predvedie akciu dotiahnutú do vojenskej dokonalosti.
Vyskočí z konzervatívnych topánok na opätkoch čiernej farby a vkĺzne do podobného modelu v béžovej. Vyberie svoj ultraprenosný notebook, oprie ho o vysunutú rukoväť na ťahanie kufríka, šmarí dnu čierne topánky, zavrie kufrík. Predtým ladili topánky s čiernou vestou, teraz ladia s béžovou sukňou. Hodí do seba espreso a zmizne s napoly vyfajčenou cigaretou v ruke.
Starí Belgičania, fajčiac a čítajúc, ani nezdvihnú zrak. Všetko to už videli. A teraz domov, pohľadať manžetové gombíky. Nabudúce sem už budem patriť.
Autor je rakúsky spisovateľ a novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.