Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brusel intímne - Príchody

.martin Leidenfrost .časopis .osobnosti

V Bruseli je cudzinec takmer každý. Európski hostia jeden pre dru

V Bruseli je cudzinec takmer každý. Európski hostia jeden pre dru­hého. Hostia pre Belgičanov, Belgičania pre hostí a Bel­gi­ča­nia - Flámi a Valóni - navzájom.

Možno preto, že byť cudzí je tu normálne, sa stanete tak rýchlo súčasťou tohto mesta. Takže treba rýchlo zaznamenať, aký bol príchod, prvé dojmy, prvé obrazy. Možno budú už zajtra zabudnuté, možno sem budem už zajtra patriť.
Bod prvý: letisko. Víta ma s úlisnosťou starého obchodníka. Pätnásť minút rýchleho poklusu trvá predpísaná cesta k ba­to­žine, cez pohyblivé pásy do úzkej nákupnej haly, hore schodmi, do­lu schodmi, slalom cez kľukatú chodbu, kde sa sám seba skľú­če­ne pýtam: „Nestratil som sa už náhodou?“ Konečne pri výdaji ba­tožín oznámenie: „Bruselské letisko Vám odporúča používať vý­hradne oficiálne taxislužby.“ Potom bombasticky nahratý hit „My Way“ po francúzsky.

Bod druhý: Európska štvrť. Pozri bod prvý, pocit z letiska ostáva, v každej budove európskej inštitúcie si ma presvietia. Brá­na je nastavená tolerantnejšie, pre pracku na opasku ne­zač­ne pípať.
Pípať nezačne ani pre manžetové gombíky, a tie tu majú výz­nam. Nikde, dokonca ani v londýnskom City, som nevidel taký vy­soký štandard najmä pánskeho oblečenia. V sezóne zima 2008 nosí mladý eurokrat tmavomodrý oblek, svetlomodrú košeľu a tma­vomodrú kravatu, obľúbenú kombináciu Sarkozyho a Barrosa. Kra­­vata bez vzoru, takmer nikto si ho nepovolí. Náhle sa bez man­žetových gombíkov cítim nahý.
Bod tretí: mesto. Na priečeliach európskych inštitúcií sa vy­ní­majú obrovské pestré oznamy, „road-safety in our ci­­­ties“ na bu­dove Komisie, „take care, not antibiotics“ pri Parlamente. V tých­to budovách žijú európski hostia kultúrou krátkych sú­stre­dených brífingov.
O meste hovoria hostia nepretržite to isté. „Stále to po­pŕcha­nie“, „nemohli sem dať ani poriadnu dlažbu“, „hlavné me­sto Európy si človek predstavuje inak“. Tí uštipačnejší do­da­jú, že pitná voda tu má údajne väčší obsah škodlivín ako v Bang­ladéši a že bruselské metro bolo pôvodne naplánované pre Kins­hasu. Neviem, čo im na to odpovedať. Po mierne hrboľatej dlaž­be mimo Európskej štvrte sa prechádzam veľmi rád.
Bod štvrtý: stretávajú sa v ňom bod druhý a tretí. Jeden všed­ný deň ráno v kaviarni Chez Bernard, neďaleko od inštitúcií. Vonku idú eurokrati na bicykloch do práce, v oblekoch a kos­tý­moch, mnohí v žltej reflexnej veste, aby boli safe. Vnútri se­dia skutoční Belgičania.
Dnu vchádza žena, malá, okolo štyridsiatky, juhoeurópsky typ. Najprv si ju nevšimnem, tu si pri barovej stoličke otvorí svoj kufrík na kolieskach, všadeprítomný variant, vhodný ako prí­ruč­ná batožina so spevneným obalom, a v priebehu niekoľkých má­lo sekúnd predvedie akciu dotiahnutú do vojenskej dokona­lo­sti.
Vyskočí z konzervatívnych topánok na opätkoch čiernej farby a vkĺzne do podobného modelu v béžovej. Vyberie svoj ultra­pre­nos­ný notebook, oprie ho o vysunutú rukoväť na ťahanie kuf­rí­ka, šmarí dnu čierne topánky, zavrie kufrík. Predtým ladili to­pánky s čiernou vestou, teraz ladia s béžovou sukňou. Hodí do seba espreso a zmizne s napoly vyfajčenou cigaretou v ruke.
Starí Belgičania, fajčiac a čítajúc, ani nezdvihnú zrak. Všetko to už videli. A teraz domov, pohľadať manžetové gom­bí­ky. Nabudúce sem už budem patriť.

Autor je rakúsky spisovateľ a novinár
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite