Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ostrov sĺz

.dana Miháliková .časopis .týždeň vo svete

Pamätníky, svedkovia vykonaného dobra i napáchaného zla, dokážu vysloviť veľmi veľa. Aj napriek tomu, že sú nemé. Ostrov sĺz v Minsku je dojímavou výpoveďou o ľudskom žiali a spomienkou na sovietske boje v Afganistane.

Pamätníky, svedkovia vykonaného dobra i napáchaného zla, dokážu vysloviť veľmi veľa. Aj napriek tomu, že sú nemé. Ostrov sĺz v Minsku je dojímavou výpoveďou o ľudskom žiali a spomienkou na sovietske boje v Afganistane.


Bielorusko je plné monumentov. Historické udalosti, tragédie, Puškin, Gorkij, Kupala, ale aj zakladateľ KGB Dzeržinskij – nájsť sa tu dá všeličo. Najčastejšie sú motívy z obdobia druhej svetovej vojny. Po „veľkej vlasteneckej“ totiž v krajine nezostal kameň na kameni a tzv. Biele Rusko sa premenilo na krvavú arénu. Vyše dvesto koncentračných táborov, neutíchajúce boje. Po skončení „diabolského tanca“ zbraní a smrti bola tretina obyvateľov jednoducho fuč a hlavné mesto bolo zrovnané so zemou. Teda, nie celkom. Zostalo z neho dvadsať percent.
Aj to je príčina, prečo Minsk pripadá cudzincovi sivý. Všetko bolo potrebné postaviť nanovo a dialo sa tak – ako ináč – v duchu socializmu. Spolu s budovami pribúdali aj pamätníky, ako ideológia ťahala z rukáva žolíky. Na vojnové hrôzy sa nezabúda, a keď sa k spomienkam primiešala dávka nádeje na svetlú budúcnosť, účinok bol zaručený. V krajine rástli diela, ktoré sa tu dodnes týčia ako výkričníky z minulosti. Busty, piedestály, sochy. V obrovských rozmeroch.
Všadeprítomný je tu naďalej Lenin. Na námestiach, pred univerzitou, v metre, na vlakových staniciach v zastrčených mestečkách. Národ si rád pamätá, spomína – a napokon, to všetko niet za čo odpratať. Veď načo aj? „Keď ti prekáža, tak sa naňho nepozeraj,“ myknú plecom miestni. „Je to súčasť národných dejín. Ak si cudzinec, do tohto ťa nič. Odfoť, počuduj sa, ale najmä sa nezamýšľaj a neklaď otázky. Ani ty sám by si nevedel na ne odpovedať, keby si tu žil.“


.aj anjeli plačú
Ostrov, ktorý vykúka z tichej rieky Svisloč, je tiež pamätníkom. Nad hladinu miestami vystupuje až do troch metrov. Trávnatý povrch poprepletaný kamennými chodníkmi sa vlní. Pre Bielorusko, inak rovné ako doska, je podobný úkaz netypický. Človek nepotrebuje mať príliš rozvinutú fantáziu, aby sa dovtípil, prečo. Vyvýšeniny tu symbolizujú cudziu krajinu – vzdialenú, pustú a tajomnú. Kolorit dotvárajú balvany. Na každom z nich je nápis, meno afganského mesta, kde pôsobili sovietske vojská. Nápisy sú v azbuke, autor sa však s tvarom písma pohral a napodobnil ním to perzské. Nad riekou sa skláňajú smutné vŕby. Ostrovček spája s pevninou ohnutý mostík. Kroky smerujú do ticha, rozhovory postupne hasnú. Ľudia kladú vence, prinášajú kytice z obrovských ruží, akoby špeciálne vypestovaných na posvätnú príležitosť. Hlavy sa skláňajú, mysle sa sústreďujú na modlitbu či tiché rozjímanie, občas začuť vzlyky.
Na ostrove sa do výšky týči pomník. Autori zúročili podobu pravoslávnej kaplnky a stavili na kontrast farieb, bielej a tmavej, ktoré objekt zvýrazňujú. Za zdanlivou jednoduchosťou sa skrýva bohatá symbolika. Svätyňa je zobrazená dokonale. Plačúce ženy, tváre skrivené bolesťou, nemé gestá. Matky márne čakajúce na návrat synov. Aj utrpenie možno odliať do kovu. Sochy sú umiestnené na piedestáloch vôkol jadra. Kľúčovým prvkom je vnútorná časť.
V Afganistane bojovalo tridsaťtisíc Bielorusov, „výpravu“ neprežilo sedemstosedemdesiatjeden. Ich mená sú vytesané na štyri oltáre. Pri každom z nich môžu pozostalí zapáliť sviečku. Medzi biblickými motívmi, zobrazenými vo vnútornej časti, nechýbajú patróni bieloruského vojska – archanjeli Gabriel a Michal. Namiesto relikvií je v prostriedku uložená afganská zem. Pochádza z hrobov padlých vojakov a venovali ju pozostalí. Obďaleč stojí okrídlená bytosť. Je obrátená k obelisku, tvár jej však nevidno. Zakrýva si ju zopnutými rukami a plače. Žiali, lebo vo svojej misii zlyhala. Nedokázala obrániť pred násilnou smrťou tých, ktorí sa utiekali pod jej ochranné krídla. Človek vsugeroval pocit viny najnevinnejšiemu stvoreniu, aké si sám – možno – vymyslel. Dokázal rozplakať strážneho anjela.

.symbol plodnosti
Ostrov sĺz sa začal stavať v roku 1988. Napriek tomu, že rusko-afganská vojna, ktorá sa začala v sedemdesiatom deviatom, sa skončila o rok neskôr. Bojovať s pocitom, že vám ako potenciálnej obeti stavajú pomník, je dosť morbídne, sovietsky vojak však pamätal aj horšie časy. Monument bol dokončený v roku 1996. Svetlo sveta uzrel vďaka sochárovi J. Pavlovovi a tímu architektov a výsledný efekt projektu je ohromujúci. Ostrov s obeliskom je monumentálny, prvky, ktoré by sa na prvý pohľad zdali nezlučiteľné, sú spojené do symbiózy. So stavbou sa začalo v čase odchádzajúceho bývalého režimu, pravoslávna „cibuľka“ presviedča o rešpektovaní skutočnej autority, nechýba však volanie „herézy“, ktoré umelec tak často pociťuje. Na jednej z ikon na vnútorných paneloch namiesto Krista snímajú z kríža padlých „afgancov“. Tak tu volajú tých, ktorí bojovali v Afganistane v osudných rokoch. Živých i mŕtvych.
Ostrov sĺz, tak ako kresťanstvo, je oslavou víťaznej smrti, ale sála z neho aj živelná pohanská túžba po živote. Minčania to cítia. Nie pre nič za nič prichádzajú na „Ostrov“ svadobčania. Mladomanžel prenesie nevestu po mostíku v náručí. Spoločne položia kvetiny, nasleduje modlitba. Dôležitý prvok predstavuje spomínaný anjel. Čo čert nechcel, z nevinnej bytosti sa stal symbol plodnosti. „Do roka proroka“ má zaručiť, ako ináč, dotknutie na „príslušnom“ mieste. Aj tak sa dá vyrovnať s tragédiou národa a premeniť ju na veselý folklór.

.ajhľa, človek
V Minsku nie je výnimkou postretnúť žobráčikov. Nastavené ruky môžu patriť komukoľvek. Utečencom, bezdomovcom, dôchodcom, deťom, ženám, mužom. Účely použitia utŕžených drobných sú rôznorodé: jedlo, lekár, vodka, oprava kostola. Ľudia si na nich zvykli, almužnu strčia do ruky mechanicky alebo prosebný hlas ignorujú. Všetkým sa pomôcť nedá.
Do vagóna metra vchádza starenka v čiernom. Na invalidnom vozíku tlačí syna. Sympatický, asi tridsaťpäťročný muž je v uniforme, na hlave baretka, pripnuté vyznamenania. Nohavice a rukáv má podkasané. Chýbajú mu obe nohy a ruka. Oči sú sklopené. Stretnutiu s pohľadmi pasažierov sa vyhýba aj babička, mlčky prechádza vagón. Peňaženku vyťahuje každý, vojakovi bankovky nestrká nik. On inkasuje chlapské potľapkanie po pleci. Bývalí vojaci vedia, kto z ktorej „várky“ pochádza, a „Afganca“ odhadli na prvý šup. Rituál sa odohráva bez jediného slova. Babička na znak vďaky skloní hlavu. Na nasledujúcej zastávke dvojica prestúpi do ďalšieho vagóna.
Pachuť afganskej vojny sa v Bielorusku tak ľahko nerozplynie. Veď to ani nebolo tak dávno. Desaťročná výprava zobrala mnohým životy, zanechala utrpenie tým, ktorí prežili, a zúfalstvo tým, ktorí čakali a nedočkali sa. Ostrov sĺz je pre nás azda len úryvok zo ságy zvanej „boj o sféry vplyvu“. Do povedomia Bielorusov sa však navždy zapísal ako óda na bolesť.

Autorka je publicistka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite