Ten, kto dal prednosť avantgardnej hudbe pred držaním palcov na pohári pri sledovaní futbalovej reprezentácie a zamieril do bratislavskej A štvorky, neoľutoval.
Ešte pred slávnym hosťom mohli posúdiť nový multimediálny program domácej Kapely snů. Hudobnú časť tohto projektu majú na svedomí Slavomír Krekovič za notebookom a mašinkami a Jonatán Pastirčák, ktorý z roka na rok lepšie hrá na violončele, spieva a obsluhuje všelijaké efekty. Tretí člen zoskupenia, vídžejka Pan Majda, mala v ten večer tak trochu smolu. Jej impresionistické vizuály, ktoré tvorili príjemný kontrapukt k zväčša expresívnemu hudobnému vyjadrovaniu oboch muzikantov, nakoniec pokazili škriatkovia v kábloch. Scénka, v ktorej krátko pred koncom vystúpenia odmietli poslušnosť postupne diaprojektor, meotar i notebook, prešla do nechcenej pantomímy kríženej s tieňohrou, ktorá však mala neopakovateľné čaro improvizácie.
Ten pravý odborník na improvizáciu však ešte len mal čoskoro prísť na scénu. John Rose, rodák z austrálskeho Rochesteru, za svoju viac ako tridsaťročnú hudobnícku kariéru hral so stovkami muzikantov na desiatkach nahrávok a tisíckach koncertov, ale napriek tomu stále nestratil chuť objavovať nové vyjadrovacie prostriedky. Je to hráč, ktorý dokáže využiť husle ako nástroj naozaj všakovakým spôsobom (búchaním, brnkaním, klopkaním, krúžením slákom po strunách i šúchaním korpusu nástroja o rôzne predmety), no popri tom sa nebojí ani klasických techník či elektronických efektov. Napriek skvelej technickej príprave však zostáva Rose predovšetkým inovátorom. Publikum o tom presvedčil tak, že mu predstavil projekt The Great Fences of Australia (Veľké austrálske ploty), na ktorom pracoval niekoľko rokov s americkou huslistkou Hollis Taylor. O čo v ňom ide? Jednoduchý, ale práve preto geniálny nápad – títo dvaja prišli na to, že slákom sa dá hrať aj na oveľa väčších strunových nástrojoch, ako je v klasickej hudbe zvykom. Ako obrovský nástroj pod holým nebom sa im ponúkali tisícky kilometrov drôtených plotov, ktoré sú naťahané po veľkých rozlohách Austrálie ako ochrana (aj keď, ako nám prezradil John Rose, nie veľmi účinná) polí pred divokými králikmi a oviec pred dingami. Ukázalo sa, že z takého plota, keď je správne naladený nielen on, ale aj ten, čo drží slák, sa dajú dostať naozaj pozoruhodné zvuky. Ukážky rôznych „plotových prelúdií“ premietol umelec svojmu publiku ako poldruhahodinový zostrih videí, ku ktorým zahral dodatočné živé husľové improvizácie priamo na mieste činu. Jeho hra tvorila zároveň akési spojivo medzi jednotlivými etudami, ktoré boli zaznamenané citlivými mikrofónmi umiestnenými priamo na drôtoch alebo v ich blízkosti.
Aké z toho plynie poučenie? Že keď niekto chce hrať, nástroj si vždy nájde – či už sú to slovenskí elektroakustici, austrálsky husľový virtuóz, alebo aborigénske deti, ktoré na jednom z videí dokázali z plota, ktorý bol nielen zosnímaný mikrofónmi, ale jeho výsledný zvuk šiel von nahlas cez reproduktory, dostať nemenej pozoruhodné zvuky. Nuž, nie nadarmo majú slová hrať a hrať sa rovnaký koreň!
John Rose, A4 – nultý priestor, Bratislava, 1. apríl 2009
Ešte pred slávnym hosťom mohli posúdiť nový multimediálny program domácej Kapely snů. Hudobnú časť tohto projektu majú na svedomí Slavomír Krekovič za notebookom a mašinkami a Jonatán Pastirčák, ktorý z roka na rok lepšie hrá na violončele, spieva a obsluhuje všelijaké efekty. Tretí člen zoskupenia, vídžejka Pan Majda, mala v ten večer tak trochu smolu. Jej impresionistické vizuály, ktoré tvorili príjemný kontrapukt k zväčša expresívnemu hudobnému vyjadrovaniu oboch muzikantov, nakoniec pokazili škriatkovia v kábloch. Scénka, v ktorej krátko pred koncom vystúpenia odmietli poslušnosť postupne diaprojektor, meotar i notebook, prešla do nechcenej pantomímy kríženej s tieňohrou, ktorá však mala neopakovateľné čaro improvizácie.
Ten pravý odborník na improvizáciu však ešte len mal čoskoro prísť na scénu. John Rose, rodák z austrálskeho Rochesteru, za svoju viac ako tridsaťročnú hudobnícku kariéru hral so stovkami muzikantov na desiatkach nahrávok a tisíckach koncertov, ale napriek tomu stále nestratil chuť objavovať nové vyjadrovacie prostriedky. Je to hráč, ktorý dokáže využiť husle ako nástroj naozaj všakovakým spôsobom (búchaním, brnkaním, klopkaním, krúžením slákom po strunách i šúchaním korpusu nástroja o rôzne predmety), no popri tom sa nebojí ani klasických techník či elektronických efektov. Napriek skvelej technickej príprave však zostáva Rose predovšetkým inovátorom. Publikum o tom presvedčil tak, že mu predstavil projekt The Great Fences of Australia (Veľké austrálske ploty), na ktorom pracoval niekoľko rokov s americkou huslistkou Hollis Taylor. O čo v ňom ide? Jednoduchý, ale práve preto geniálny nápad – títo dvaja prišli na to, že slákom sa dá hrať aj na oveľa väčších strunových nástrojoch, ako je v klasickej hudbe zvykom. Ako obrovský nástroj pod holým nebom sa im ponúkali tisícky kilometrov drôtených plotov, ktoré sú naťahané po veľkých rozlohách Austrálie ako ochrana (aj keď, ako nám prezradil John Rose, nie veľmi účinná) polí pred divokými králikmi a oviec pred dingami. Ukázalo sa, že z takého plota, keď je správne naladený nielen on, ale aj ten, čo drží slák, sa dajú dostať naozaj pozoruhodné zvuky. Ukážky rôznych „plotových prelúdií“ premietol umelec svojmu publiku ako poldruhahodinový zostrih videí, ku ktorým zahral dodatočné živé husľové improvizácie priamo na mieste činu. Jeho hra tvorila zároveň akési spojivo medzi jednotlivými etudami, ktoré boli zaznamenané citlivými mikrofónmi umiestnenými priamo na drôtoch alebo v ich blízkosti.
Aké z toho plynie poučenie? Že keď niekto chce hrať, nástroj si vždy nájde – či už sú to slovenskí elektroakustici, austrálsky husľový virtuóz, alebo aborigénske deti, ktoré na jednom z videí dokázali z plota, ktorý bol nielen zosnímaný mikrofónmi, ale jeho výsledný zvuk šiel von nahlas cez reproduktory, dostať nemenej pozoruhodné zvuky. Nuž, nie nadarmo majú slová hrať a hrať sa rovnaký koreň!
John Rose, A4 – nultý priestor, Bratislava, 1. apríl 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.