Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Krajiny súdruhov kapitalistov

. .časopis .týždeň vo svete

Chudobinec a čierna diera Európy. Krajina, kde predávali ľudia obličky do Turecka, kde obchodujú so ženami, kde sú na námestiach ešte stále sochy Lenina a kde sa každý štvrtý dospelý živí ako gastarbaiter na Západe. Moldavsko, najchudobnejšia krajina Európy, má zlú povesť – lenže tak trochu nezaslúžene.

Chudobinec a čierna diera Európy. Krajina, kde predávali ľudia obličky do Turecka, kde obchodujú so ženami, kde sú na námestiach ešte stále sochy Lenina a kde sa každý štvrtý dospelý živí ako gastarbaiter na Západe. Moldavsko, najchudobnejšia krajina Európy, má zlú povesť – lenže tak trochu nezaslúžene.


.teraz v nedeľu zrejme tretíkrát po sebe vyhrali v Moldavsku voľby komunisti, čo je úkaz, ktorý nepozná nijaká iná postkomunistická krajina. Počas vojny v roku 1992, pri ktorej prišlo o život asi 800 ľudí, sa od Moldavska, čerstvo osamostatneného od Sovietskeho zväzu, osamostatnilo Podnestersko. Štát, ktorý dodnes nikto neuznal. Vznikol aj preto, lebo Rusov a Ukrajincov žijúcich v Moldavsku pozdĺž rieky Dnester začiatkom 90. rokov nahnevalo uzákonenie rumunčiny ako jediného úradného jazyka a úvahy o pričlenení krajiny k Rumunsku. V skutočnosti je však Podnestersko ako „štát“ (s vlastnou menou a prezidentom, ktorý má ruský pas a občianstvo) krycím názvom pre ruskú vojenskú základňu, bývalú 14. armádu legendárneho, dnes už nebohého generála Lebeďa. Ak by v Podnestersku, teda tisíc kilometrov od hraníc Ruska, neboli „dočasne umiestnení“ ruskí vojaci, Moldavsko by mohlo vstúpiť do NATO. S nimi však ťažko. Analytici opakujú temné vízie týchto štátov–neštátov ako arény pašerákov zbraní a drog, rodinných klanov prezidenta Igora Smirnova (Podnestersko) a Vladimira Voronina (Moldavsko). A realita?

.vojačikom na flaštičku
 „A soldatikam na butyločku možno?" strčil na moste cez rieku Dnester do nášho auta usmiatu blonďavú hlavu ruský vojak–mierotvorca. Nebol arogantný, iba skorumpovaný. Ľubor Králik, môj tlmočník a sprievodca na týchto cestách, vytiahol päťeurovú bankovku. Mierotvorca sa zaškľabil, ja tiež. Vytkol som Ľuborovi, že prispieva ku korupcii systému v neexistujúcej krajine. Ľubor oponoval, že ak by sme nedali nič, možno by nás vojačik z pomsty nahlásil colníkom. Žeby?
Bola sobota, deň trhov v podnesterskom meste Dubossary. To som ešte netušil, že sme obišli lacno. Na internete kolujú hrôzostrašné zážitky cestovateľov, najmä českých, ktorých tu patrične „ošklbali“. Tak napríklad Jirka a Anička zaplatili v troch provizórnych búdkach tri poplatky: v prvej 20 eur a 150 moldavských lei (v prepočte asi desať eur), v druhej 110 ukrajinských hrivien (v prepočte asi desať eur) a v tretej im stačilo iba sto hrivien. Pri spiatočnej ceste troch dobrodružných Čechov Podnesterci obtiahli iba o 50 eur. Všetko, samozrejme, bezdôvodne, pretože ak túto krajinku navštívite na menej ako desať hodín, nemusíte sa prihlásiť na polícii a neplatíte oficiálne nič, iba päť eur za auto. 
S Ľuborom, ktorý má z ruštiny štátnice, sme tu strávili napokon iba dve hodiny a ani nás neposlali do väzenia. Formuláre z čias ZSSR boli očividne iba s prepísanou hlavičkou na Podnesterská Moldavská republika. Najdlhšie to trvalo na colnici, kde sme napísali do tlačiva ako účel cesty tranzit a pri otázke, kam ideme, sme uviedli Rybnicu, hraničné mesto na Dnestri. Colníkovi to však nestačilo. „Kuda vy jedete?“ pýtal sa. Predsa domov, na Slovensko, do EÚ, vravím. „A počemu napisali Rybnica?“ nahneval sa colník. Pretože ideme tranzit cez Rybnicu, vravím. Colník sa nahneval a vynadal nám. Ohradili sme sa. Chcel, aby som uviedol svoju bratislavskú adresu. Napísal som požadované údaje, ale latinkou. „Nado azbukoj!“ prikázal colník, čo ma už vážne naštvalo. Ako tu nebyť rusofóbom? vravel som si v duchu.
Na trhoch ma najviac zaujali babky–udavačky, ktoré si šírili varovný odkaz: „Fotoapparat! Fotoapparat!“ Jednej som povedal, že som špión. Možno uverila.


.družba neuznaných
Tri dni pred dubossarským extempore sme stáli s Andrejom Benimeckým, moldavským fotografom, na hrádzi elektrocentrály o pár kilometrov ďalej. Hladina rieky bola pokojná; vojaci, colníci, milicionári a túlavé psy tiež. Zastali sme uprostred hrádze a pozorovali okolie. Podchvíľou okolo nás prechádzali smerom z Podnesterska do Moldavska ľudia, ktorí sa prehýbali pod náporom veľkých tašiek s lacným koňakom. Ich kontraband si nikto nevšímal, naše fotoaparáty však áno.
„Što snimajete?“ prišiel nevľúdny milicionár. Ľubor bol milý a vzal to na seba, vďaka čomu si ma milicionár nevšímal. Z karty vo svojom digitálnom fotoaparáte musel vymazať kompromitujúce zábery so psíkmi. „Dovolil mi nechať si záber, ktorý kišiňovský Andrej zhodnotil ako klasický: hrdzavá stena zábran na hranici, popísaná rôznymi nápismi, v ktorej sú strieľne na guľomety,“ priznal sa Ľubor pri odchode.
Andrej sa ukázal ako vhodný touroperátor na spoznávanie krás krajiny. Kultivovaný človek, ktorý precestoval niekoľko krajín Európy, kde obdivoval čistotu a šetrný prístup k životnému prostrediu. „V Európe človek nevyhodí na ulici smeti, tu áno,“ povedal lapidárne rozdiel medzi mentalitami. Zahanbil ma, keď sme sa potom ocitli v centre Tiraspolu, hlavného mesta Podnesterska, kde som chcel fotiť pamätník s akýmsi tankom a sochou Lenina v diaľke, pričom som si chcel cestu skrátiť prechodom cez trávnik. „Nie, riadne po chodníku,“ povedal Andrej, ktorý sa v Moldavsku ocitol tak, že jeho mama dostala kedysi ako Ruska umiestenku do fabriky na chladničky. Tá fabrika medzičasom skrachovala, takže všetok priemysel prakticky ostal na ľavom brehu rieky – v Podnestersku.
A propos, Tiraspol. Treba uznať, mesto je čistejšie ako neďaleký Kišiňov a nie je to dané iba tým, že tu žije menej ľudí a majú široké sovietske bulváry, ktoré stále čistia. Andrej inklinuje k ruskej kultúre a jazyku, podobne ako absolútna väčšina ľudí v tejto neuznanej krajine. No aj v Moldavsku ľudia sledujú ruské televízne stanice a iné médiá. ZSSR do týchto ľudí vštepil pocit, že Rumunsko túži anektovať toto územie a kultúru. Bližšie sú im čierne šaty (móda v celom bývalom ZSSR) a prudkočervené dámske kožené čižmy, bližšie sú im obchody s „chajtekom“ (hightech), bližší sú im Che Guevara a Putin s Medvedevom, teda maskoti mládežníckého hnutia a politickej strany Prieboj (Proryv). A tejto fóbie z neruského sa ešte nestihli zbaviť. Keď sme sedeli s Andrejom na trhovisku v Tiraspole pri dobrom čiernom čaji a vanilkovej zmrzline, povedal:  „Keď som tu bol 2. septembra na oslavách Dňa nezávislosti, ľudia v dave si spontánne volali jeden druhému a gratulovali si k sviatku.“
Títo ľudia si zvolili Matičku Rus ako ochrankyňu pred Rumunskom. Rešpektujem, že v Podnestersku je toľko sôch Lenina a bulvárov Dzeržinského, že vás po chvíli prestanú baviť. Nechápem však, ako sú s týmto stavom neuznanosti spokojní biznismeni impéria Sheriff, ktoré založili dvaja bývalí policajti Iľja Kazmaly a Viktor Gušan. Vlastnia tu sieť hypermarketov, čerpacích staníc, dokonca aj futbalový štadión s autosalónmi luxusných značiek. Analytik mimovládky Foreign Policy Association Radu Vrabie  z Kišiňova objasňuje, že Podnesterčania sú čoraz nespokojnejší. Chceli by obchodovať a komunikovať – s Európou. „Pred dvoma rokmi sme začali program dialógu, spojili sme dvesto ľudí z oboch brehov Dnestra,“ hovorí Vrabie a pokračuje: „Podnestersko už nie je monolit. Sheriff a Smirnov, ktorý je pre nich starou gardou, sú v spore. Pritom kedysi bol Smirnovov syn spoločníkom v tomto impériu. Podnesterským biznismenom však čoraz viac prekáža, že žijú v neuznanej krajine. Majú ruské pasy, avšak na to, aby mohli žiadať o víza do zahraničia, potrebujú potvrdenie o pobyte, ktoré im Moldavsko nedá.“
Je však ktosi, komu táto situácia vyhovuje. Na hlavnej ulici v Tiraspole sme našli zastupiteľstvá Abcházska a Južného Osetska. Misia neuznaných štátov v neuznanom štáte je bizarnosť, aká sa len tak nevidí. Diplomat z Abcházska mal zjavne ruské rysy a bezchybnú ruskú výslovnosť. Predstavili sme sa ako turisti zo Slovenska, ktorí idú náhodou okolo. Dozvedeli sme sa, že Podnestersko uzavrelo s odštiepeneckými gruzínskymi republikami už v roku 1993 dohodu o vzájomnej spolupráci. Z Abcházska sa sem kedysi dovážali bavlnené výrobky a naopak k Čiernemu moru odtiaľto jazdili turisti. Dnes „družbu neuznaných“ komplikuje chýbajúce dopravné spojenie. Kto má však ruský pas, dostane sa všade bez problémnov. A traja prezidenti – Smirnov, Kokojty a Bagapš – sa na vás v Tiraspole usmievajú z mnohých bilbordov.
   
.rusofóbi medzi domorodcami
Netušil som, že nás úspešný spisovateľ Vladimír Lorčenkov považuje za príjemných usmievavých chlapíkov, no zároveň ľudožrútov, ktorí si želajú, aby Rusi zanikli ako druh. Presnejšie, keď mu Ľubor ako malý suvenír (nie ako platidlo pre chudáka) venoval slovenskú jednoeurovú mincu, dotknutý spisovateľ si na svojom blogu, ktorý uverejnil na druhý deň po našom stretnutí, neodpustil ďalšiu jedovatú metaforu o Jamesovi Cookovi, domorodcoch a zrkadielkach.
Sorry, Vladimír, ale si vážne idiot a nemyslím tým názov svojho obľúbeného ruského románu. Ak sa ťa dotklo, že už predtým, ako sme vstúpili do kaviarne v centre Kišiňova, som ti povedal, že pre našu generáciu je z mnohých dôvodov ruština jazykom okupantov, tak je mi ľúto, ale musíš sa s tým nejako vyrovnať. A najmä, neklam. Nepíš, že si nám podstrčil na oplátku zopár hliníkových kopejok miestnej výroby, keď to nie je pravda. A nepíš ani to, že si Rus, keď si nám povedal, že tvoj otec je syn Bielorusa a Ukrajinky, mama je Moldavka, pričom ty más síce ruský pas, no nemáš nijakú národnosť – necítiš sa Rusom ani Moldavcom. Odpusť, milý Vladimír, ale v tebe, nepochybne talentovanom spisovateľovi, ktorého knihy vychádzajú v ruskom jazyku v mnohotisícových nákladoch, intuitívne cítim podobnú vykorenenosť ako v nás.
„Tu čistokrvných nemáte,“ povedal si nám v jednej chvíli presné slová. Úzkosť Stredoeurópana ma premkla pri skazke zo začiatku 90. rokov, keď sa prebudil moldavský nacionalizmus. Tá historka znie: „Rusi za Dnester na východ, Židia do Dnestru.“ Vieš, Vladimír, nacionalisti, aj keď sú to kreténi, sú si hrozne podobní. Tí u nás posielajú za Dunaj Maďarov. No predsa, tí vaši Židia sa vo svete, vďakabohu, uchytili, a jeden z nich – Avigdor Lieberman – je dnes ministrom zahraničia Izraela. A keď sme potom dopili fľašu dobrého moldavského červeného a ty kávu, dodal si: „Z komunistov sa tu stali nacionalisti a demokrati, ale nezmenili princíp. Neverili v komunizmus, a teraz neveria v demokraciu. Sú to prosto klamári. Prvý moldavský prezident Mircea Snegur bol predtým prvým tajomníkom komunistickej strany v Moldavskej sovietskej socialistickej republike, dnešný prezident Vladimir Voronin bol vtedy dokonca ministrom vnútra atď.“
Presne tak – atď. Hovoríš nám s neskrývaným odstupom „vy Európania“. A ty si azda Aziat? Nemusím spomínať názor Jana Plešingera, českého experta na toto teritórium, ktorý hovorí o Moldavcoch ako o stalinskom projekte národa, ktorý sa skončil krachom. Všetky relevantné podklady hovoria, že moldavčina je dialekt rumunčiny, nie samostatný spisovný jazyk. To iba váš bizarný jazykovedec Vasile Stati zostavil Moldavsko–rumunský slovník. Už nám tu, ehm, chýba iba rakúsko-nemecký, prípadne americko–anglický slovník. Ty ako človek bez národnosti vieš najlepšie, že ide o smiešny, no pochopiteľný kŕč malého národa, ktorý sa v dejinách zmietal medzi Osmanskou ríšou, Ruskom a Rumunskom. Moldavská autonómna sovietska socialistická republika bola od 20. rokov 20. storočia boľševickým nástrojom na „intoxikáciu“ ľudí z historickej Besarábie, ktorú cárske Rusko o sto rokov predtým anektovalo osmanskému Turecku. Stalinovi šlo o to, aby sa prerezali väzby Moldavska na Rumusko, ktoré toto územie na krátky čas po 1. svetovej vojne získalo od Ruska.

.ešte tridsať rokov...
Nikolaj má 21 rokov a učí sa za strojníka. Jeho otec zomrel a mama sa odsťahovala do Ruska. Má brata, no už pol roka býva v centre pre sociálnu reintegráciu mládeže Epitrop v meste Călăraşi na západe Moldavska. Podobne ako Lida, ktorá má 17 rokov a päť súrodencov. Po smrti otca bývali u jeho brata, no ten ich potom vyhnal. Lida sa učí za kuchárku.
Epitrop je jedno z deviatich centier pre mladistvých, siroty a ženy v ťažkej situácii, ktoré podporuje Rozvojový program OSN (UNDP). „Okrem toho sme trénovali všetkých viac ako desaťtisíc nových starostov. Pomáhame s regionálnym rozvojom, opravami škôl a mostov, tréningmi pre prokurátorov a sudcov. Vlani sme s v Moldavsku na projekty použili 20 miliónov dolárov,“ vraví Ludmila Ţiganu, hovorkyňa UNDP v Kišiňove. Táto organizácia výrazne pomáha približovať Moldavsko k vyspelej Európe. Krajina však napreduje iba veľmi pomaly. Ľudia sú najmä  na vidieku odkázaní na ruské médiá a propagandu komunistov.
Veľa o tom vie šofér UNDP Valerian. Starší pán, vzdelaním inžinier, hovorí, že keby Sovietsky zväz pokračoval ešte tridsať rokov, v Kišiňove by už po rumunsky nikto nehovoril. „Keď som chcel v 70. rokoch zapísať dcérku na školu s moldavským jazykom, našiel som iba jednu takú, na okraji Kišiňova,“ vraví Valerian a pokračuje: „Lepšie sme poznali ruské dejiny a literatúru ako tie vlastné. S Rumunskom sme nemohli mať nijaké kontakty.“ Nielen Valerian pritom dobre vie, že jediná cesta do Európy vedie cez Rumunsko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite