Z detailov plánu na záchranu bánk to vyzerá tak, že minister financií Tim Geithner presvedčil prezidenta Obamu, aby recykloval politiku bývalého ministra financií Henry Paulsona – najprv navrhnutý, a potom zamietnutý plán „cash for trash“ (hotovosť za odpadky).
Sklamanie? Ešte horšie – v skutočnosti ma to napĺňa pocitom zúfalstva. Koniec koncov, práve sme prekonali ohnivú búrku v súvislosti s odmenami pre manažérov AIG, v priebehu ktorej vládni úradníci tvrdili, že o ničom nevedeli, že nič nemohli urobiť, a že to bola chyba niekoho iného. A nie je to jediný príklad, keď vláda nedokáže potlačiť pochybnosti verejnosti o tom, čo banky robia s peniazmi daňových poplatníkov. A teraz sa zdá, že sa prezident Obama rozhodol pre finančný plán, ktorý vo svojej podstate predpokladá, že banky sú v základe zdravé a že bankári vedia, čo robia. Je to akoby bol prezident odhodlaný potvrdiť narastajúci dojem, že on i jeho ekonomický tím naozaj nemajú kontakt s realitou – a že ich ekonomické vízie sú zahmlené príliš úzkymi väzbami k Wall Street. Vo chvíli, keď si pán Obama uvedomí, že musí zmeniť smer, však jeho politický kapitál môže byť preč.
.hľadanie ľahšej cesty
Hovorme chvíľu o ekonomickej situácii. V tejto chvíli ťahá našu ekonomiku nadol náš nefunkčný finančný systém, ktorý bol poškodený veľkými stratami na cenných papieroch istených hypotékami, a tiež stratami iných aktív. Ako ekonomický historik môžem povedať, že je to starý príbeh, ktorý sa nelíši od tuctov podobných kríz v priebehu storočí. A že existuje časom overená procedúra, ako si poradiť s následkami rozsiahleho finančného zlyhania.
Postup je takýto: Vláda obnoví dôveru v systém garantovaním mnohých (hoci nie všetkých) záväzkov bánk. Zároveň preberie dočasnú kontrolu nad skutočne nesolventnými bankami, aby bolo možné vyčistiť ich účtovníctvo. To urobilo Švédsko začiatkom 90. rokov. A je to aj to, čo sme urobili my sami po „kríze sporiteľní“ počas Reaganových rokov.
Neexistuje dôvod, pre ktorý by sme teraz nemohli urobiť to isté. Lenže Obamova vláda, rovnako ako tá Bushova, očividne stále hľadá nejakú ľahšiu cestu von z problému.
.skrytá cesta
Spoločným prvkom Paulsonovho a Geithnerovho plánu je ich presvedčenie, že zlé aktíva v účtovníctve bánk majú veľkú cenu, omnoho väčšiu, než je v súčasnosti ktokoľvek ochotný za ne zaplatiť. V skutočnosti je podľa nich tá cena taká vysoká, že keby im bola prisúdená správna cena, banky by neboli v ťažkostiach. A tak plánujú použiť peniaze daňových poplatníkov na to, aby vyhnali ceny zlých aktív na „správnu“ úroveň. Pán Paulson (bývalý minister financií) navrhol, aby ich vláda priamo kúpila. Jeho nástupca Tim Geithner namiesto toho navrhuje zložitú schému, v rámci ktorej vláda požičiava peniaze súkromným investorom, ktorí potom tie peniaze použijú na zakúpenie zlých aktív. Skrýva sa za tým myšlienka – ako hovorí top ekonomický poradca pána Obamu – využiť „expertnú znalosť trhu“ na určenie hodnoty toxických aktív.
Geithenrova schéma však ponúka jednostrannú stávku: ak hodnota aktív narastie, investori budú profitovať, ale ak ich hodnota klesne, investori sa môžu svojej dlžoby bez nákladov zbaviť. Takže toto naozaj nie je o tom, aby sa nechali pracovať trhy. Je to iba nepriama, skrytá cesta, ako dotovať nakupovanie zlých aktív.
.hókus-pókus
Ak aj dáme bokom pravdepodobnú cenu, ktorú daňoví poplatníci zaplatia, deje sa tu niečo čudné. Ak totiž rátam správne, je to už tretíkrát, čo Obamova vláda prišla so schémou, ktorá je v zásade oprášením Paulsonovho plánu – zakaždým sa len pridá niekoľko nových zvončekov či píšťaliek a tvrdí, že ide o niečo úplne iné.
Začína to vyzerať ako obsesia. Ale skutočným problémom tohto plánu je, že nebude účinný. Áno, problémové aktíva môžu byť trochu podhodnotené. Ale je pravda, že finanční šéfovia dali doslova do stávky svoje banky – na základe viery, že tu nie je problém s trhom bývania a že ani bezprecedentné zadlženie domácností nie je problém. A tú stávku prehrali. Tento fakt nezmení žiadna dávka finančných hókus-pókusov – lebo presne tým je Geithnerov plán.
Mohli by ste povedať – prečo to nevyskúšať a zistiť, čo to spraví? Jednou z odpovedí je, že ide o márnenie času: každý mesiac, počas ktorého sa nám nedarí zvládnuť ekonomickú krízu, sa stráca 600-tisíc pracovných miest.
Ešte závažnejšie je však to, akým spôsobom premrháva pán Obama svoju dôveryhodnosť. Ak tento plán zlyhá – čo sa takmer naisto stane – je veľmi nepravdepodobné, že sa podarí presvedčiť Kongres, aby schválil ďalšie prostriedky, čo je presne to, čo mal urobiť najprv.
Ešte nie je všetko stratené: verejnosť chce, aby pán Obama uspel, čo znamená, že ešte môže zachrániť svoj plán na záchranu bánk. Ale čas sa kráti.
Autor je ekonóm a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu.
Publikované v The New York Times.
Sklamanie? Ešte horšie – v skutočnosti ma to napĺňa pocitom zúfalstva. Koniec koncov, práve sme prekonali ohnivú búrku v súvislosti s odmenami pre manažérov AIG, v priebehu ktorej vládni úradníci tvrdili, že o ničom nevedeli, že nič nemohli urobiť, a že to bola chyba niekoho iného. A nie je to jediný príklad, keď vláda nedokáže potlačiť pochybnosti verejnosti o tom, čo banky robia s peniazmi daňových poplatníkov. A teraz sa zdá, že sa prezident Obama rozhodol pre finančný plán, ktorý vo svojej podstate predpokladá, že banky sú v základe zdravé a že bankári vedia, čo robia. Je to akoby bol prezident odhodlaný potvrdiť narastajúci dojem, že on i jeho ekonomický tím naozaj nemajú kontakt s realitou – a že ich ekonomické vízie sú zahmlené príliš úzkymi väzbami k Wall Street. Vo chvíli, keď si pán Obama uvedomí, že musí zmeniť smer, však jeho politický kapitál môže byť preč.
.hľadanie ľahšej cesty
Hovorme chvíľu o ekonomickej situácii. V tejto chvíli ťahá našu ekonomiku nadol náš nefunkčný finančný systém, ktorý bol poškodený veľkými stratami na cenných papieroch istených hypotékami, a tiež stratami iných aktív. Ako ekonomický historik môžem povedať, že je to starý príbeh, ktorý sa nelíši od tuctov podobných kríz v priebehu storočí. A že existuje časom overená procedúra, ako si poradiť s následkami rozsiahleho finančného zlyhania.
Postup je takýto: Vláda obnoví dôveru v systém garantovaním mnohých (hoci nie všetkých) záväzkov bánk. Zároveň preberie dočasnú kontrolu nad skutočne nesolventnými bankami, aby bolo možné vyčistiť ich účtovníctvo. To urobilo Švédsko začiatkom 90. rokov. A je to aj to, čo sme urobili my sami po „kríze sporiteľní“ počas Reaganových rokov.
Neexistuje dôvod, pre ktorý by sme teraz nemohli urobiť to isté. Lenže Obamova vláda, rovnako ako tá Bushova, očividne stále hľadá nejakú ľahšiu cestu von z problému.
.skrytá cesta
Spoločným prvkom Paulsonovho a Geithnerovho plánu je ich presvedčenie, že zlé aktíva v účtovníctve bánk majú veľkú cenu, omnoho väčšiu, než je v súčasnosti ktokoľvek ochotný za ne zaplatiť. V skutočnosti je podľa nich tá cena taká vysoká, že keby im bola prisúdená správna cena, banky by neboli v ťažkostiach. A tak plánujú použiť peniaze daňových poplatníkov na to, aby vyhnali ceny zlých aktív na „správnu“ úroveň. Pán Paulson (bývalý minister financií) navrhol, aby ich vláda priamo kúpila. Jeho nástupca Tim Geithner namiesto toho navrhuje zložitú schému, v rámci ktorej vláda požičiava peniaze súkromným investorom, ktorí potom tie peniaze použijú na zakúpenie zlých aktív. Skrýva sa za tým myšlienka – ako hovorí top ekonomický poradca pána Obamu – využiť „expertnú znalosť trhu“ na určenie hodnoty toxických aktív.
Geithenrova schéma však ponúka jednostrannú stávku: ak hodnota aktív narastie, investori budú profitovať, ale ak ich hodnota klesne, investori sa môžu svojej dlžoby bez nákladov zbaviť. Takže toto naozaj nie je o tom, aby sa nechali pracovať trhy. Je to iba nepriama, skrytá cesta, ako dotovať nakupovanie zlých aktív.
.hókus-pókus
Ak aj dáme bokom pravdepodobnú cenu, ktorú daňoví poplatníci zaplatia, deje sa tu niečo čudné. Ak totiž rátam správne, je to už tretíkrát, čo Obamova vláda prišla so schémou, ktorá je v zásade oprášením Paulsonovho plánu – zakaždým sa len pridá niekoľko nových zvončekov či píšťaliek a tvrdí, že ide o niečo úplne iné.
Začína to vyzerať ako obsesia. Ale skutočným problémom tohto plánu je, že nebude účinný. Áno, problémové aktíva môžu byť trochu podhodnotené. Ale je pravda, že finanční šéfovia dali doslova do stávky svoje banky – na základe viery, že tu nie je problém s trhom bývania a že ani bezprecedentné zadlženie domácností nie je problém. A tú stávku prehrali. Tento fakt nezmení žiadna dávka finančných hókus-pókusov – lebo presne tým je Geithnerov plán.
Mohli by ste povedať – prečo to nevyskúšať a zistiť, čo to spraví? Jednou z odpovedí je, že ide o márnenie času: každý mesiac, počas ktorého sa nám nedarí zvládnuť ekonomickú krízu, sa stráca 600-tisíc pracovných miest.
Ešte závažnejšie je však to, akým spôsobom premrháva pán Obama svoju dôveryhodnosť. Ak tento plán zlyhá – čo sa takmer naisto stane – je veľmi nepravdepodobné, že sa podarí presvedčiť Kongres, aby schválil ďalšie prostriedky, čo je presne to, čo mal urobiť najprv.
Ešte nie je všetko stratené: verejnosť chce, aby pán Obama uspel, čo znamená, že ešte môže zachrániť svoj plán na záchranu bánk. Ale čas sa kráti.
Autor je ekonóm a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu.
Publikované v The New York Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.