Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slobodný Tomáš Sloboda

.časopis .hudba

Rozhovory s

Rozhovory s ľuďmi, ako je Tomáš Sloboda, bývalý člen známych Le Payaco, dnes frontman vlastnej kapely Sounds Like This, ďaleko presahujú bežnú novinársku rutinu. S Tomášom nás spája hudobný vkus, priateľský vzťah a veľa názorov na dianie okolo nás.
Rozprávame sa o hudbe, ktorú máme obaja radi. Rozdiel je len v tom, že ja o nej píšem, zatiaľ čo Tomáš ju tvorí...

.v zafajčenej kaviarni ignorujeme zápas Liverpool — Chelsea, ktorý magneticky priťahuje oči popíjajúcich štamgastov aj ich čašníkov. S Tomášom Slobodom sa mi najprv spájali veselé, hoci ľahko zapamätateľné, vždy originálne pesničky skupiny Le Payaco. Myslím, že sme sa aj na nejakom koncerte „Pajácov“ zoznámili. To je však už minulosť. Kapela sa v roku 2006 rozpadla. Oficiálnu časť rozhovoru teda začíname na konci. Na konci skupiny Le Payaco.

.prečo ste sa vlastne rozišli?
Hrali sme spolu 13-14 rokov. Pred desiatimi rokmi sme vydali prvú dosku. Keď sme začínali, boli sme malí zasrani, vedeli sme o sebe všetko. Spolu sme rástli, všetko sme prvýkrát spolu skúsili. Boli sme najlepší kamaráti — oveľa častejšie ako v skúšobni sme sa stretávali na pive. Potom začal každý mať svoj vlastný život, svoju rodinu, svoje názory a postupne sa strácala snaha navzájom sa chápať. Bolo to prirodzené — keď sme začínali, boli sme tínedžeri, teraz máme tridsať rokov.

.bol ten rozpad bolestný?
Fú... Samozrejme. Najprv to bolo pre mňa nepredstaviteľné. Ak skončí Le Payaco, čo bude? Nevedel som si to ani predstaviť. Bola to najlepšia kapela, v akej som hral, s najlepšími muzikantmi, s akými som hral. Potom však prišla úľava. Spadol balvan. Som voľný. Už ma nikdy nebudú tlačiť do toho, čo nechcem robiť, nič mi nebudú vyčítať. Zrazu som si uvedomil, že to v posledných rokoch bola pre mňa strašná brzda. Mohli sme si dať na nejaký čas pauzu, ale naše cesty sa skutočne rozdelili. Rozchod bol najlepším riešením. Le Payaco nech si každý pamätá v najlepšej forme.

.rozchádzali ste sa aj v názoroch na hudbu?
Keď sme chceli robiť nejakú pesničku, každý z nás mal príliš presnú predstavu o tom, ako to treba robiť a ako to má vyzerať. Líšilo sa to aj žánrovo. Jeden chcel ísť viac do swingu, Ďuro chcel robiť latino, čo mne vôbec nesvedčí. Nepáčili sa mi ich texty, im zasa moje. Už sme nemohli spolu existovať ako jedna kapela a prezentovať sa pod jedným menom. Každý si robil svoje pesničky. Predtým  sme ich robili spolu na skúškach.

.keď si odišiel, mal si obdobie, kedy si vôbec nerobil muziku?
Už v poslednom období spoločnej kapely som si robil svoje veci. V roku 2004, teda dva roky pred rozpadom Le Payaco,  som si kúpil prvý počítač a začal som doma robiť demáče. Zistil som, že mám pesničky, ktoré sa do Le Payaca vôbec nehodia. Keď som im tie piesne pustil, povedali, že je to paráda, ale nemali chuť pustiť sa do toho. Boli to hotové pesničky a nebol tam už veľký priestor pre ich vklad.

.v roku 2007 vyšla platňa Sounds Like This, prvý koncert bol v roku 2008 na Pohode. Čo si robil v tomto období?
Pesničky. Nahrali sme platňu a s koncertom sme chceli počkať až na Pohodu. Mohli sme najprv koncertovať a potom spraviť platňu, no my sme sa najprv chceli sústrediť na album. Takže som písal a nahrával. Požičal som tie nahrávky Jožovi Stopkovi, ktorý si ich chcel vypočuť...

.ako prišlo k tvojmu stretnutiu s touto známou a rešpektovanou osobnosťou slovenskej hudobnej scény?
Najprv ma oslovil Jopo s ponukou urobiť cover piesne Iggyho Popa pre Musiq1. Ja som to zobral ako celkom zaujímavý kšeft, keďže som v tom období toho príliš veľa nerobil. Na jedno stretnutie prišiel s Jopom aj Jožo Stopka. Povedal mi, že by sa so mnou chcel porozprávať, a tak sme sa stretli, pýtal sa ma, či mám nejaké demo nahrávky, ja som povedal, že ich zopár mám. On, že či mu ich môžem dať. Ja, že rád, ale pýtal som sa ho, čo s tým bude robiť. On povedal, že ak sa mu to bude páčiť, možno by to aj vydal. No a do pol roka sme mali nahratú platňu. Tak sme sa zoznámili.


.zostava, s ktorou si nahral album, potom s tebou aj ďalej koncertovala. Vybral si si ich ako hudobníkov alebo to boli starí kamaráti, s ktorými ste si rozumeli aj mimo hudby?
To druhé je správne: kamaráti. Teo Heriban hral na perkusie, poznám ho od šestnástich rokov. On bol vždy v Le Payaco taký hromozvod. Riešič, ktorý nám pomáhal komunikovať. A výborný muzikant a výborný kamarát. Basgitaristu Martina Andráša tiež poznám dávno, istý čas sme spolu hrávali beatlesovky v kapele Beat Boys. S Ďuďom som sa spoznal cez Hex a aj jemu dobre padlo zahrať si aj niekde, kde to nie je celé postavené iba na ňom. Neskôr som zavolal gitaristu Ďura Podmanického. Ten je odo mňa o 10 rokov mladší a je to taký náš syn. Chcel som dať dokopy ľudí, ktorí si sadnú muzikantsky, majú podobný vkus a cit. Dobre sa teda poznáme, no neprežívame spoločné životy, nemáme spolu väzby každodenných problémov. Sounds Like This je kapela, s ktorou to netúžime dotiahnuť do vôd, v ktorých sme chceli plávať s Le Payacom.

.to sú aké vody?
S Pajácmi sme sa snažili o to, aby nás čo najviac hrali v rádiách, aby sme mali čo najviac klipov. A pri tom sme pokazili všetko, čo sa dalo. Tvárili sme sa ako undergound, no boli sme ochotní otvárať ústa do playbacku na Dňoch otvorených dverí. Bolo to scestné. Nedá sa sedieť na dvoch stoličkách a musíš sa rozhodnúť, čo chceš robiť. Myslím, že dnes som sa vybral na tú čistejšiu cestu. Môžem sa slobodne rozhodovať, nemusím sa za nič hanbiť. Cítim sa slobodne.

.ale chcel by si, aby ťa viac hrali v rádiách, nie?
Keby som to chcel, tak by som musel robiť inú hudbu.

.však to, čo robíš, nie je nejaká avantgarda, ale normálne, počúvateľné pesničky...
Ale v komerčných rádiách hovoria, že je to „príliš ťažké pre našich poslucháčov“...

.keď som bol v jeseni na vašom koncerte v Randale, bolo tam len asi 100 ľudí. Teda nie veľa. Neprekážalo ti to?
Tým sa ja nezaoberám. To sa musí urobiť samo. Začíname od začiatku. Tí ľudia, ktorí tam boli, prídu znova a niekoho so sebou ešte privedú. Musíš sa postaviť pred tých pár ľudí, zahrať im svoje veci, skúsiť ich presvedčiť a buď sa na to chytia, alebo nechytia. Ale to už je mimo mňa. Mám rád koncerty, ľudí pod pódiom, mám rád úspech, páči sa mi, keď to má odozvu a všetko mi to veľmi chutí. Ale už nebudem sklamaný, ani keď dôjde iba desať ľudí. Alebo iba štyria.

.pre koho spievaš, keď stojíš na pódiu?
Spievam to ľuďom, ktorí by mi mohli rozumieť. Teda pre ľudí ako som ja. Len tí môžu pochopiť, o čom a prečo spievam. Pre mňa je to očista, iné robiť neviem a budem to robiť zrejme až do konca života. Už niet cesty späť. Iné robiť neviem a nebudem.

.to je takmer existenciálny rozmer...
Vieš, ja si aj na to, aby som mohol ísť na turné, musím zohnať peniaze. Nezarobíme na tom, ani sa nestaneme slávnymi. Hrám preto, lebo chcem a musím hrať.

.aká hudba ťa najviac oslovuje?
(Ticho.) To je hrozne ťažké...

.čo ťa najviac oslovilo tento týždeň?
Nový album U2. Počul som ho už asi 40-krát a veľmi sa mi páči. Bol som ním milo prekvapený. Je to ich najlepšia doska od Zooropy. Dlho som počúval JJ Cala — už mi od neho chýba len jedna alebo dve platne. Kombinoval som to s Bobom Marleym a country doskami Boba Dylana. Momentálne mám bližšie ku country a folku. Prestal som s nasávaním hlučných hudieb.

.hudbu počúvaš hlavne z vinylov?
Áno. Nekupujem si tu u nás cédečká, lebo sú strašne drahé. Kým u nás nebude stáť cédečko 5 až 7 eur, nekúpim si ho. Hudbu si nesťahujem, lebo mi prekáža nedokonalý zvuk. Radšej si nič nekúpim. Veď mám toho nakoniec dosť.

.koľko máš platní?
Možno 500. Mohlo by ich byť viac, ale myslím, že zásadné platne mám. Ešte mi chýba niečo od Velvet Underground. Určite si kúpim na vinyle nový Depeche Mode, lebo singel je výborný.

.na tvojej platni človeka okamžite zaujme zvuk. Aj v názve kapely más Sound. Je zvuk pre teba dôležitý?
Totálne. Preto sa mi nepáčia novodobé nahrávky, lebo znejú rovnako.

.ako dosahuješ svoj zvuk?
Ešte skôr, než začnem nahrávať, viem všetko o tom, ako nástroje nazvučiť alebo naladiť, aký mikrofón použiť a ako ďaleko ho dať. Musíš mať, samozrejme, jasnú predstavu o zvuku, aký chceš dosiahnuť.

.kde si sa tie veci naučil?
Vždy ma to bavilo. Aj na dévedéčkach zo štúdií pozerám, kde majú tí Rolling Stones mikrofóny. Alebo na obrázku vidím, že Dylan má nad sebou len jedného neumanna a bicie idú len na jeden mikrofón. A potom to skúšam. Je to taká zábava.

.čo teraz robíš?
Zatváram sa do štúdia a robím si demáče nových pesničiek. Niektoré už sú takmer hotové.

.odchádzate na turné — deväť koncertov v deviatich mestách. Máš predtým niečo ako trému?
Teraz sa mi zdá, že nie, ale môže prísť chvíľa, keď budem mať drevené ruky a pocit, že som najhorší gitarista na svete. Občas sa mi to stáva a ja to neviem ovplyvniť.

.je to prvé turné Sounds Like This. Očakávaš, že to bude veselá jazda plná žúrov, alebo skôr striedmy výlet starších pánov?
Bude to tak pol na pol. Vždy sa ten čert niekde ozve, ale ja sa teším hlavne na to, že si zahráme. Lebo my tie pesničky príliš necvičíme. Takže koncerty sú vždy zážitkom.

.budete hrať aj v Bratislave?
Jasné. Na budúci piatok v Randale.

Vypínam diktafón. Debatujeme o zajtrajšom koncerte kapely Zita Swoon, o dôležitých platniach, muzike, koncertoch. Z kaviarne odchádzame po záverečnej. Tomáš mi v aute púšťa novú pesničku. Takéto rozhovory ďaleko presahujú novinársku rutinu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite