Bola raz jedna Snehulienka. Mladé dievča, mohla mať tak sedemnásť. A bola veľmi pekná, po mamičke. Lenže mamička predčasne zomrela a Snehulienkin otec nevydržal s nervami a znovu sa oženil.
Všetci mu to vyhovárali, že vraj načo, ale on si nedal povedať, mal akési nutkanie, povedzme to rovno, túžbu po sexuálnom styku s osobou opačného pohlavia. Ale veď to môžeš aj bez ženenia, vravieval mu starý kamarát, kvôli kefovačke netreba hneď uzatvárať manželstvo, po čase ťa prejde chuť a máš ženu na krku. Kamarát vedel, čo hovorí, bol trikrát rozvedený. Ale Snehulienkin otec si nedal povedať. Musí to byť legálne, vravel, ako by to vyzeralo, čo by si o mne pomyslela moja dcéruška a okrem toho, som dobre vychovaný a viem, čo sa patrí. A tak si priviedol domov novú manželku, fešandu, na ktorej bolo jasne vidno, o čo jej ide. A okrem toho jej išlo aj o majetok. Manžel má už svoje roky, pomyslela si, a raz po ňom všetko zdedím, skôr či neskôr, ale ak budem mať šťastie, tak skôr. A hneď po svadbe, na ktorej sa zúčastnilo tisíc hostí, sa pustila s manželom do živého sexuálneho kontaktu.
Kontaktovali v noci, ráno, niekedy aj podvečer, lebo fešanda bola nenásytná až do takej miery, že svojho manžela ukontaktovala na smrť. A teraz čo, pomyslela si, závet nenapísal, nastane dedičské konanie a tam bude mať Snehuľa /takto volala Snehulienku/ nárok aspoň na polovicu majetku. Fešanda, Snehulienkina macocha, začala rozmýšľať, čo ďalej. A veru nie je nič horšie, ako keď fešanda začne rozmýšľať, z toho ešte nikdy nevzišlo nič dobré. Aj sa tak stalo. Macocha sa spriahla s advokátom, ktorý viedol dedičské konanie a po dôkladnej kontaktáži ho nahovorila, aby Snehuľu nejakým spôsobom odstavil od nárokov na majetok. Advokát súhlasil, lebo Snehulienka mu už dávno padla do oka a predpokladal, že by z toho mohol niečo vytĺcť. Pozval Snehulienku na večeru a tam jej navrhol, že ak sa vzdá nároku na otcov majetok, tak uvidí a že ak sa nevzdá, uvidí tiež. Snehulienka chvíľu rozmýšľala, a potom sa advokáta opýtala, či sa jej náhodou nevyhráža. Advokát mlčal. Kto mlčí, ten súhlasí, pomyslela si Snehulienka, musím mu prejsť cez rozum. A na druhý deň sa skontaktovala s iným advokátom, urasteným znalcom majetkovoprávnych záležitostí, a vymysleli diabolský plán. Snehulienka zhrabla otcov majetok a vytvorila nadáciu na podporu potrebným. A aby sa nepovedalo, že švindľuje, založila útulok, v ktorom umiestnila sedem bezdomovcov. Boli to všetko švárni mládenci a Snehulienka bez váhania kontaktovala každý deň s iným. Vyšlo jej to akurát na týždeň. A potom sa osadenstvo útulku vystriedalo a nastúpili noví adepti. Raz ta prišla aj macocha v preoblečení za daňového kontrolóra, ale Snehulienka ju rýchlo odhalila. A keďže to urobila doslova, bezdomovci si v ten deň prišli na svoje dva razy. Táto rozprávka nemá žiadne morálne ponaučenie. Hádam len, že bez kontaktov to ďaleko nedotiahnete.
Všetci mu to vyhovárali, že vraj načo, ale on si nedal povedať, mal akési nutkanie, povedzme to rovno, túžbu po sexuálnom styku s osobou opačného pohlavia. Ale veď to môžeš aj bez ženenia, vravieval mu starý kamarát, kvôli kefovačke netreba hneď uzatvárať manželstvo, po čase ťa prejde chuť a máš ženu na krku. Kamarát vedel, čo hovorí, bol trikrát rozvedený. Ale Snehulienkin otec si nedal povedať. Musí to byť legálne, vravel, ako by to vyzeralo, čo by si o mne pomyslela moja dcéruška a okrem toho, som dobre vychovaný a viem, čo sa patrí. A tak si priviedol domov novú manželku, fešandu, na ktorej bolo jasne vidno, o čo jej ide. A okrem toho jej išlo aj o majetok. Manžel má už svoje roky, pomyslela si, a raz po ňom všetko zdedím, skôr či neskôr, ale ak budem mať šťastie, tak skôr. A hneď po svadbe, na ktorej sa zúčastnilo tisíc hostí, sa pustila s manželom do živého sexuálneho kontaktu.
Kontaktovali v noci, ráno, niekedy aj podvečer, lebo fešanda bola nenásytná až do takej miery, že svojho manžela ukontaktovala na smrť. A teraz čo, pomyslela si, závet nenapísal, nastane dedičské konanie a tam bude mať Snehuľa /takto volala Snehulienku/ nárok aspoň na polovicu majetku. Fešanda, Snehulienkina macocha, začala rozmýšľať, čo ďalej. A veru nie je nič horšie, ako keď fešanda začne rozmýšľať, z toho ešte nikdy nevzišlo nič dobré. Aj sa tak stalo. Macocha sa spriahla s advokátom, ktorý viedol dedičské konanie a po dôkladnej kontaktáži ho nahovorila, aby Snehuľu nejakým spôsobom odstavil od nárokov na majetok. Advokát súhlasil, lebo Snehulienka mu už dávno padla do oka a predpokladal, že by z toho mohol niečo vytĺcť. Pozval Snehulienku na večeru a tam jej navrhol, že ak sa vzdá nároku na otcov majetok, tak uvidí a že ak sa nevzdá, uvidí tiež. Snehulienka chvíľu rozmýšľala, a potom sa advokáta opýtala, či sa jej náhodou nevyhráža. Advokát mlčal. Kto mlčí, ten súhlasí, pomyslela si Snehulienka, musím mu prejsť cez rozum. A na druhý deň sa skontaktovala s iným advokátom, urasteným znalcom majetkovoprávnych záležitostí, a vymysleli diabolský plán. Snehulienka zhrabla otcov majetok a vytvorila nadáciu na podporu potrebným. A aby sa nepovedalo, že švindľuje, založila útulok, v ktorom umiestnila sedem bezdomovcov. Boli to všetko švárni mládenci a Snehulienka bez váhania kontaktovala každý deň s iným. Vyšlo jej to akurát na týždeň. A potom sa osadenstvo útulku vystriedalo a nastúpili noví adepti. Raz ta prišla aj macocha v preoblečení za daňového kontrolóra, ale Snehulienka ju rýchlo odhalila. A keďže to urobila doslova, bezdomovci si v ten deň prišli na svoje dva razy. Táto rozprávka nemá žiadne morálne ponaučenie. Hádam len, že bez kontaktov to ďaleko nedotiahnete.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.