Neviem ako to bolo v iných oblastiach*, ale v hudobnom biznise sa americkým odborom podarilo svojimi absurdnými požiadavkami zlikvidovať kadečo.
Americkí producenti symfonickej hudby väčšinou nahrávajú mimo USA, pretože doma musia platiť okrem honorárov hudobníkom, štábu a prenájmu za štúdio ešte aj tantiémy za každé ďalšie použitie nahrávky 50 rokov po jej vzniku nielen hudobníkom, ale úplne každému, kto sa náhodou vyskytol v blízkosti nahrávky – aj manipulantom, ktorí nosia stoličky. Tí patria k veľmi silným odborom, takže napríklad v newyorskej filharmónii majú najvyššie platy. Odborárska mafia si joby stráži a sú prudko dedičné.
Hudobníci, ktorí chodili dlhé roky do školy, celý život cvičia, pripravujú sa na každé vystúpenie a hrajú celý koncert, zarobia výrazne menej než chlapík, ktorý sedí celý koncert v bufete a cez prestávku príde s odporom otvoriť veko klavíra. A tento chlapík žiada tantiémy za „použitie výkonu“. Keď chcela newyorská filharmónia vydať svoje historické nahrávky, presvedčila celý orchester, aby sa zriekol tantiémov, ale pre absurdné požiadavky piatich trógerov cédečká dodnes nevyšli. Filharmónia nemohla robiť verejný škandál, lebo odborári by začali bojkot a mohli by v priebehu niekoľkých týždňov zlikvidovať nielen NY filharmóniu, ale všetky orchestre v krajine.
Minulý týždeň hral v Carnegie Hall jeden z popredných amerických študentských orchestrov – I Palpiti z Filadelfie. Vystriedali sa v ňom a domov nikdy nevrátili aj viacerí slovenskí hudobníci. Aj teraz tam jeden hrá, a dobre. Keď dohrá, pôjde – do Nórska.
Medzi dvoma číslami sa zo zákulisia vykolísalo obrovské brucho ťažko dýchajúceho upoteného dvestokilového odborára s mastnou bradou a omrvinkami v kútikoch úst. V zafľakovanom smokingu, na zadku kompletne vyšúchanom, tváriac sa úplne zhnusene, o meter presunul dva dvadsaťdekové stojančeky. Hudobníci by si to bez problému urobili aj sami, ale majú prísny zákaz dotknúť sa sa na pódiu čohokoľvek okrem svojich nástrojov. Bol by to hrubý zásah do krvou vydobytých práv manuálne pracujúcich.
Treba dúfať, že kríza to trošku napraví. Obézni nosiči, ktorí by nemohli vykonávať žiadnu vážnejšiu prácu, ani keby chceli, sú odhodlaní vystupovať ako úbohé obete kapitalizmu a zderstva zhýralých hudbychtivých buržujov. To sa im bude dariť dovtedy, kým viacerým ľuďom nenapadne ísť sa pozrieť na verejne prístupné výplatné listiny a nezistí, že každý z týchto povaľačov si ročne odnáša domov šesťciferné sumy. V dolároch.
*po tom, čo som toto napísal, som dostal email, ktorý vraví, že je to tak aj inde:
http://www.snopes.com/politics/soapbox/knox.asp
Americkí producenti symfonickej hudby väčšinou nahrávajú mimo USA, pretože doma musia platiť okrem honorárov hudobníkom, štábu a prenájmu za štúdio ešte aj tantiémy za každé ďalšie použitie nahrávky 50 rokov po jej vzniku nielen hudobníkom, ale úplne každému, kto sa náhodou vyskytol v blízkosti nahrávky – aj manipulantom, ktorí nosia stoličky. Tí patria k veľmi silným odborom, takže napríklad v newyorskej filharmónii majú najvyššie platy. Odborárska mafia si joby stráži a sú prudko dedičné.
Hudobníci, ktorí chodili dlhé roky do školy, celý život cvičia, pripravujú sa na každé vystúpenie a hrajú celý koncert, zarobia výrazne menej než chlapík, ktorý sedí celý koncert v bufete a cez prestávku príde s odporom otvoriť veko klavíra. A tento chlapík žiada tantiémy za „použitie výkonu“. Keď chcela newyorská filharmónia vydať svoje historické nahrávky, presvedčila celý orchester, aby sa zriekol tantiémov, ale pre absurdné požiadavky piatich trógerov cédečká dodnes nevyšli. Filharmónia nemohla robiť verejný škandál, lebo odborári by začali bojkot a mohli by v priebehu niekoľkých týždňov zlikvidovať nielen NY filharmóniu, ale všetky orchestre v krajine.
Minulý týždeň hral v Carnegie Hall jeden z popredných amerických študentských orchestrov – I Palpiti z Filadelfie. Vystriedali sa v ňom a domov nikdy nevrátili aj viacerí slovenskí hudobníci. Aj teraz tam jeden hrá, a dobre. Keď dohrá, pôjde – do Nórska.
Medzi dvoma číslami sa zo zákulisia vykolísalo obrovské brucho ťažko dýchajúceho upoteného dvestokilového odborára s mastnou bradou a omrvinkami v kútikoch úst. V zafľakovanom smokingu, na zadku kompletne vyšúchanom, tváriac sa úplne zhnusene, o meter presunul dva dvadsaťdekové stojančeky. Hudobníci by si to bez problému urobili aj sami, ale majú prísny zákaz dotknúť sa sa na pódiu čohokoľvek okrem svojich nástrojov. Bol by to hrubý zásah do krvou vydobytých práv manuálne pracujúcich.
Treba dúfať, že kríza to trošku napraví. Obézni nosiči, ktorí by nemohli vykonávať žiadnu vážnejšiu prácu, ani keby chceli, sú odhodlaní vystupovať ako úbohé obete kapitalizmu a zderstva zhýralých hudbychtivých buržujov. To sa im bude dariť dovtedy, kým viacerým ľuďom nenapadne ísť sa pozrieť na verejne prístupné výplatné listiny a nezistí, že každý z týchto povaľačov si ročne odnáša domov šesťciferné sumy. V dolároch.
*po tom, čo som toto napísal, som dostal email, ktorý vraví, že je to tak aj inde:
http://www.snopes.com/politics/soapbox/knox.asp
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.