Dnes na Slovensku potrebujeme aspoň korektný dialóg koalície s opozíciou. Každý súdny pozorovateľ chápe, že nepriateľom nie sú médiá ani opozícia, ani analytici – ale dôsledky globálnej ekonomickej krízy. Je to spoločná výzva pre Slovensko roku 2009.
Toľko Soňa Szomolányi. Nejde o ňu. Ona len sofistikovane vyjadrila všeobecné volanie parlamentnej opozície po dialógu s koalíciou. Argumentuje pritom švédskou konsenzuálnou politickou kultúrou a globálnou krízou. Veľmi ani neskrýva, o čo jej ide: „V krízach zodpovední politici vytvárajú aj veľké koalície, napríklad v Nemecku roku 1966“. Budem neokrôchaný a pomenujem priamo to, čo sa hanblivo skrýva pod jej teoretickým pláštikom. Ide o to, aby po parlamentných voľbách pribral Smer do vlády niekoho z opozície. Každá opozičná strana pritom dúfa, že ten šťastný žreb padne na ňu a Soňa Szomolányi myslí, pravdaže, pri veľkej koalícii menovite na SDKU.
Časť slovenskej inteligencie však zabúda na to, že robí účet bez hostinského. A tým je Robert Fico, ktorý akýkoľvek dialóg odmieta. Parlamentná opozícia sa potom dostáva do absurdnej situácie. Na jednej strane poškuľuje po vláde a ponúka jej návrhy, o ktorých môže v parlamente a vo vláde rozhodnúť len vládna koalícia, môže ich ľubovoľne odmietnuť a v prípade potreby vydávať za svoje. Na druhej strane jej to znemožňuje robiť dôslednú opozičnú politiku.
Najlepšie to vystihuje situácia Vladimíra Tvarošku, ktorý sedí ako trinásta opozičná vrana v Rade pre hospodársku krízu, môže sa akurát tak prizerať, ako si vo vládnej koalícii presadzujú svoje záujmy jednotlivé lobistické skupiny a pritom pre ne svojou účasťou vytvára alibi.
Opozícia nemôže robiť politiku za vládnu koalíciu. To je pre voliča základné mätenie pojmov. Rovnako sa ani vládna koalícia nemôže hrať donekonečna na opozíciu a ustavične sa vyhovárať na bývalú vládu. Táto zvláštna a z hľadiska parlamentej demokracie perverzná logika slovenskej politickej štvorylky mohla v dobrých ekonomických povolebných časoch chvíľu na verejnosti fungovať. Vládna koalícia si mohla privatizovať zásluhy bývalej vlády a všetky neúspechy zvaľovať na ňu. Dnes to však už nejde, lebo za neriešenie dnešnej krízy ponesie zodpovednosť výhradne súčasná vláda. Pokiaľ za ňu nebude opozícia zaskakovať.
Parlamentná opozícia sa dostala do absurdnej situácie. Správa sa tak, akoby bola vo vláde. Zároveň každý v opozícii poškuľuje po svojom opozičnom partnerovi, aby ho nepredbehol v budúcich povolebných pytačkách s Ficovou mocou. Preto je egoizmus jednotlivých opozičných strán často väčší ako ich vzájomná spolupráca. Dobrý nápad Daniela Lipšica, aby opozícia jasne povedala, že nepôjde po voľbách v roku 2010 do koalície s Ficom, zapadol prachom a neoprašuje ho ani sám autor.
Po prvej celosvetovej fascinácii stovkami miliárd, vrážaných do pažeráka najnezodpovednejších ekonomických hráčov, nastáva vytriezvenie. Je čoraz jasnejšie, že protekčné a výberové zmierňovanie dopadov ekonomickej recesie krízu prehlbuje a predlžuje. Ficova vláda neohurovala na začiatku veľkými číslami, ale záverečný vysoký účet sa už chystá. Budú ho tvoriť železnice, kargo, šrotovné, predražené diaľnice, širokorozchodná, východoslovenské železiarne a všetky ďalšie protekčné podpory, ktoré ešte len prídu na rad.
Skutočné východiská z dnešnej krízy a ekonomickej recesie však existujú a sú reálne. Možno ich zhrnúť do podstatného redukovania spotreby, celkových verejných výdavkov a znižovania daní, do znižovania odvodov, spružnenia a deregulovania trhu práce, do diverzifikácie energetických zdrojov, do skutočnej reformy vzdelávania. A do obnovenia úcty k pravidlám, k ich dodržiavaniu a vymáhaniu.
Na to všetko nemá dnešná moc mentálnu výbavu. Musela by totiž začať hovoriť o nenávidených reformách. Otázkou ostáva, čo urobí opozícia.
Toľko Soňa Szomolányi. Nejde o ňu. Ona len sofistikovane vyjadrila všeobecné volanie parlamentnej opozície po dialógu s koalíciou. Argumentuje pritom švédskou konsenzuálnou politickou kultúrou a globálnou krízou. Veľmi ani neskrýva, o čo jej ide: „V krízach zodpovední politici vytvárajú aj veľké koalície, napríklad v Nemecku roku 1966“. Budem neokrôchaný a pomenujem priamo to, čo sa hanblivo skrýva pod jej teoretickým pláštikom. Ide o to, aby po parlamentných voľbách pribral Smer do vlády niekoho z opozície. Každá opozičná strana pritom dúfa, že ten šťastný žreb padne na ňu a Soňa Szomolányi myslí, pravdaže, pri veľkej koalícii menovite na SDKU.
Časť slovenskej inteligencie však zabúda na to, že robí účet bez hostinského. A tým je Robert Fico, ktorý akýkoľvek dialóg odmieta. Parlamentná opozícia sa potom dostáva do absurdnej situácie. Na jednej strane poškuľuje po vláde a ponúka jej návrhy, o ktorých môže v parlamente a vo vláde rozhodnúť len vládna koalícia, môže ich ľubovoľne odmietnuť a v prípade potreby vydávať za svoje. Na druhej strane jej to znemožňuje robiť dôslednú opozičnú politiku.
Najlepšie to vystihuje situácia Vladimíra Tvarošku, ktorý sedí ako trinásta opozičná vrana v Rade pre hospodársku krízu, môže sa akurát tak prizerať, ako si vo vládnej koalícii presadzujú svoje záujmy jednotlivé lobistické skupiny a pritom pre ne svojou účasťou vytvára alibi.
Opozícia nemôže robiť politiku za vládnu koalíciu. To je pre voliča základné mätenie pojmov. Rovnako sa ani vládna koalícia nemôže hrať donekonečna na opozíciu a ustavične sa vyhovárať na bývalú vládu. Táto zvláštna a z hľadiska parlamentej demokracie perverzná logika slovenskej politickej štvorylky mohla v dobrých ekonomických povolebných časoch chvíľu na verejnosti fungovať. Vládna koalícia si mohla privatizovať zásluhy bývalej vlády a všetky neúspechy zvaľovať na ňu. Dnes to však už nejde, lebo za neriešenie dnešnej krízy ponesie zodpovednosť výhradne súčasná vláda. Pokiaľ za ňu nebude opozícia zaskakovať.
Parlamentná opozícia sa dostala do absurdnej situácie. Správa sa tak, akoby bola vo vláde. Zároveň každý v opozícii poškuľuje po svojom opozičnom partnerovi, aby ho nepredbehol v budúcich povolebných pytačkách s Ficovou mocou. Preto je egoizmus jednotlivých opozičných strán často väčší ako ich vzájomná spolupráca. Dobrý nápad Daniela Lipšica, aby opozícia jasne povedala, že nepôjde po voľbách v roku 2010 do koalície s Ficom, zapadol prachom a neoprašuje ho ani sám autor.
Po prvej celosvetovej fascinácii stovkami miliárd, vrážaných do pažeráka najnezodpovednejších ekonomických hráčov, nastáva vytriezvenie. Je čoraz jasnejšie, že protekčné a výberové zmierňovanie dopadov ekonomickej recesie krízu prehlbuje a predlžuje. Ficova vláda neohurovala na začiatku veľkými číslami, ale záverečný vysoký účet sa už chystá. Budú ho tvoriť železnice, kargo, šrotovné, predražené diaľnice, širokorozchodná, východoslovenské železiarne a všetky ďalšie protekčné podpory, ktoré ešte len prídu na rad.
Skutočné východiská z dnešnej krízy a ekonomickej recesie však existujú a sú reálne. Možno ich zhrnúť do podstatného redukovania spotreby, celkových verejných výdavkov a znižovania daní, do znižovania odvodov, spružnenia a deregulovania trhu práce, do diverzifikácie energetických zdrojov, do skutočnej reformy vzdelávania. A do obnovenia úcty k pravidlám, k ich dodržiavaniu a vymáhaniu.
Na to všetko nemá dnešná moc mentálnu výbavu. Musela by totiž začať hovoriť o nenávidených reformách. Otázkou ostáva, čo urobí opozícia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.