Z Viedne sa presťahoval do bratislavskej Devínskej Novej Vsi, ktorú si nevie vynachváliť. V posledných mesiacoch žije najmä v Bruseli, ktorý ho nepríjemne zaskočil. Vďaka nemu Rakúšania vedia, že ich polícia podozrivo rýchlo uzavrela smrť slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej ako samovraždu. Rakúsky spisovateľ a novinár Martin Leidenfrost.
.na začiatku marca ste vydali knihu o prípade slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej, ktorú našli minulý rok v januári mŕtvu v jednej rakúskej rieke. Rakúska polícia jej smrť rýchlo uzavrela ako samovraždu, slovenskí súdni znalci však po pitve konštatovali stopy násilia na jej tele. Na základe tejto pitvy potom hornorakúska polícia nariadila nové vyšetrovanie. V akom stave je to dnes?
Slovenské orgány mali podozrenie na vraždu, posunuli to na rakúsku políciu, tá to však stále pokladá za samovraždu.
.teraz sa nedeje nič?
Polícia v Hornom Rakúsku na mňa útočí aj prostredníctvom bulvárneho denníka Kronenzeitung. Teda niečo sa deje.
.iné rakúske noviny sú ticho?
V súčasnosti sa o tom píše, Rakúšania teda vedia, kto je Denisa Šoltísová. Vedia to vďaka náhode, že žijem na Slovensku a vďaka tomu, že som sa o prípade dozvedel zo slovenských novín polroka po udalosti, teda minulý rok v lete. Dovtedy meno Šoltísovej v rakúskych médiách ani nepadlo, hoci na Slovensku sa o tragédii informovalo od prvého dňa. Dosť to poukazuje na vzťah Rakúšanov k cudzincom. Len si to zoberte: rieka vyplaví telo nahej mŕtvej slovenskej ženy, rakúska polícia to po niekoľkých hodinách uzavrie, na Slovensku sú toho plné médiá a v Rakúsku to nikto nerieši. Slováci boli pobúrení, v Rakúsku sa však o vašom pobúrení nikto nedozvedel, kým som o tom nenapísal. Ako som povedal, vďaka náhode, že žijem na Slovensku...
.ako si vysvetľujete, že polícia uzavrela prípad bleskurýchlo po piatich hodinách?
Môžem hovoriť len o mojich domnienkach. Podľa mňa ide o regionálny kartel mlčania. Rodina z hornorakúskeho mestečka, v ktorej bola Denisa opatrovateľkou, má v okolí dobrú povesť aj vplyv. Mám podozrenie, že to je dôvod, prečo sa chceli prípadu zbaviť. Polícia aj prokuratúra totiž konali nesmierne rýchlo.
.čo rakúske orgány zjavne zanedbali?
Je to vidieť na strašných detailoch. Úmrtný list bol vystavený na deň, keď Denisa ešte bez najmenších pochybností žila a pracovala. Fakt, že sa jej smrť nestala v Rakúsku žiadnou témou, ma prekvapil aj z iného dôvodu: v Rakúsku pracuje 40-tisíc opatrovateliek, ktoré sa starajú o starých a zomierajúcich ľudí. Prítomnosť Sloveniek sa teda týka státisícov Rakúšanov v tej najintímnejšej oblasti.
.čo hovorí polícia, keď ju konfrontujete s vašimi pochybnosťami?
Sú dni, keď im zavolá desať novinárov. Musia teda niečo povedať a predstierať nejakú činnosť. Vypočúvajú ľudí a podobne, ale nevedú žiadne vyšetrovanie vo veci vraždy. Celé je to veľká bieda. Trinásť mesiacov po slovenskej pitve ešte stále nie je pitevná správa preložená do nemčiny. Toto sú len právne detaily. Mne však ide o pojem spravodlivosti. Viete, mňa osobne nijako nefascinujú kriminálne prípady.
.prečo ste sa potom do tej kauzy pustili ako investigatívny novinár?
Keď som sa ako Rakúšan žijúci na Slovensku o tomto škandále dozvedel, povedal som si, že v hre je česť mojej krajiny. Ten pocit vo vedomí Slovákov, že v Rakúsku je možné beztrestne uzavrieť prípad Slovenky, ktorá sa našla v zime nahá na brehu rieky, bol pre mňa neznesiteľný. Preto som sa o to začal zaujímať a písať do rakúskych novín.
.ste presvedčený, že Denisa Šoltísová bola zavraždená?
Nie som. Som presvedčený, že na Denise sa stal zločin, keďže sa našli stopy násilia na jej tele a takisto sa našla v jej krvi pozoruhodná kombinácia rôznych liekov, ktoré na Slovensku a v Rakúsku takmer nie je dostať. Navyše boli určené na liečenie chorôb, ktorými Denisa netrpela. Celé je to veľmi záhadné.
.hovoríte, že sa našli na tele obeti stopy násilia, napriek tomu nemusí ísť o vraždu. Ako tomu rozumieť?
Príčinou smrti bolo utopenie. V slovenskej pitevnej správe sa píše o pokuse o znásilnenie, pretože na stehennej oblasti sa našli stopy po tlaku prstov. Tento pokus o znásilnenie však sotva mohol byť príčinou smrti. Je otázka, či neskôr lieky požila sama, alebo jej boli nasilu nanútené. Pre pozostalých to musí byť veľmi bolestivé, preto sa nechcem ani pokúšať o možnú rekonštrukciu toho, čo sa stalo. V každom prípade, aj keby nešlo o vraždu, je očividné, že šlo o násilný zločin.
.čo tento celý prípad vypovedá o Rakúsku?
Keď som hovoril s tými, ktorí Denisu poznali, pripadali mi ako milí, normálni, sympatickí ľudia. Keď som si však neskôr prepísal, čo tí ľudia vlastne povedali, vyľakalo ma to. Napríklad domáci lekár, ktorý nechcel na mŕtvole vidieť nič podozrivé, mi povedal, že takýchto prípadov vyplavených nahých tiel v zime tam už bolo viacej a všetko to boli samovraždy. Po takýchto vetách som videl svoju krajinu zrazu v inom svetle.
.je problém v tom, že išlo o Slovenku, alebo je za tým niečo hlbšie?
To je pre mňa kľúčová otázka. Prebehlo by vyšetrovanie rovnako, keby išlo o Rakúšanku? Úprimne povedané, myslím si, že nie. Na druhej strane sa musím Rakúska aj zastať. Už viackrát sa stalo niečo podobné, no keď sa to dostalo na verejnosť, vždy sa našla skupina ľudí, ktorí sa nahlas angažovali. Je to tak aj v tomto prípade. Ozvala sa mi napríklad nositeľka Nobelovej ceny Elfriede Jelinek, i mnohí ďalší. Nesedím tu teda preto, aby som hovoril, že Rakúsko je krajina zlých ľudí. Dejú sa tu veci, ktoré sú strašné, ale je tu mnoho ľudí, ktorí sa dokážu proti tomu nahlas ozvať.
.a zároveň väčšina, ktorá si radšej zakrýva oči...
Áno. Stalo sa to aj v prípade Denisy Šoltísovej. Pod vplyvom zničujúcej zmesi liekov kráčala v sobotu v noci v spodnej bielizni po ulici, pričom ju videli ľudia. Nikto ju však nezastavil, nikto ju neoslovil, nikto sa jej ani neopýtal, čo sa jej stalo. Pýtal som sa jednej susedky, prečo ju neoslovila, v írečitom rakúskom dialekte mi odvetila: ale ja som nevedela, či sa predtým stretla s priateľom, alebo niečo podobné.
.vyplýva z toho, že Rakúšania sa na slovenské opatrovateľky pozerajú ako na menejcenné bytosti?
To by som nepodpísal. V mnohých rodinách je medzi opatrovateľkou a jej rodinou veľmi srdečný vzťah. Istotne sa však dajú nájsť príklady vykorisťovania či pohŕdavého zaobchádzania.
.denisa Šoltísová sa vraj cítila v rodine dobre...
Tak sa to hovorilo. V skutočnosti existujú protichodné vyjadrenia.
.vy ste hovorili s členmi jej rakúskej rodiny, kde opatrovala 91-ročného muža. V článku pre SME ste uviedli, že pani domu vám povedala vetu: „Akoby som stratila vnučku“...
To síce povedala. No iní ľudia mi povedali, že Denisa bola v rodine šikanovaná. Ťažko o tom špekulovať.
.pre Slovákov nie ste zaujímavý len tým, že ste v Rakúsku mediálne otvorili prípad Šoltísovej. Keď sa niekto presťahuje do Devínskej Novej Vsi z Petržalky, dá sa to ľahko pochopiť. Vy ste sa sem presťahovali z Viedne. Čo vás k tomu viedlo?
Na túto otázku som už odpovedal toľkokrát, že z odpovedí by sa dal napísať román. Najkratšia odpoveď je, že to bol experiment. Chcel som sa odsťahovať z Viedne a žiť v inej krajine, ale naďalej som chcel pendlovať do Viedne. A experiment zafungoval.
.teda vydarený experiment?
To by som nepovedal. Skôr „vykoľajený“ experiment. Pôvodne som tu chcel žiť rok, už tu však ťahám piaty rok.
.prečo?
Veľmi ma zaujalo tunajšie prostredie. Inšpiruje ma na písanie príbehov.
.už ste tu aj volili v komunálnych voľbách?
Áno. Volil som vo voľbách do VÚC aj v komunálnych voľbách.
.ako volí rakúsky spisovateľ v slovenských komunálkach?
Orientoval som sa podľa programu, pretože tých ľudí nepoznám. Pre mňa boli dôležité lokálne témy, ako napríklad výstavba mostu do Rakúska. To však v kampani nebola téma, v kampani to spomínal akurát kandidát na starostu za KDH.
.takže ste ho volili?
Áno, ale nevyhral. (Smiech.)
.ako volíte v Rakúsku?
Považujem sa za konzervatívca bez vlasti. V Rakúsku totiž žiadna skutočne konzervatívna strana nie je. Keďže je pre mňa dôležitá aj otázka ľudských práv, najčastejšie sa rozhodujem medzi ľudovcami a Zelenými.
.to je zvláštna dilema...
V skutočnosti Zelených vôbec nemám rád, ale v Rakúsku zastávajú niekoľko tém, ktoré sú pre mňa dôležité. Napríklad zaobchádzanie s cudzincami.
.čo vám ako konzervatívcovi prekáža na konzervatívnych ľudovcoch?
Ľudovci už dlho nie sú konzistentnou konzervatívnou stranou, hoci pre mnohých Rakúšanov sú možno až príliš konzervatívni. Napríklad pozorujem, že na Slovensku sa oveľa viac tematizuje otázka potratov. V Rakúsku to jednoducho nie je téma. To však nie je len problém rakúskych ľudovcov, ale západoeurópskych konzervatívcov všeobecne. Pritom potraty sú pre mňa šialene zložitý problém, s ktorým si neviem rady, no i tak ma zaráža, že sú ľudovci v takýchto témach takí defenzívni.
.vo svojej knihe Svet za Viedňou opisujete situáciu, ako vás pri preberaní ceny v Grazi predstavili ako Martina Leidenfrosta z Bratislavy. Vraj ste sa pritom cítili nepríjemne. Ale veď vy predsa ste Martin Leidenfrost z Bratislavy...
Nie, ja som separatista z Devínskej Novej Vsi (smiech). S Bratislavou sa jednoducho nedokážem identifikovať. Nevyvoláva vo mne žiadne obrazy, na rozdiel od Devínskej Novej Vsi. Keď vystúpim na Sandberg, odkiaľ je výhľad na Rakúsko, tak niečo cítim. Do centra Bratislavy mám odtiaľto pol hodiny a takmer rovnaký čas trvá aj cesta do Viedne. Podľa mojej geografie teda žijem medzi dvoma veľkými mestami, Viedňou a Bratislavou. Nie som Martin Leidenfrost z Bratislavy, ale z Devínskej Novej Vsi.
.nemáte v centre Bratislavy žiadne obľúbené miesto?
Nie, i keď sú kúty, ktoré mám v Bratislave rád.
.aká je podľa vás Bratislava?
Nútite ma do vyjadrení, pre ktoré tu nebudem populárny. Bratislava nie je veľká ani malá, podľa parity kúpnej sily je bohatá, ale v absolútnych číslach chudobná, jednoducho, vo všetkom taký priemer. Aj preto sa s ňou nedokážem identifikovať, nemá pre mňa jasnú identitu. Nerozumiem napríklad, prečo sa vaše paneláky nanovo natierajú v takých strašných kombináciách farieb.
.napísali ste tiež, že v Devínskej Novej Vsi sú najkrajšie paneláky v postkomunistickom svete. Ako ste na to prišli?
Videl som paneláky v rôznych štátoch, takže môžem porovnávať. V Devínskej Novej Vsi majú veľmi prívetivú farbu so stredomorskými odtieňmi, ich optické vyžarovanie je jednoducho pôsobivé.
.keď o tejto fascinácii panelákmi hovoríte tunajším, čo vám hovoria?
Ak sú úprimní, tak mi dajú najavo, že ma majú za idiota (smiech.)
.prečo sú také východonemecké paneláky horšie?
Majú také kuchyne, v ktorých sa človek väčších rozmerov nemôže ani hýbať. Napríklad petržalské kuchyne sú omnoho príjemnejšie.
.žili ste aj v Kyjeve. Keď porovnáte Bratislavu s Kyjevom a Viedňou, k akej mentalite máme bližšie?
Samozrejme, k viedenskej. Temperament ľudí v našom regióne medzi Alpami a Karpatami je veľmi podobný. Vôbec si myslím, že v Európe sme si čoraz podobnejší a zároveň, žiaľ, čoraz nudnejší. Existuje však jeden výrazný rozdiel: na Slovensku takmer neexistuje postmaterialistické prostredie, ktoré je v Rakúsku.
.to je aké prostredie?
Ide o ľudí, ktorí sa príliš nestarajú o vlastnú materiálnu základňu, v podstate rozmýšľajú najmä nad tým, ako riešiť problémy, ktoré sa ich priamo netýkajú. Angažujú sa proti kastovému systému v Indii, alebo proti ženskej obriezke v Afrike. V Rakúsku ide vlastne o voličov strany Zelených.
.máte dobrú slovenčinu, takže sa zrejme ako rakúsky spisovateľ zaujímate o slovenskú literatúru...
Zaujímam sa asi viac než mnohí Slováci. (Smiech.) Občas chodím na tunajšie literárne podujatia, a práve to, ako málo Slovákov si váži vlastnú kultúru a literatúru, ma na vašej krajine zarmucuje asi najviac. Keď univerzitný študent povie, že ešte nikdy nečítal knihu od slovenského autora, a povie to s úplnou samozrejmosťou, je to šokujúce.
.v Rakúsku sa vám to nestalo?
Ťažko si to predstaviť.
.ako si to vysvetľujete, ide o dedičstvo komunizmu?
To je planá výhovorka. Pozrite si susedné postsocialistické krajiny, Česko a Maďarsko, kde knihy niektorých domácich autorov vychádzajú v obrovských nákladoch. Ale aby som vám odpovedal na otázku, myslím si, že Slováci majú nedostatok kultúrneho sebavedomia.
.nie je problém aj na strane ponuky – v kvalite slovenských autorov?
Nedokážem to tak dobre posúdiť. Čítal som Slobodu, Hvoreckého, no prelúskať sa slovenským románom mi trvá veľmi dlho. Keby to bolo tak, že slovenskí spisovatelia nepíšu zaujímavé knihy, uznal by som, že to je jadro celého problému. Lenže týka sa to celej kultúry.
.čo rozumiete pod nízkym kultúrnym sebavedomím?
Kultúra má v sebe čosi hrdé aj vzdorovité. Zoberte si takých Poliakov, tí si vedia to svoje uchovať, poľskú knižnicu nájdete aj v Londýne. Slováci sa dokážu v zahraničí veľmi rýchlo prispôsobiť, sú nenápadní a za svoju kultúru nebojujú.
.sme podľa vás materialisti?
Nechcem, aby prišlo k nedorozumeniu. Vo vašej krajine sú kruhy, ktoré intenzívne diskutujú o náboženských hodnotách. Je tu živá debata, čo inde na Západe človek nezažije. Napriek tomu tu stretávam veľa ľudí, pre ktorých sú materiálne hodnoty a potreba vlastniť trebárs byt veľmi dôležité. Netvrdím, že to tak v istej miere nie je aj v iných krajinách, ale napríklad vo Viedni je mnoho ľudí, ktorým vôbec neprekáža, že majú byt v prenájme. U vás je veľa mladých ľudí, ktorí veľmi rýchlo preberajú vysokú ekonomickú zodpovednosť. Nemajú ani 25 rokov, kúpia si byt, zoberú si úver a život tým už majú predurčený na roky. Vo Viedni však mnoho mladých žije bohémskym životom a nad takými vecami, ktoré riešia mladí Slováci, ani nerozmýšľajú.
.čím to je? Tým, že sme mladou, vzmáhajúcou sa krajinou, ktorá sa potrebuje nabažiť v minulosti stratených príležitostí, alebo je to v nás hlbšie zakorenené?
Samozrejme, vo všetkých postsocialistických krajinách je celkom normálne, že ľudia chcú, aby ekonomika čo najrýchlejšie rástla. Na druhej strane sú Slováci v čomsi špecifickí, asi je to tým, že ste mladý národ, ktorému štátnosť zrazu padla do lona. Neviem.
.nepáči sa vám, že Slováci sú dosť veľkí materialisti, kým ľudia na Západe sú viac postmaterialistickí. Prečo vám vlastne chýba na „nematerialistickom“ a liberálnom Západe náboženská dimenzia?
Nechcem hovoriť za katolícku cirkev, som zlý a hriešny katolík. Liberalizmus podľa mňa nie je svetonázor, ale úplná samozrejmosť, základná výbava každej demokracie, ktorá spočíva v tom, že si navzájom akceptujeme svoje názory, náboženstvá a nejdeme sa pre ne pozabíjať. V tomto zmysle som aj ja liberál, lebo dokážem akceptovať všetko, čo ma neohrozuje, ale neznamená to, že s tým súhlasím. Liberalizmus však neodpovedá na starú otázku, čo máme ako ľudia robiť. Čo je však horšie, dnes sa pod rúškom akéhosi liberalizmu, ktorý pritom vôbec nie je svetonázorovo neutrálny, presadzuje niečo, čo nazývam teror cností. Presne som to pochopil teraz v Bruseli, kde pôsobím niekoľko mesiacov.
.môžete to objasniť?
Musím dať za pravdu kritike Václava Klausa, ktorý spomína mnoho „izmov“ ako ekologizmus, humanrightizmus či homosexualizmus, ktoré ovládli Brusel. V tom s ním súhlasím. Ale keďže je Klaus kryptohusitom, tak nevidí, že ďalší veľmi silný bruselský „izmus“ je agresívny sekularizmus.
.ako sa to prejavuje?
Brusel je nepriateľský voči náboženstvu. Vidno to aj na estetike. V inštitúciách EÚ sú rozvešané rôzne plagáty, ktoré bojujú akože za dobrú vec. Nájdete tu aj vianočné pozdravy, na nich sa však nepíše „Happy Christmas“, ale „Season greetings“. Jednoducho akákoľvek náboženská zmienka je neprípustná. Mal som, napríklad, v Bruseli rozhovor s čelnou predstaviteľkou homosexuálnej loby, ktorá mi povedala: nikto sa nesmie nikoho pýtať, či je homosexuál. Inak hrozí stíhanie podľa antidiskriminačnej smernice. Už mi ani nenapadlo sa jej opýtať na jej sexuálnu orientáciu... To sú pritom ľudia, ktorí sa vyhlasujú za liberálov, hoci tu vytvárajú novú kultúru neslobody. Je to skľučujúce.
.s týmito názormi ste tam teda poriadne nemoderný.
Áno, viem. Aj vaše kresťanské prostredie na Slovensku musí v EÚ pôsobiť ako veľmi nemoderné. Úprimne povedané, ja sa so slovenským katolicizmom nedokážem identifikovať, nie je to môj svet. Znepokojujú ma vyjadrenia velebiace Tisa a som rád, že rakúski biskupi nechvália Hitlera (smiech). Tak či onak, vďaka mojej skúsenosti s Bruselom som dnes vďačný za každého, kto je nemoderný.
.odkedy ste vlastne v Bruseli?
Prišiel som tam v septembri minulého roku.
.bol to pre vás kultúrny šok?
Očakával som všeličo, ale netušil som, že je to až také zlé. EÚ trpí na základnú chorobu, ktorú nijaká Lisabonská zmluva nevyrieši. Je síce zväzkom štátov, ale sama je nedemokratická. Bruselské prostredie upravuje 70 percent zákonov v členských štátoch, na čo by EÚ demokratickou cestou nikdy nezískala právomoc. Preto bolo treba ľudí rôznymi trikmi prekabátiť.
.pravidelne publikujete texty v rakúskych, nemeckých a švajčiarskych novinách. Nepôsobia aj tam vaše názory na EÚ ako nemoderné a okrajové?
Pôsobia tak, ale ja nepíšem komentáre o Bruseli, ale príbehy z Bruselu. O Afričanoch či Albáncoch v Bruseli a podobne. Moje názory sú teda v textoch skryté.
.dokážete sa identifikovať s nejakou skupinou euroskeptikov?
Ani nie. Hovoril som s niektorými ľuďmi z Libertas Declana Ganleyoho a novej českej strany Petra Macha SSO a niektoré ich návrhy mi pripadajú absurdné. Navyše, videl som kancelárie týchto ľudí a viete, ako vyzerajú?
.ako?
Ako kancelárie eurokratov. Ono je v Bruseli jedno, či ste za EÚ, alebo ste jej kritikom, v podstate sa o tieto témy zaujíma jeden a ten istý typ ľudí.
.aký?
Poviem to takto: tí ľudia nie sú z mäsa, ale papiera.
.máte ešte nádej na zmenu?
Áno. Som presvedčený, že raz príde kríza, ktorá to zmení.
.teda, že sa vrátia mnohé kompetencie späť štátom?
To by bolo primálo, to je návrat do 70. rokov minulého storočia. Samozrejme, niektoré kompetencie, ako poľnohospodárstvo, by sa EÚ mali vziať. Bol by som za normálnu deľbu moci na európskej úrovni.
.v Devínskej Novej Vsi dnes trávite menej času než v Bruseli, stíhate ešte čítať slovenské noviny?
Na Slovensku vediem intelektuálne dosť primitívny život, čítam najmä Nový čas (smiech).
.čo hovoríte na naše prezidentské voľby, zaujali vás niečím?
Môžem povedať len toľko: Veľa som toho v Európe precestoval a poznám politický život v mnohých štátoch. Týchto Ivanov a tieto Ivety a Zuzany možno nájsť všade, ale chlapík, ako je váš Fero, je len na Slovensku. Poznám Františka Mikloška len z televízie, ale veľmi mi imponoval. Páčila sa mi aj srdečnosť jeho manželky. Dúfam len, že si nájdem manželku skôr než on.
.na začiatku marca ste vydali knihu o prípade slovenskej opatrovateľky Denisy Šoltísovej, ktorú našli minulý rok v januári mŕtvu v jednej rakúskej rieke. Rakúska polícia jej smrť rýchlo uzavrela ako samovraždu, slovenskí súdni znalci však po pitve konštatovali stopy násilia na jej tele. Na základe tejto pitvy potom hornorakúska polícia nariadila nové vyšetrovanie. V akom stave je to dnes?
Slovenské orgány mali podozrenie na vraždu, posunuli to na rakúsku políciu, tá to však stále pokladá za samovraždu.
.teraz sa nedeje nič?
Polícia v Hornom Rakúsku na mňa útočí aj prostredníctvom bulvárneho denníka Kronenzeitung. Teda niečo sa deje.
.iné rakúske noviny sú ticho?
V súčasnosti sa o tom píše, Rakúšania teda vedia, kto je Denisa Šoltísová. Vedia to vďaka náhode, že žijem na Slovensku a vďaka tomu, že som sa o prípade dozvedel zo slovenských novín polroka po udalosti, teda minulý rok v lete. Dovtedy meno Šoltísovej v rakúskych médiách ani nepadlo, hoci na Slovensku sa o tragédii informovalo od prvého dňa. Dosť to poukazuje na vzťah Rakúšanov k cudzincom. Len si to zoberte: rieka vyplaví telo nahej mŕtvej slovenskej ženy, rakúska polícia to po niekoľkých hodinách uzavrie, na Slovensku sú toho plné médiá a v Rakúsku to nikto nerieši. Slováci boli pobúrení, v Rakúsku sa však o vašom pobúrení nikto nedozvedel, kým som o tom nenapísal. Ako som povedal, vďaka náhode, že žijem na Slovensku...
.ako si vysvetľujete, že polícia uzavrela prípad bleskurýchlo po piatich hodinách?
Môžem hovoriť len o mojich domnienkach. Podľa mňa ide o regionálny kartel mlčania. Rodina z hornorakúskeho mestečka, v ktorej bola Denisa opatrovateľkou, má v okolí dobrú povesť aj vplyv. Mám podozrenie, že to je dôvod, prečo sa chceli prípadu zbaviť. Polícia aj prokuratúra totiž konali nesmierne rýchlo.
.čo rakúske orgány zjavne zanedbali?
Je to vidieť na strašných detailoch. Úmrtný list bol vystavený na deň, keď Denisa ešte bez najmenších pochybností žila a pracovala. Fakt, že sa jej smrť nestala v Rakúsku žiadnou témou, ma prekvapil aj z iného dôvodu: v Rakúsku pracuje 40-tisíc opatrovateliek, ktoré sa starajú o starých a zomierajúcich ľudí. Prítomnosť Sloveniek sa teda týka státisícov Rakúšanov v tej najintímnejšej oblasti.
.čo hovorí polícia, keď ju konfrontujete s vašimi pochybnosťami?
Sú dni, keď im zavolá desať novinárov. Musia teda niečo povedať a predstierať nejakú činnosť. Vypočúvajú ľudí a podobne, ale nevedú žiadne vyšetrovanie vo veci vraždy. Celé je to veľká bieda. Trinásť mesiacov po slovenskej pitve ešte stále nie je pitevná správa preložená do nemčiny. Toto sú len právne detaily. Mne však ide o pojem spravodlivosti. Viete, mňa osobne nijako nefascinujú kriminálne prípady.
.prečo ste sa potom do tej kauzy pustili ako investigatívny novinár?
Keď som sa ako Rakúšan žijúci na Slovensku o tomto škandále dozvedel, povedal som si, že v hre je česť mojej krajiny. Ten pocit vo vedomí Slovákov, že v Rakúsku je možné beztrestne uzavrieť prípad Slovenky, ktorá sa našla v zime nahá na brehu rieky, bol pre mňa neznesiteľný. Preto som sa o to začal zaujímať a písať do rakúskych novín.
.ste presvedčený, že Denisa Šoltísová bola zavraždená?
Nie som. Som presvedčený, že na Denise sa stal zločin, keďže sa našli stopy násilia na jej tele a takisto sa našla v jej krvi pozoruhodná kombinácia rôznych liekov, ktoré na Slovensku a v Rakúsku takmer nie je dostať. Navyše boli určené na liečenie chorôb, ktorými Denisa netrpela. Celé je to veľmi záhadné.
.hovoríte, že sa našli na tele obeti stopy násilia, napriek tomu nemusí ísť o vraždu. Ako tomu rozumieť?
Príčinou smrti bolo utopenie. V slovenskej pitevnej správe sa píše o pokuse o znásilnenie, pretože na stehennej oblasti sa našli stopy po tlaku prstov. Tento pokus o znásilnenie však sotva mohol byť príčinou smrti. Je otázka, či neskôr lieky požila sama, alebo jej boli nasilu nanútené. Pre pozostalých to musí byť veľmi bolestivé, preto sa nechcem ani pokúšať o možnú rekonštrukciu toho, čo sa stalo. V každom prípade, aj keby nešlo o vraždu, je očividné, že šlo o násilný zločin.
.čo tento celý prípad vypovedá o Rakúsku?
Keď som hovoril s tými, ktorí Denisu poznali, pripadali mi ako milí, normálni, sympatickí ľudia. Keď som si však neskôr prepísal, čo tí ľudia vlastne povedali, vyľakalo ma to. Napríklad domáci lekár, ktorý nechcel na mŕtvole vidieť nič podozrivé, mi povedal, že takýchto prípadov vyplavených nahých tiel v zime tam už bolo viacej a všetko to boli samovraždy. Po takýchto vetách som videl svoju krajinu zrazu v inom svetle.
.je problém v tom, že išlo o Slovenku, alebo je za tým niečo hlbšie?
To je pre mňa kľúčová otázka. Prebehlo by vyšetrovanie rovnako, keby išlo o Rakúšanku? Úprimne povedané, myslím si, že nie. Na druhej strane sa musím Rakúska aj zastať. Už viackrát sa stalo niečo podobné, no keď sa to dostalo na verejnosť, vždy sa našla skupina ľudí, ktorí sa nahlas angažovali. Je to tak aj v tomto prípade. Ozvala sa mi napríklad nositeľka Nobelovej ceny Elfriede Jelinek, i mnohí ďalší. Nesedím tu teda preto, aby som hovoril, že Rakúsko je krajina zlých ľudí. Dejú sa tu veci, ktoré sú strašné, ale je tu mnoho ľudí, ktorí sa dokážu proti tomu nahlas ozvať.
.a zároveň väčšina, ktorá si radšej zakrýva oči...
Áno. Stalo sa to aj v prípade Denisy Šoltísovej. Pod vplyvom zničujúcej zmesi liekov kráčala v sobotu v noci v spodnej bielizni po ulici, pričom ju videli ľudia. Nikto ju však nezastavil, nikto ju neoslovil, nikto sa jej ani neopýtal, čo sa jej stalo. Pýtal som sa jednej susedky, prečo ju neoslovila, v írečitom rakúskom dialekte mi odvetila: ale ja som nevedela, či sa predtým stretla s priateľom, alebo niečo podobné.
.vyplýva z toho, že Rakúšania sa na slovenské opatrovateľky pozerajú ako na menejcenné bytosti?
To by som nepodpísal. V mnohých rodinách je medzi opatrovateľkou a jej rodinou veľmi srdečný vzťah. Istotne sa však dajú nájsť príklady vykorisťovania či pohŕdavého zaobchádzania.
.denisa Šoltísová sa vraj cítila v rodine dobre...
Tak sa to hovorilo. V skutočnosti existujú protichodné vyjadrenia.
.vy ste hovorili s členmi jej rakúskej rodiny, kde opatrovala 91-ročného muža. V článku pre SME ste uviedli, že pani domu vám povedala vetu: „Akoby som stratila vnučku“...
To síce povedala. No iní ľudia mi povedali, že Denisa bola v rodine šikanovaná. Ťažko o tom špekulovať.
.pre Slovákov nie ste zaujímavý len tým, že ste v Rakúsku mediálne otvorili prípad Šoltísovej. Keď sa niekto presťahuje do Devínskej Novej Vsi z Petržalky, dá sa to ľahko pochopiť. Vy ste sa sem presťahovali z Viedne. Čo vás k tomu viedlo?
Na túto otázku som už odpovedal toľkokrát, že z odpovedí by sa dal napísať román. Najkratšia odpoveď je, že to bol experiment. Chcel som sa odsťahovať z Viedne a žiť v inej krajine, ale naďalej som chcel pendlovať do Viedne. A experiment zafungoval.
.teda vydarený experiment?
To by som nepovedal. Skôr „vykoľajený“ experiment. Pôvodne som tu chcel žiť rok, už tu však ťahám piaty rok.
.prečo?
Veľmi ma zaujalo tunajšie prostredie. Inšpiruje ma na písanie príbehov.
.už ste tu aj volili v komunálnych voľbách?
Áno. Volil som vo voľbách do VÚC aj v komunálnych voľbách.
.ako volí rakúsky spisovateľ v slovenských komunálkach?
Orientoval som sa podľa programu, pretože tých ľudí nepoznám. Pre mňa boli dôležité lokálne témy, ako napríklad výstavba mostu do Rakúska. To však v kampani nebola téma, v kampani to spomínal akurát kandidát na starostu za KDH.
.takže ste ho volili?
Áno, ale nevyhral. (Smiech.)
.ako volíte v Rakúsku?
Považujem sa za konzervatívca bez vlasti. V Rakúsku totiž žiadna skutočne konzervatívna strana nie je. Keďže je pre mňa dôležitá aj otázka ľudských práv, najčastejšie sa rozhodujem medzi ľudovcami a Zelenými.
.to je zvláštna dilema...
V skutočnosti Zelených vôbec nemám rád, ale v Rakúsku zastávajú niekoľko tém, ktoré sú pre mňa dôležité. Napríklad zaobchádzanie s cudzincami.
.čo vám ako konzervatívcovi prekáža na konzervatívnych ľudovcoch?
Ľudovci už dlho nie sú konzistentnou konzervatívnou stranou, hoci pre mnohých Rakúšanov sú možno až príliš konzervatívni. Napríklad pozorujem, že na Slovensku sa oveľa viac tematizuje otázka potratov. V Rakúsku to jednoducho nie je téma. To však nie je len problém rakúskych ľudovcov, ale západoeurópskych konzervatívcov všeobecne. Pritom potraty sú pre mňa šialene zložitý problém, s ktorým si neviem rady, no i tak ma zaráža, že sú ľudovci v takýchto témach takí defenzívni.
.vo svojej knihe Svet za Viedňou opisujete situáciu, ako vás pri preberaní ceny v Grazi predstavili ako Martina Leidenfrosta z Bratislavy. Vraj ste sa pritom cítili nepríjemne. Ale veď vy predsa ste Martin Leidenfrost z Bratislavy...
Nie, ja som separatista z Devínskej Novej Vsi (smiech). S Bratislavou sa jednoducho nedokážem identifikovať. Nevyvoláva vo mne žiadne obrazy, na rozdiel od Devínskej Novej Vsi. Keď vystúpim na Sandberg, odkiaľ je výhľad na Rakúsko, tak niečo cítim. Do centra Bratislavy mám odtiaľto pol hodiny a takmer rovnaký čas trvá aj cesta do Viedne. Podľa mojej geografie teda žijem medzi dvoma veľkými mestami, Viedňou a Bratislavou. Nie som Martin Leidenfrost z Bratislavy, ale z Devínskej Novej Vsi.
.nemáte v centre Bratislavy žiadne obľúbené miesto?
Nie, i keď sú kúty, ktoré mám v Bratislave rád.
.aká je podľa vás Bratislava?
Nútite ma do vyjadrení, pre ktoré tu nebudem populárny. Bratislava nie je veľká ani malá, podľa parity kúpnej sily je bohatá, ale v absolútnych číslach chudobná, jednoducho, vo všetkom taký priemer. Aj preto sa s ňou nedokážem identifikovať, nemá pre mňa jasnú identitu. Nerozumiem napríklad, prečo sa vaše paneláky nanovo natierajú v takých strašných kombináciách farieb.
.napísali ste tiež, že v Devínskej Novej Vsi sú najkrajšie paneláky v postkomunistickom svete. Ako ste na to prišli?
Videl som paneláky v rôznych štátoch, takže môžem porovnávať. V Devínskej Novej Vsi majú veľmi prívetivú farbu so stredomorskými odtieňmi, ich optické vyžarovanie je jednoducho pôsobivé.
.keď o tejto fascinácii panelákmi hovoríte tunajším, čo vám hovoria?
Ak sú úprimní, tak mi dajú najavo, že ma majú za idiota (smiech.)
.prečo sú také východonemecké paneláky horšie?
Majú také kuchyne, v ktorých sa človek väčších rozmerov nemôže ani hýbať. Napríklad petržalské kuchyne sú omnoho príjemnejšie.
.žili ste aj v Kyjeve. Keď porovnáte Bratislavu s Kyjevom a Viedňou, k akej mentalite máme bližšie?
Samozrejme, k viedenskej. Temperament ľudí v našom regióne medzi Alpami a Karpatami je veľmi podobný. Vôbec si myslím, že v Európe sme si čoraz podobnejší a zároveň, žiaľ, čoraz nudnejší. Existuje však jeden výrazný rozdiel: na Slovensku takmer neexistuje postmaterialistické prostredie, ktoré je v Rakúsku.
.to je aké prostredie?
Ide o ľudí, ktorí sa príliš nestarajú o vlastnú materiálnu základňu, v podstate rozmýšľajú najmä nad tým, ako riešiť problémy, ktoré sa ich priamo netýkajú. Angažujú sa proti kastovému systému v Indii, alebo proti ženskej obriezke v Afrike. V Rakúsku ide vlastne o voličov strany Zelených.
.máte dobrú slovenčinu, takže sa zrejme ako rakúsky spisovateľ zaujímate o slovenskú literatúru...
Zaujímam sa asi viac než mnohí Slováci. (Smiech.) Občas chodím na tunajšie literárne podujatia, a práve to, ako málo Slovákov si váži vlastnú kultúru a literatúru, ma na vašej krajine zarmucuje asi najviac. Keď univerzitný študent povie, že ešte nikdy nečítal knihu od slovenského autora, a povie to s úplnou samozrejmosťou, je to šokujúce.
.v Rakúsku sa vám to nestalo?
Ťažko si to predstaviť.
.ako si to vysvetľujete, ide o dedičstvo komunizmu?
To je planá výhovorka. Pozrite si susedné postsocialistické krajiny, Česko a Maďarsko, kde knihy niektorých domácich autorov vychádzajú v obrovských nákladoch. Ale aby som vám odpovedal na otázku, myslím si, že Slováci majú nedostatok kultúrneho sebavedomia.
.nie je problém aj na strane ponuky – v kvalite slovenských autorov?
Nedokážem to tak dobre posúdiť. Čítal som Slobodu, Hvoreckého, no prelúskať sa slovenským románom mi trvá veľmi dlho. Keby to bolo tak, že slovenskí spisovatelia nepíšu zaujímavé knihy, uznal by som, že to je jadro celého problému. Lenže týka sa to celej kultúry.
.čo rozumiete pod nízkym kultúrnym sebavedomím?
Kultúra má v sebe čosi hrdé aj vzdorovité. Zoberte si takých Poliakov, tí si vedia to svoje uchovať, poľskú knižnicu nájdete aj v Londýne. Slováci sa dokážu v zahraničí veľmi rýchlo prispôsobiť, sú nenápadní a za svoju kultúru nebojujú.
.sme podľa vás materialisti?
Nechcem, aby prišlo k nedorozumeniu. Vo vašej krajine sú kruhy, ktoré intenzívne diskutujú o náboženských hodnotách. Je tu živá debata, čo inde na Západe človek nezažije. Napriek tomu tu stretávam veľa ľudí, pre ktorých sú materiálne hodnoty a potreba vlastniť trebárs byt veľmi dôležité. Netvrdím, že to tak v istej miere nie je aj v iných krajinách, ale napríklad vo Viedni je mnoho ľudí, ktorým vôbec neprekáža, že majú byt v prenájme. U vás je veľa mladých ľudí, ktorí veľmi rýchlo preberajú vysokú ekonomickú zodpovednosť. Nemajú ani 25 rokov, kúpia si byt, zoberú si úver a život tým už majú predurčený na roky. Vo Viedni však mnoho mladých žije bohémskym životom a nad takými vecami, ktoré riešia mladí Slováci, ani nerozmýšľajú.
.čím to je? Tým, že sme mladou, vzmáhajúcou sa krajinou, ktorá sa potrebuje nabažiť v minulosti stratených príležitostí, alebo je to v nás hlbšie zakorenené?
Samozrejme, vo všetkých postsocialistických krajinách je celkom normálne, že ľudia chcú, aby ekonomika čo najrýchlejšie rástla. Na druhej strane sú Slováci v čomsi špecifickí, asi je to tým, že ste mladý národ, ktorému štátnosť zrazu padla do lona. Neviem.
.nepáči sa vám, že Slováci sú dosť veľkí materialisti, kým ľudia na Západe sú viac postmaterialistickí. Prečo vám vlastne chýba na „nematerialistickom“ a liberálnom Západe náboženská dimenzia?
Nechcem hovoriť za katolícku cirkev, som zlý a hriešny katolík. Liberalizmus podľa mňa nie je svetonázor, ale úplná samozrejmosť, základná výbava každej demokracie, ktorá spočíva v tom, že si navzájom akceptujeme svoje názory, náboženstvá a nejdeme sa pre ne pozabíjať. V tomto zmysle som aj ja liberál, lebo dokážem akceptovať všetko, čo ma neohrozuje, ale neznamená to, že s tým súhlasím. Liberalizmus však neodpovedá na starú otázku, čo máme ako ľudia robiť. Čo je však horšie, dnes sa pod rúškom akéhosi liberalizmu, ktorý pritom vôbec nie je svetonázorovo neutrálny, presadzuje niečo, čo nazývam teror cností. Presne som to pochopil teraz v Bruseli, kde pôsobím niekoľko mesiacov.
.môžete to objasniť?
Musím dať za pravdu kritike Václava Klausa, ktorý spomína mnoho „izmov“ ako ekologizmus, humanrightizmus či homosexualizmus, ktoré ovládli Brusel. V tom s ním súhlasím. Ale keďže je Klaus kryptohusitom, tak nevidí, že ďalší veľmi silný bruselský „izmus“ je agresívny sekularizmus.
.ako sa to prejavuje?
Brusel je nepriateľský voči náboženstvu. Vidno to aj na estetike. V inštitúciách EÚ sú rozvešané rôzne plagáty, ktoré bojujú akože za dobrú vec. Nájdete tu aj vianočné pozdravy, na nich sa však nepíše „Happy Christmas“, ale „Season greetings“. Jednoducho akákoľvek náboženská zmienka je neprípustná. Mal som, napríklad, v Bruseli rozhovor s čelnou predstaviteľkou homosexuálnej loby, ktorá mi povedala: nikto sa nesmie nikoho pýtať, či je homosexuál. Inak hrozí stíhanie podľa antidiskriminačnej smernice. Už mi ani nenapadlo sa jej opýtať na jej sexuálnu orientáciu... To sú pritom ľudia, ktorí sa vyhlasujú za liberálov, hoci tu vytvárajú novú kultúru neslobody. Je to skľučujúce.
.s týmito názormi ste tam teda poriadne nemoderný.
Áno, viem. Aj vaše kresťanské prostredie na Slovensku musí v EÚ pôsobiť ako veľmi nemoderné. Úprimne povedané, ja sa so slovenským katolicizmom nedokážem identifikovať, nie je to môj svet. Znepokojujú ma vyjadrenia velebiace Tisa a som rád, že rakúski biskupi nechvália Hitlera (smiech). Tak či onak, vďaka mojej skúsenosti s Bruselom som dnes vďačný za každého, kto je nemoderný.
.odkedy ste vlastne v Bruseli?
Prišiel som tam v septembri minulého roku.
.bol to pre vás kultúrny šok?
Očakával som všeličo, ale netušil som, že je to až také zlé. EÚ trpí na základnú chorobu, ktorú nijaká Lisabonská zmluva nevyrieši. Je síce zväzkom štátov, ale sama je nedemokratická. Bruselské prostredie upravuje 70 percent zákonov v členských štátoch, na čo by EÚ demokratickou cestou nikdy nezískala právomoc. Preto bolo treba ľudí rôznymi trikmi prekabátiť.
.pravidelne publikujete texty v rakúskych, nemeckých a švajčiarskych novinách. Nepôsobia aj tam vaše názory na EÚ ako nemoderné a okrajové?
Pôsobia tak, ale ja nepíšem komentáre o Bruseli, ale príbehy z Bruselu. O Afričanoch či Albáncoch v Bruseli a podobne. Moje názory sú teda v textoch skryté.
.dokážete sa identifikovať s nejakou skupinou euroskeptikov?
Ani nie. Hovoril som s niektorými ľuďmi z Libertas Declana Ganleyoho a novej českej strany Petra Macha SSO a niektoré ich návrhy mi pripadajú absurdné. Navyše, videl som kancelárie týchto ľudí a viete, ako vyzerajú?
.ako?
Ako kancelárie eurokratov. Ono je v Bruseli jedno, či ste za EÚ, alebo ste jej kritikom, v podstate sa o tieto témy zaujíma jeden a ten istý typ ľudí.
.aký?
Poviem to takto: tí ľudia nie sú z mäsa, ale papiera.
.máte ešte nádej na zmenu?
Áno. Som presvedčený, že raz príde kríza, ktorá to zmení.
.teda, že sa vrátia mnohé kompetencie späť štátom?
To by bolo primálo, to je návrat do 70. rokov minulého storočia. Samozrejme, niektoré kompetencie, ako poľnohospodárstvo, by sa EÚ mali vziať. Bol by som za normálnu deľbu moci na európskej úrovni.
.v Devínskej Novej Vsi dnes trávite menej času než v Bruseli, stíhate ešte čítať slovenské noviny?
Na Slovensku vediem intelektuálne dosť primitívny život, čítam najmä Nový čas (smiech).
.čo hovoríte na naše prezidentské voľby, zaujali vás niečím?
Môžem povedať len toľko: Veľa som toho v Európe precestoval a poznám politický život v mnohých štátoch. Týchto Ivanov a tieto Ivety a Zuzany možno nájsť všade, ale chlapík, ako je váš Fero, je len na Slovensku. Poznám Františka Mikloška len z televízie, ale veľmi mi imponoval. Páčila sa mi aj srdečnosť jeho manželky. Dúfam len, že si nájdem manželku skôr než on.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.