Hľadať zmysel stredoeurópskeho geta, tohto jedinečného priestoru „mesta v meste“, ktorý z našich metropol doslova zmizol, je riskantné podujatie. Stojí totiž na dôvere k pamäti predchádzajúcich generácií, ktorá ako jediná dokáže vyvolať pocit sebapoznania, asi jedinú odmenu tohto úsilia.
Podmienkou tohto hľadania je, že si uvedomíme, že mesto je aj spoločným priestorom spomienok, prevyšujúcich pamäť jedného národa, rasy či jazyka.
.vedľa oficiálnej histórie, ktorá zapĺňa turistické bedekre, má každé mesto aj svoje skryté dejiny. Pre metropoly strednej Európy sú týmito dejinami osudy ich židovského obyvateľstva. V prológu ku knihe Kataríny Hradskej Židovská Bratislava nachádzame aj túto vetu: „Prechádzate touto štvrťou a chvíľami máte dojem, že sa vám to sníva, že ste sa pomocou čarovného koberca zrazu ocitli ďaleko na východe, v krajine, o ktorej ste dosiaľ čítali len v rozprávkach.“ Bratislavské geto už neexistuje. Čo potom znamená táto metafora rozprávky?
Ponúkajú sa dve vysvetlenia. Prvé z nich naznačuje, že geto bolo priestorom s čarovnou a neopakovateľnou atmosférou. Použitie slova rozprávka potom nie je metaforou, ale prirovnaním. Druhé vysvetlenie ide k samému vnútornému posolstvu rozprávok, ktoré spočíva v konečnom víťazstve dobra nad zlom, alebo inak, vo víťazstve spravodlivosti nad nespravodlivosťou. Rozprávkové mesto je mesto spravodlivé. Existencia skrytých dejín mesta však odhaľuje, že tie oficiálne nie sú celkom kóšer. Aj preto je príbeh get príbehom, ktorý by sme mali poznať.
.prvé bolo Ghetto
Slovo geto, v zmysle mestského priestoru vyhradeného pre spoločensky nerovnoprávnych obyvateľov, má svoj pôvod v šestnástom storočí. Prvé násilne zriadené geto na území Európy vzniklo na jednom z benátskych ostrovov zvanom Ghetto, odkiaľ údajne pochádza aj neskoršie pomenovanie mestskej časti osídlenej židovským obyvateľstvom. Podľa iného etymologického výkladu pochádza význam slova geto z hebrejského slova ghēt, ktoré znamená rozvodový list.
Benátske geto bolo uzavretým priestorom, kam násilne vysťahovali židovské obyvateľstvo tohto mestského štátu a ktorého brány od súmraku do úsvitu nemohol nikto opustiť. Židom umožnili vykonávať iba profesie, ktoré nemohlo vykonávať nežidovské obyvateľstvo. Boli lekármi, pretože dokázali čítať po arabsky a požičiavali peniaze, pretože kresťanom to v tej dobe nebolo dovolené. Tento stav trval približne dvesto rokov a až s príchodom napoleonského vojska sa židovské obyvateľstvo Benátok stalo slobodným.
.varšava a Krakov
K masovému zriaďovaniu uzavretých židovských get na území strednej Európy dochádzalo najmä v dvadsiatom storočí, po nástupe fašizmu. V mestách s početnou židovskou komunitou vyrástli múry, za ktorými, často v neľudských podmienkach a pod vojenským dohľadom, prežívali ľudia, ktorých postupne odvážali transporty do pracovných a vyhladzovacích táborov.
Najväčšie také geto bolo vo Varšave, kde ešte pred vojnou Židia tvorili jednu tretinu všetkých obyvateľov. Obyvatelia geta boli nútení žiť na priestore, ktorého rozloha predstavovala len necelé tri percentá vtedajšieho územia Varšavy. Keď sa v roku 1943 dostali k jeho obyvateľom informácie o táboroch smrti, zorganizovali predstavitelia židovskej komunity povstanie, ktoré bolo násilne potlačené. Zmarený pokus obyvateľov o záchranu života mal za následok, že geto na priamy rozkaz Adolfa Hitlera navždy zmizlo z povrchu zeme.
Podobný, aj keď o čosi menej hrozivý osud postihol aj krakovský Kazimierz. Krakovské geto sa stáročia vyvíjalo ako spoločný priestor života dvoch kultúr a dvoch náboženstiev. Dodnes môžeme v tesnom susedstve synagóg nájsť aj masívne gotické Kostoly svätej Kataríny alebo Božieho tela. Kazimierz, ktorý bol kedysi samostatným mestom, oddeleným od Krakova riekou Vislou, sa v osemnástom storočí, keď bol jej tok vysušený, stal súčasťou mesta.
Rovnováha, ktorá panovala v tomto nielen etnicky, ale aj architektonicky veľmi špecifickom priestore, bola opäť narušená príchodom fašizmu. V mestskej časti Podgórze, na druhom brehu Visly, zriadili fašisti geto, kam bolo židovské obyvateľstvo vysídlené násilne. Po vojne sa na Kazimierz už nemal kto vrátiť, a tak tento priestor chátral. Zmena nastala až po páde komunizmu, keď sa niektoré domy vrátili dedičom a ich pôvodným majiteľom.
Fašistickému režimu nestačila fyzická likvidácia židovského etnika, ale išlo mu aj o likvidáciu jeho duchovnej existencie. Nacistické praktiky, ako fakľové sprievody, pálenie kníh židovských autorov, ničenie synagóg, cintorínov a obchodov patriacich židovským majiteľom, na ktorých sa nezúčastňovali len nemeckí vojaci, ale aj civilní obyvatelia, spôsobili masívnu emigráciu stredoeurópskych Židov do zahraničia. Preto si dnes len ťažko dokážeme predstaviť, že židovské komunity boli po stáročia podstatnou súčasťou obyvateľstva našich miest.
.metafyzický priestor
Krakovské geto bolo príkladom dlhodobej tolerancie dvoch kultúr, ktorá ukázala, že geto neznamená len uzavretý a izolovaný priestor, ale aj alternatívu tradičného mestského priestoru. Ešte aj dnes, keď sa človek na chvíľu zastaví uprostred Nového námestia, nadobudne pocit, že je v inej skutočnosti. Okolo tohto tradičného blšieho trhu je počuť pokriky v rôznych jazykoch a v množstve maličkých obchodov s knihami a starožitnosťami stoja vedľa úplne bezcenných predmetov aj skutočné vzácnosti. Tento výjav stačí chvíľu sledovať z niektorej kaviarne a to, čo sa nám zdalo samozrejmé, je náhle zvláštne a nepriehľadné. Cudzie domy, neznáme schodiská, zvláštna vôňa a mierne bizarná architektúra vytvárajú neobyčajné prostredie, v ktorom nachádzajú pasiu tí, čo pokladajú centrum mesta za príliš turistické.
Nielen getá, ale aj samotné stredoeurópske mestá prežili za posledných sto rokov zvláštnu deštrukciu. Bratislava, Praha, Varšava či Krakov kedysi patrili k najväčším multikultúrnym centrám strednej Európy. Dnes sú vďaka skúsenosti totalitných režimov provinčnými metropolami národných štátov, ktoré len pomaly oživujú svoju históriu. V centrách sa síce renovujú staré budovy, život z nich sa však presunul na perifériu, do radovej zástavby. Otázka, ktorá vyvstáva, znie, kde hľadať stratenú identitu mesta?
Isaac Bashevis Singer, prvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, ktorý písal v jidiš, o svojom románe Rodina Moskatových povedal: „Varšava bola práve zničená. Nikto nikdy už neuvidí Varšavu tak, ako som ju poznal. Budem preto o nej písať, aby táto Varšava nezmizla navždy.“
Podstata literárneho stvárnenia mesta spočíva v špecifickom charaktere spomienky. Môžeme nájsť dom, v ktorom býval autor, prejsť sa po uliciach a miestach, ktoré opisoval, alebo na ktoré rád chodil, pokúsiť sa zistiť totožnosť osôb, s ktorými sa stretával a ktoré ho mohli inšpirovať, alebo si pozrieť fotografie mesta z obdobia vzniku knihy. Stopy textu je väčšinou možné aj po dlhšom čase sledovať v skutočnom priestore.
Sú to všetko vonkajšie podobnosti, ale okrem nich sa nachádza v texte o meste aj niečo, čo je vo vonkajšom svete neviditeľné, alebo to, čo v ňom absentuje. Spomienka totiž dokáže sprostredkovať mesto v čase, to mesto, v ktorom sa utvárame, ktoré nás formuje a zároveň je aj naším životným priestorom.
.franz Kafka lived in Prague
„Franz Kafka žil v Prahe“ znie obľúbený nápis na pohľadniciach a tričkách, ktoré sa dajú kúpiť vo všetkých pražských obchodoch so suvenírmi. Napriek tomu, že z troch románov, ktoré Kafka napísal, sa v Prahe odohráva len jeden, značka Franz Kafka sa stala hlavným turistickým pútačom židovskej Prahy.
Aj keď je pražské geto skôr príkladom toho, ako sa dá na histórii zarobiť, než ako si zachovať genia loci, Josefov ponúka pomerne zaujímavý itinerár. Môžeme tu vidieť Kafkov rodný dom, či prejsť sa miestami, ktoré spomínal vo svojich textoch. Nie je problém sadnúť si do kóšer reštaurácie či kaviarne alebo sa zastaviť v „sklepe“ u starinára. Jedinou chybou je, že prechádzka týmito miestami pripomína skôr exkurziu po skanzene. V úzkych uličkách namiesto pôvodných obyvateľov stretávame len skupinky turistov a synagógy či židovský cintorín sú strážené bezpečnostnou službou.
Márne by sme hľadali priestor, ktorý opísal Kafkov rovesník, Emil Utitz, slovami: „toto dobrovoľné geto žilo v akejsi ostrovnej uzavretosti, z ktorej sa mu nechcelo asimilovať. Práve naopak, všetky vonkajšie spôsoby si prisvojovalo a do svojho úzkeho životného rámca – s vlastnou tlačou, divadlom, prednáškami atď. – chcelo vtesnať všetky európske kultúrne hodnoty.“
Atmosféru, ktorá sprevádzala koniec tohto starého pražského geta, opísal z prvej ruky Ladislav Fuks v knihe Mí černovlasí bratři. Rozprávačom je školopovinný chlapec zo zmiešaného židovsko-kresťanského manželstva. Kniha opisuje príchod nemeckých okupantov a najmä to, ako sa menili postoje nežidovských obyvateľov Prahy k Židom počas protektorátu. Chlapcove spomienky sa točia okolo tém emigrácie, obáv a straty. Premenu života v gete vystihujú slová: „Pod našimi okny vyvstal prostor podobný kaluži, v níž život vyschl a vyhořel, a v tom prázdném, mrtvém prostoru začali pochodovat... Zelenošedí ve vysokých černých botách s revolvery za pasem.“
Okrem tejto spomienkovej knihy Ladislav Fuks tému geta spracoval aj v románe Pan Theodor Mundstock a neskoršie v úspešne sfilmovanej novele Spalovač mrtvol, ktoré hrôzu a zvrátenosť života v pražskom gete počas okupácie ilustrujú ešte so silnejším akcentom. Prvoplánovo môžeme povedať, že v jednej knihe je opísané utrpenie Židov a v druhej šialenstvo fašistického besnenia. Pod prvým plánom textu však môžeme uvidieť viac. Niekde vnútri cítime, že osud Židov môže postihnúť aj nás a že je možno všeľudským osudom vôbec. Podľa Fuksa jediné oprávnenie našej existencie, aké máme, spočíva v schopnosti byť „príjemcom a darcom ľudskosti“.
.mŕtvi nie sú mŕtvi
Občas sa stane, že prechádzame mestom a pocit prináležitosti, ktorý hľadáme, nám už mesto nedokáže sprostredkovať. Cítime, že priestor, v ktorom sme sa utvárali a žili, sa zmenil a my doň už nepatríme. Peter Salner v knihe Mozaika židovskej Bratislavy píše: „Ľudia, ktorí prežili holokaust, sa vracali domov, no v skutočnosti sa domov nevrátili. Ich svet totiž nebol a už nikdy nebude taký ako predtým.“
Propaganda v krajine, ktorá sa chválila tým, že má prísnejšie rasové zákony než fašistické Nemecko, Židom pripisovala zodpovednosť za všetko negatívne, čo sa odohrávalo na domácej alebo zahraničnej politickej scéne. Ešte v roku 1939 žilo v Bratislave vyše pätnásťtisíc Židov, po prerušení deportácií v roku 1942 ich v hlavnom meste zostalo len štyritisíc. V roku 1944 prevzali „konečné riešenie“ židovskej otázky do rúk Nemci a od 30. septembra 1944 obnovili deportácie do koncentračných táborov.
Počas vojny padlo bratislavské geto do rúk arizátorov. Po vojne sa doň už nemal kto vrátiť a stihol ho osud, ktorý vyvrcholil po dvoch desaťročiach úplnou likvidáciou tohto priestoru. Kedysi vznikali mestá preto, aby ľudí chránili, dnes sú mestá odkázané na to, aby ich chránili ľudia. Židia, ktorým sa podarilo prežiť vojnu vďaka tomu, že včas opustili fašistický slovenský štát, pochopiteľne nemali veľkú dôveru k novej spoločnosti a už sa nevrátili. Preto bolo ľahké zničiť priestor, ktorý nemal kto chrániť.
.možnosť ostrova
Bratislavské geto prežíva len vo svojom metafyzickom priestore, v knihách, starých fotografiách a spomienkach posledných, ktorí hrôzu holokaustu prežili. Osobný zážitok je subjektívnou skúsenosťou, sila rozpovedaného príbehu však spočíva v tom, že má intersubjektívny charakter. Dokáže poslucháča preniesť na miesto, v ktorom sa každodennosť zamieňa so zvláštnym priestorom spomienky.
Tak ako k sebe samým, aj k mestu si utvárame vzťah na základe toho, čo v nás zanecháva. Rozpamätávanie sa je najstarší spôsob, ktorým si budujeme a udržiavame vlastnú identitu. Depozitár pamäti stredoeurópskeho priestoru je vyprázdnený v špecifickom zmysle násilne umlčaného priestoru a života v našich getách. Aj keď neviem vysvetliť, čo je pamäť, amnéziu považujem za ten najhlbší spôsob pohŕdania sebou samým.
Pred deviatimi rokmi som bol prvýkrát na krakovskom Kazimierzi. O rok na to som sa naň pod zámienkou štúdia poľsko-slovenských filozofických inšpirácií presťahoval. Odvtedy som s rôznymi prestávkami a vďaka rôznym štipendiám strávil na tomto mieste dva roky. Medzi Kazimierz a mňa časom vošiel pražský Josefov, kde som strávil ďalší rok a pol života. Keď sa ma priatelia pýtali na dôvod, prečo stále opúšťam Bratislavu, odpovedal som, že mi tu niečo chýba. Niečo podstatné, čo neviem vysvetliť, ale potrebujem to na život. Som vďačný, že napriek hrôze šoa ešte existujú miesta ako Kazimierz alebo Josefov, ostrovy uprostred betónovej šedi, ktoré mi pomohli nájsť inú Bratislavu.
Podmienkou tohto hľadania je, že si uvedomíme, že mesto je aj spoločným priestorom spomienok, prevyšujúcich pamäť jedného národa, rasy či jazyka.
.vedľa oficiálnej histórie, ktorá zapĺňa turistické bedekre, má každé mesto aj svoje skryté dejiny. Pre metropoly strednej Európy sú týmito dejinami osudy ich židovského obyvateľstva. V prológu ku knihe Kataríny Hradskej Židovská Bratislava nachádzame aj túto vetu: „Prechádzate touto štvrťou a chvíľami máte dojem, že sa vám to sníva, že ste sa pomocou čarovného koberca zrazu ocitli ďaleko na východe, v krajine, o ktorej ste dosiaľ čítali len v rozprávkach.“ Bratislavské geto už neexistuje. Čo potom znamená táto metafora rozprávky?
Ponúkajú sa dve vysvetlenia. Prvé z nich naznačuje, že geto bolo priestorom s čarovnou a neopakovateľnou atmosférou. Použitie slova rozprávka potom nie je metaforou, ale prirovnaním. Druhé vysvetlenie ide k samému vnútornému posolstvu rozprávok, ktoré spočíva v konečnom víťazstve dobra nad zlom, alebo inak, vo víťazstve spravodlivosti nad nespravodlivosťou. Rozprávkové mesto je mesto spravodlivé. Existencia skrytých dejín mesta však odhaľuje, že tie oficiálne nie sú celkom kóšer. Aj preto je príbeh get príbehom, ktorý by sme mali poznať.
.prvé bolo Ghetto
Slovo geto, v zmysle mestského priestoru vyhradeného pre spoločensky nerovnoprávnych obyvateľov, má svoj pôvod v šestnástom storočí. Prvé násilne zriadené geto na území Európy vzniklo na jednom z benátskych ostrovov zvanom Ghetto, odkiaľ údajne pochádza aj neskoršie pomenovanie mestskej časti osídlenej židovským obyvateľstvom. Podľa iného etymologického výkladu pochádza význam slova geto z hebrejského slova ghēt, ktoré znamená rozvodový list.
Benátske geto bolo uzavretým priestorom, kam násilne vysťahovali židovské obyvateľstvo tohto mestského štátu a ktorého brány od súmraku do úsvitu nemohol nikto opustiť. Židom umožnili vykonávať iba profesie, ktoré nemohlo vykonávať nežidovské obyvateľstvo. Boli lekármi, pretože dokázali čítať po arabsky a požičiavali peniaze, pretože kresťanom to v tej dobe nebolo dovolené. Tento stav trval približne dvesto rokov a až s príchodom napoleonského vojska sa židovské obyvateľstvo Benátok stalo slobodným.
.varšava a Krakov
K masovému zriaďovaniu uzavretých židovských get na území strednej Európy dochádzalo najmä v dvadsiatom storočí, po nástupe fašizmu. V mestách s početnou židovskou komunitou vyrástli múry, za ktorými, často v neľudských podmienkach a pod vojenským dohľadom, prežívali ľudia, ktorých postupne odvážali transporty do pracovných a vyhladzovacích táborov.
Najväčšie také geto bolo vo Varšave, kde ešte pred vojnou Židia tvorili jednu tretinu všetkých obyvateľov. Obyvatelia geta boli nútení žiť na priestore, ktorého rozloha predstavovala len necelé tri percentá vtedajšieho územia Varšavy. Keď sa v roku 1943 dostali k jeho obyvateľom informácie o táboroch smrti, zorganizovali predstavitelia židovskej komunity povstanie, ktoré bolo násilne potlačené. Zmarený pokus obyvateľov o záchranu života mal za následok, že geto na priamy rozkaz Adolfa Hitlera navždy zmizlo z povrchu zeme.
Podobný, aj keď o čosi menej hrozivý osud postihol aj krakovský Kazimierz. Krakovské geto sa stáročia vyvíjalo ako spoločný priestor života dvoch kultúr a dvoch náboženstiev. Dodnes môžeme v tesnom susedstve synagóg nájsť aj masívne gotické Kostoly svätej Kataríny alebo Božieho tela. Kazimierz, ktorý bol kedysi samostatným mestom, oddeleným od Krakova riekou Vislou, sa v osemnástom storočí, keď bol jej tok vysušený, stal súčasťou mesta.
Rovnováha, ktorá panovala v tomto nielen etnicky, ale aj architektonicky veľmi špecifickom priestore, bola opäť narušená príchodom fašizmu. V mestskej časti Podgórze, na druhom brehu Visly, zriadili fašisti geto, kam bolo židovské obyvateľstvo vysídlené násilne. Po vojne sa na Kazimierz už nemal kto vrátiť, a tak tento priestor chátral. Zmena nastala až po páde komunizmu, keď sa niektoré domy vrátili dedičom a ich pôvodným majiteľom.
Fašistickému režimu nestačila fyzická likvidácia židovského etnika, ale išlo mu aj o likvidáciu jeho duchovnej existencie. Nacistické praktiky, ako fakľové sprievody, pálenie kníh židovských autorov, ničenie synagóg, cintorínov a obchodov patriacich židovským majiteľom, na ktorých sa nezúčastňovali len nemeckí vojaci, ale aj civilní obyvatelia, spôsobili masívnu emigráciu stredoeurópskych Židov do zahraničia. Preto si dnes len ťažko dokážeme predstaviť, že židovské komunity boli po stáročia podstatnou súčasťou obyvateľstva našich miest.
.metafyzický priestor
Krakovské geto bolo príkladom dlhodobej tolerancie dvoch kultúr, ktorá ukázala, že geto neznamená len uzavretý a izolovaný priestor, ale aj alternatívu tradičného mestského priestoru. Ešte aj dnes, keď sa človek na chvíľu zastaví uprostred Nového námestia, nadobudne pocit, že je v inej skutočnosti. Okolo tohto tradičného blšieho trhu je počuť pokriky v rôznych jazykoch a v množstve maličkých obchodov s knihami a starožitnosťami stoja vedľa úplne bezcenných predmetov aj skutočné vzácnosti. Tento výjav stačí chvíľu sledovať z niektorej kaviarne a to, čo sa nám zdalo samozrejmé, je náhle zvláštne a nepriehľadné. Cudzie domy, neznáme schodiská, zvláštna vôňa a mierne bizarná architektúra vytvárajú neobyčajné prostredie, v ktorom nachádzajú pasiu tí, čo pokladajú centrum mesta za príliš turistické.
Nielen getá, ale aj samotné stredoeurópske mestá prežili za posledných sto rokov zvláštnu deštrukciu. Bratislava, Praha, Varšava či Krakov kedysi patrili k najväčším multikultúrnym centrám strednej Európy. Dnes sú vďaka skúsenosti totalitných režimov provinčnými metropolami národných štátov, ktoré len pomaly oživujú svoju históriu. V centrách sa síce renovujú staré budovy, život z nich sa však presunul na perifériu, do radovej zástavby. Otázka, ktorá vyvstáva, znie, kde hľadať stratenú identitu mesta?
Isaac Bashevis Singer, prvý nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, ktorý písal v jidiš, o svojom románe Rodina Moskatových povedal: „Varšava bola práve zničená. Nikto nikdy už neuvidí Varšavu tak, ako som ju poznal. Budem preto o nej písať, aby táto Varšava nezmizla navždy.“
Podstata literárneho stvárnenia mesta spočíva v špecifickom charaktere spomienky. Môžeme nájsť dom, v ktorom býval autor, prejsť sa po uliciach a miestach, ktoré opisoval, alebo na ktoré rád chodil, pokúsiť sa zistiť totožnosť osôb, s ktorými sa stretával a ktoré ho mohli inšpirovať, alebo si pozrieť fotografie mesta z obdobia vzniku knihy. Stopy textu je väčšinou možné aj po dlhšom čase sledovať v skutočnom priestore.
Sú to všetko vonkajšie podobnosti, ale okrem nich sa nachádza v texte o meste aj niečo, čo je vo vonkajšom svete neviditeľné, alebo to, čo v ňom absentuje. Spomienka totiž dokáže sprostredkovať mesto v čase, to mesto, v ktorom sa utvárame, ktoré nás formuje a zároveň je aj naším životným priestorom.
.franz Kafka lived in Prague
„Franz Kafka žil v Prahe“ znie obľúbený nápis na pohľadniciach a tričkách, ktoré sa dajú kúpiť vo všetkých pražských obchodoch so suvenírmi. Napriek tomu, že z troch románov, ktoré Kafka napísal, sa v Prahe odohráva len jeden, značka Franz Kafka sa stala hlavným turistickým pútačom židovskej Prahy.
Aj keď je pražské geto skôr príkladom toho, ako sa dá na histórii zarobiť, než ako si zachovať genia loci, Josefov ponúka pomerne zaujímavý itinerár. Môžeme tu vidieť Kafkov rodný dom, či prejsť sa miestami, ktoré spomínal vo svojich textoch. Nie je problém sadnúť si do kóšer reštaurácie či kaviarne alebo sa zastaviť v „sklepe“ u starinára. Jedinou chybou je, že prechádzka týmito miestami pripomína skôr exkurziu po skanzene. V úzkych uličkách namiesto pôvodných obyvateľov stretávame len skupinky turistov a synagógy či židovský cintorín sú strážené bezpečnostnou službou.
Márne by sme hľadali priestor, ktorý opísal Kafkov rovesník, Emil Utitz, slovami: „toto dobrovoľné geto žilo v akejsi ostrovnej uzavretosti, z ktorej sa mu nechcelo asimilovať. Práve naopak, všetky vonkajšie spôsoby si prisvojovalo a do svojho úzkeho životného rámca – s vlastnou tlačou, divadlom, prednáškami atď. – chcelo vtesnať všetky európske kultúrne hodnoty.“
Atmosféru, ktorá sprevádzala koniec tohto starého pražského geta, opísal z prvej ruky Ladislav Fuks v knihe Mí černovlasí bratři. Rozprávačom je školopovinný chlapec zo zmiešaného židovsko-kresťanského manželstva. Kniha opisuje príchod nemeckých okupantov a najmä to, ako sa menili postoje nežidovských obyvateľov Prahy k Židom počas protektorátu. Chlapcove spomienky sa točia okolo tém emigrácie, obáv a straty. Premenu života v gete vystihujú slová: „Pod našimi okny vyvstal prostor podobný kaluži, v níž život vyschl a vyhořel, a v tom prázdném, mrtvém prostoru začali pochodovat... Zelenošedí ve vysokých černých botách s revolvery za pasem.“
Okrem tejto spomienkovej knihy Ladislav Fuks tému geta spracoval aj v románe Pan Theodor Mundstock a neskoršie v úspešne sfilmovanej novele Spalovač mrtvol, ktoré hrôzu a zvrátenosť života v pražskom gete počas okupácie ilustrujú ešte so silnejším akcentom. Prvoplánovo môžeme povedať, že v jednej knihe je opísané utrpenie Židov a v druhej šialenstvo fašistického besnenia. Pod prvým plánom textu však môžeme uvidieť viac. Niekde vnútri cítime, že osud Židov môže postihnúť aj nás a že je možno všeľudským osudom vôbec. Podľa Fuksa jediné oprávnenie našej existencie, aké máme, spočíva v schopnosti byť „príjemcom a darcom ľudskosti“.
.mŕtvi nie sú mŕtvi
Občas sa stane, že prechádzame mestom a pocit prináležitosti, ktorý hľadáme, nám už mesto nedokáže sprostredkovať. Cítime, že priestor, v ktorom sme sa utvárali a žili, sa zmenil a my doň už nepatríme. Peter Salner v knihe Mozaika židovskej Bratislavy píše: „Ľudia, ktorí prežili holokaust, sa vracali domov, no v skutočnosti sa domov nevrátili. Ich svet totiž nebol a už nikdy nebude taký ako predtým.“
Propaganda v krajine, ktorá sa chválila tým, že má prísnejšie rasové zákony než fašistické Nemecko, Židom pripisovala zodpovednosť za všetko negatívne, čo sa odohrávalo na domácej alebo zahraničnej politickej scéne. Ešte v roku 1939 žilo v Bratislave vyše pätnásťtisíc Židov, po prerušení deportácií v roku 1942 ich v hlavnom meste zostalo len štyritisíc. V roku 1944 prevzali „konečné riešenie“ židovskej otázky do rúk Nemci a od 30. septembra 1944 obnovili deportácie do koncentračných táborov.
Počas vojny padlo bratislavské geto do rúk arizátorov. Po vojne sa doň už nemal kto vrátiť a stihol ho osud, ktorý vyvrcholil po dvoch desaťročiach úplnou likvidáciou tohto priestoru. Kedysi vznikali mestá preto, aby ľudí chránili, dnes sú mestá odkázané na to, aby ich chránili ľudia. Židia, ktorým sa podarilo prežiť vojnu vďaka tomu, že včas opustili fašistický slovenský štát, pochopiteľne nemali veľkú dôveru k novej spoločnosti a už sa nevrátili. Preto bolo ľahké zničiť priestor, ktorý nemal kto chrániť.
.možnosť ostrova
Bratislavské geto prežíva len vo svojom metafyzickom priestore, v knihách, starých fotografiách a spomienkach posledných, ktorí hrôzu holokaustu prežili. Osobný zážitok je subjektívnou skúsenosťou, sila rozpovedaného príbehu však spočíva v tom, že má intersubjektívny charakter. Dokáže poslucháča preniesť na miesto, v ktorom sa každodennosť zamieňa so zvláštnym priestorom spomienky.
Tak ako k sebe samým, aj k mestu si utvárame vzťah na základe toho, čo v nás zanecháva. Rozpamätávanie sa je najstarší spôsob, ktorým si budujeme a udržiavame vlastnú identitu. Depozitár pamäti stredoeurópskeho priestoru je vyprázdnený v špecifickom zmysle násilne umlčaného priestoru a života v našich getách. Aj keď neviem vysvetliť, čo je pamäť, amnéziu považujem za ten najhlbší spôsob pohŕdania sebou samým.
Pred deviatimi rokmi som bol prvýkrát na krakovskom Kazimierzi. O rok na to som sa naň pod zámienkou štúdia poľsko-slovenských filozofických inšpirácií presťahoval. Odvtedy som s rôznymi prestávkami a vďaka rôznym štipendiám strávil na tomto mieste dva roky. Medzi Kazimierz a mňa časom vošiel pražský Josefov, kde som strávil ďalší rok a pol života. Keď sa ma priatelia pýtali na dôvod, prečo stále opúšťam Bratislavu, odpovedal som, že mi tu niečo chýba. Niečo podstatné, čo neviem vysvetliť, ale potrebujem to na život. Som vďačný, že napriek hrôze šoa ešte existujú miesta ako Kazimierz alebo Josefov, ostrovy uprostred betónovej šedi, ktoré mi pomohli nájsť inú Bratislavu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.