Antony Hegarty je vo svete populárnej hudby jedinečný zjav. Jeho krehký trúchlivý spev si obľúbilo nielen množstvo nadšených poslucháčov, ale i hudobníkov, s ktorými Hegarty dosiaľ spolupracoval.
Aj napriek tomu, že Antony and the Johnsons sa neodškriepiteľne spájajú s newyorskou experimentálnou scénou, Hegarty je rodák z anglického Sussexu. Narodil sa v roku 1971, neskôr vyrastal v Amsterdame a potom v Kalifornii, aby ako devätnásťročný napokon zakotvil na Manhattane, kde sa venoval experimentálnemu divadlu a vystupoval v avantgardných kabaretných predstaveniach. Prvý štúdiový album v rámci projektu Antony and the Johnsons mu vyšiel v roku 1998 v nezávislom vydavateľstve Durtro, za ktorým stojí David Tibet z alternatívnej zostavy Current 93. Antonyho debutová štúdiová nahrávka neskôr vyšla dvakrát v reedícii, pred prelomovým druhým radovým albumom vyšli ešte aj Antonyho EP nahrávky.
Väčšiu pozornosť na seba umelec strhol až v roku 2005, keď mu vo vydavateľstve Secretly Canadian vyšla druhá radovka nazvaná I Am a Bird Now, ktorá v tom istom roku získala cenu Mercury Music Prize za najlepší britský album roka. Prelomovým singlom bola naliehavá a uplakaná skladba Hope There’s Someone o tom, či máme niekoho, kto sa o nás postará, keď zomrieme.
Okrem Antonyho jedinečného vokálu platňa priniesla nevšednú, smútkom nasýtenú zbierku umelcových veršov, umocnených nástrojmi ako husle, saxofón, violončelo či piano. Na svoj druhý radový album si pozval aj niektoré vzory z mladosti, objavil sa tu napríklad Lou Reed, s ktorým Hegarty spolupracoval na koncertnej platni Animal Serenade i na konceptuálnej platni The Raven. Zo známych mien sa na I Am a Bird Now okrem Reeda objavili songwriteri Rufus Wainwright, Devendra Banhart či jeden z Antonyho idolov z mladosti, líder kapely Culture Club Boy George.
Antony sa stal vyhľadávaným hosťujúcim vokalistom pre mnohých uznávaných interpretov, okrem už spomínaného Lou Reeda spolupracoval napríklad s Björk, projektom Hercules and Love Affair, CocoRosie, indie pesničkárou Joan Wasser alias Joan As Police Woman alebo jedným zo svojich synth-popových obľúbencov Marcom Almondom a objavil sa aj vo filme o Leonardovi Cohenovi.
„Potrebujem iné miesto / bude na ňom mier? / Potrebujem iný svet / Tento je už skoro preč,“ spieval Antony v skladbe Another World, prvom singli z tretej platne The Crying Light (Rough Trade/Wegart, 2009). Už ten dával tušiť, že nová kolekcia zhudobnených veršov tohto nezameniteľného umelca sa bude niesť v podobnom duchu ako jej úspešný predchodca, téma strácajúceho sa vnútorného sveta sa tentoraz rozšírila aj o ekologický prvok a všeobecnejšie úvahy o svete.
Na novej platni nenájdeme veľa nového, skôr práve to, čo je pre Antonyho typické: smutné balady popretkávané básňami o bolesti a opustenosti, beznádeji, ktorá však nemusí automaticky ústiť do tragického konca. Nástrojová zladenosť členov Antonyho kapely dáva jeho veršom ešte väčšiu možnosť vyniknúť spoza romantickej skľúčenosti. Niektoré kritiky hovoria o tom, že nová platňa približuje Antonyho akéhosi šťastnejšieho a radostnejšieho než tie predchádzajúce.
Objavili sa aj špekulácie, či sa autor novým albumom niekam posunul, prípadne či sa vôbec niekam posunúť mohol. Nemá význam riešiť, či nová platňa neznie príliš podobne ako tá predchádzajúca, keď dvoma hlavnými prvkami sú stále jemné nástrojové harmónie a Antonyho trúchlospev. Keby to celé znelo inak, už by to nebol ten unikátny Antony, ktorý zaujal svojím prístupom k skladaniu a spievaniu pesničiek.
The Crying Light si vás získa, pokiaľ hľadáte intímne výpovede o vonkajšom svete zaodeté do šetrného melancholického zvuku, ktorému kraľuje Antonyho vokál. Je to stále unikátny romantický Antony. Možnosť vidieť a počuť skupinu Antony and the Johnsons naživo máte 1. mája na festivale Donaufest v rakúskom St. Pöltene.
Aj napriek tomu, že Antony and the Johnsons sa neodškriepiteľne spájajú s newyorskou experimentálnou scénou, Hegarty je rodák z anglického Sussexu. Narodil sa v roku 1971, neskôr vyrastal v Amsterdame a potom v Kalifornii, aby ako devätnásťročný napokon zakotvil na Manhattane, kde sa venoval experimentálnemu divadlu a vystupoval v avantgardných kabaretných predstaveniach. Prvý štúdiový album v rámci projektu Antony and the Johnsons mu vyšiel v roku 1998 v nezávislom vydavateľstve Durtro, za ktorým stojí David Tibet z alternatívnej zostavy Current 93. Antonyho debutová štúdiová nahrávka neskôr vyšla dvakrát v reedícii, pred prelomovým druhým radovým albumom vyšli ešte aj Antonyho EP nahrávky.
Väčšiu pozornosť na seba umelec strhol až v roku 2005, keď mu vo vydavateľstve Secretly Canadian vyšla druhá radovka nazvaná I Am a Bird Now, ktorá v tom istom roku získala cenu Mercury Music Prize za najlepší britský album roka. Prelomovým singlom bola naliehavá a uplakaná skladba Hope There’s Someone o tom, či máme niekoho, kto sa o nás postará, keď zomrieme.
Okrem Antonyho jedinečného vokálu platňa priniesla nevšednú, smútkom nasýtenú zbierku umelcových veršov, umocnených nástrojmi ako husle, saxofón, violončelo či piano. Na svoj druhý radový album si pozval aj niektoré vzory z mladosti, objavil sa tu napríklad Lou Reed, s ktorým Hegarty spolupracoval na koncertnej platni Animal Serenade i na konceptuálnej platni The Raven. Zo známych mien sa na I Am a Bird Now okrem Reeda objavili songwriteri Rufus Wainwright, Devendra Banhart či jeden z Antonyho idolov z mladosti, líder kapely Culture Club Boy George.
Antony sa stal vyhľadávaným hosťujúcim vokalistom pre mnohých uznávaných interpretov, okrem už spomínaného Lou Reeda spolupracoval napríklad s Björk, projektom Hercules and Love Affair, CocoRosie, indie pesničkárou Joan Wasser alias Joan As Police Woman alebo jedným zo svojich synth-popových obľúbencov Marcom Almondom a objavil sa aj vo filme o Leonardovi Cohenovi.
„Potrebujem iné miesto / bude na ňom mier? / Potrebujem iný svet / Tento je už skoro preč,“ spieval Antony v skladbe Another World, prvom singli z tretej platne The Crying Light (Rough Trade/Wegart, 2009). Už ten dával tušiť, že nová kolekcia zhudobnených veršov tohto nezameniteľného umelca sa bude niesť v podobnom duchu ako jej úspešný predchodca, téma strácajúceho sa vnútorného sveta sa tentoraz rozšírila aj o ekologický prvok a všeobecnejšie úvahy o svete.
Na novej platni nenájdeme veľa nového, skôr práve to, čo je pre Antonyho typické: smutné balady popretkávané básňami o bolesti a opustenosti, beznádeji, ktorá však nemusí automaticky ústiť do tragického konca. Nástrojová zladenosť členov Antonyho kapely dáva jeho veršom ešte väčšiu možnosť vyniknúť spoza romantickej skľúčenosti. Niektoré kritiky hovoria o tom, že nová platňa približuje Antonyho akéhosi šťastnejšieho a radostnejšieho než tie predchádzajúce.
Objavili sa aj špekulácie, či sa autor novým albumom niekam posunul, prípadne či sa vôbec niekam posunúť mohol. Nemá význam riešiť, či nová platňa neznie príliš podobne ako tá predchádzajúca, keď dvoma hlavnými prvkami sú stále jemné nástrojové harmónie a Antonyho trúchlospev. Keby to celé znelo inak, už by to nebol ten unikátny Antony, ktorý zaujal svojím prístupom k skladaniu a spievaniu pesničiek.
The Crying Light si vás získa, pokiaľ hľadáte intímne výpovede o vonkajšom svete zaodeté do šetrného melancholického zvuku, ktorému kraľuje Antonyho vokál. Je to stále unikátny romantický Antony. Možnosť vidieť a počuť skupinu Antony and the Johnsons naživo máte 1. mája na festivale Donaufest v rakúskom St. Pöltene.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.