Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Päť stretnutí s ujom Dominikom

.mikuláš € . .časopis .fenomén

Stretnutie prvé: Desana a Oleg Tatarkovci sú čosi ako rodinní priatelia. Celú druhú polovicu šesťdesiatych rokov sú u nás varení-pečení. Oleg s mojím bratom Markom buntošia spolu v prvých dňoch sovietskej okupácie v auguste '68 na námestiach Paríža.

Stretnutie prvé: Desana a Oleg Tatarkovci sú čosi ako rodinní priatelia. Celú druhú polovicu šesťdesiatych rokov sú u nás varení-pečení. Oleg s mojím bratom Markom buntošia spolu v prvých dňoch sovietskej okupácie v auguste '68 na námestiach Paríža.


Desanu vidím, akoby to bolo dnes, sedávať v kúte za pecou v rodičovskej spálni, sŕkať čaj zo žltej porcelánovej šálky a pýtať sa na všetko možné a nemožné, ako sa na budúceho psychológa patrí. Bratovi ticho závidím Démona súhlasu s venovaním: „Tebe, Marek - apoštol, s láskou Dominik, 1970". Ujo Dominik sa u nás doma sprítomňuje podchvíľou. V kalendári je rok 1973 a normalizačné orgie vrcholia. Píšeme poslednú slohovú úlohu pred maturitou. A ja si z ničoho nič zmyslím, že ju pojednám ako vášnivú obhajobu Dominika Tatarku. Naša milá a statočná pani profesorka slovenčiny si volá do školy môjho otca a apeluje naňho: „Je nám sympatické, čo robí Maňo, ale ak nechcete, aby krátko pred maturitou vyhodili zo školy jeho a spolu s ním i nás, požiadajte ho, prosím, aby maturitnú písomku zameral inak!"


Stretnutie druhé: Jarný večer, marec 1976. Trištvrte roka pred Chartou. Sedíme v príjemnom byte bratových svokrovcov kdesi pod Slavínom. Možno sa niečo oslavuje, možno nie, ale určite sa sedí pri fajnovom valtickom víne a hovorí sa o všetkom možnom. Keď tu ktosi z ničoho nič privedie zvonku uja Do­minika. Mĺkveho, pohrúženého do seba, skleslého, úplne bez života. Ktosi vysloví obavu či ho vôbec núkať vínom, či to ešte nezvýši jeho zasmušilosť. Našťastie domáci pán nestráca duchaprítomnosť a nedá sa dezorientovať podobnými nepodloženými obavami. A víno pôsobí ako elixír. S každým pohárikom je ujo Dominik živší a živší. Dokonca z neho začína vyžarovať nečakaný optimizmus. Som nesmierne rád tomuto jeho znovuzrodeniu a keď sa okolo polnoci spoločnosť rozchádza, ocitnem sa na ulici nevdojak vedno s ním. A ujo Dominik vraví to, čo si trúfam reprodukovať aj po mnohých rokoch takmer doslovne: „Ani sa mi neprisnilo, že strávim taký príjemný večer v spoloč­nosti priateľov z mladosti, krásnych mladých žien a mladých mužov, ktorí ešte nestratili ideály."
Osmelím sa ho opýtať, či ho môžem odprevadiť domov. Namiesto súhlasu začína rozprávať. Vlastne ani nejde o rozprávanie, ale o imaginatívnu tvorbu nenapodobiteľnej tatarkovskej vízie. Čo všetko vzrušuje v tejto chvíli Tatarku a vďaka jeho sugestívnemu podaniu, samozrejme, aj mňa? Samé hlbinné, podstatné veci: od tajov predverbálnej či mimoverbálnej komunikácie až po atavistickú symboliku pece – matky – v strede slovenských dreveníc. Od monumentov špatiacich Slovensko až po drevenú detskú hračku – originál. Od Konrada Lorenza až po mýtus Slovenska vo Švantnerových novelách. Odprevádzam ja jeho, potom on mňa. Rituál odprevádzania, transcendentná atmosféra komorného nočného rozhovoru prechádzajúcej sa dvojice. Krúžime okolo Slavína, meriame uličky a rátame schodíky Hausbergla. Pod nami spí normalizujúca sa, hnijúca Bratislava. „Predstav si umel­ca, sochára, ktorému zakázali plniť jeho poslanie, robiť monumentálne sochy. Na čo však nepríde? Začne robiť malé, drevené sošky, sochy do ruky. Sedíte okolo stola, on položí na stôl takú sošku a spoločnosť ju berie mimovoľne do rúk, soška koluje okolo stola, ľudia hovoria o inom a posolstvo zakliate v soške nimi mimovoľne preniká..."
Mýtus o obci božej, mýtus o čistom, altruistickom, preduchovnenom spoločenstve ľudí, ktorých spája vyšší princíp, viera alebo poznanie.
Mýtus o Slovensku plnom atavistických symbolov. Mýtus o duši národa. Bez veľkých slov a zby­točného pátosu. Vyznanie Slováčiska poučeného Sorbonou, ďalekými cestami, osobnými priateľstvami s velikánmi svetovej literatúry, ale i tupou neprajnosťou samozvaných vládcov jeho vlastného národa. Mýtus skutočnejší ako realita. Skutočnejší, lebo je pravdivejší, zmysluplnejší, viacrozmernejší...
Stretnutie tretie: Neskorá jeseň 1987. Nepríjemností za Bratislavu/nahlas zo dňa na deň pribúda. Ubitý sa vlečiem z roboty dolu Štefáničkou a kdesi pri samoobsluhe na rohu Lermontky sa vynorí ešte ubitejšia po­stava – ujo Dominik vo svojom neuveriteľne obnosenom, pôvodne zelenom hubertusíku. Pozdravím sa mu. On ma chytí za ruku, nečakane vrúcne ju stisne a opýta sa: „Ako sa máte?" Reagujem tak po slovensky: „Už nás naháňajú skoro ako vás." Naivne ho chcem utešiť tým, že nie je sám, komu sa nevodí práve najlepšie. Reakcia na moju pseudoútechu je však opačná, vyhŕknu mu slzy.
Stretnutie štvrté: Nedlho pred Tatarkovou smrťou zájde môj brat posledný raz za ujom Dominikom. Ani jednému, ani druhému nie je veľmi do reči. Marko teda vytiahne z tašky posledného Ochrancu prírody a prečíta ujovi Dominikovi moju spomienku na babku Škopíkovú: Zosmutneli Biele Vody. A tak sme sa nevdojak roz­lúčili s oboma. S babkou Máriou z Bielych Vôd i so slovenským svetoobčanom, ujom Dominikom.
Stretnutie piate: Začiatkom 90. rokov pomáham bratovi hľadať vhodný kus tatranskej žuly na náhrobný kameň pre Dominika Tatarku, vtedy už aj oficiálne sediaceho na Olympe nesmrteľných Slovákov. Hoci jeho dielo v kompletnej podobe nevyšlo, tuším, doteraz.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite