V týchto neistých časoch máme jednu neotrasiteľnú istotu – o pol roka sa bude nový šéf KDH volať Ján Figeľ. Prvému slovenskému eurokomisárovi, ktorému prestreli koberec k trónu Pavol Hrušovský, ale aj potenciálny vyzývateľ Daniel Lipšic, jeho budúca funkcia patrí.
Už na sneme v júni 2007, keď zvádzali ostrý boj Hrušovský a Vladimír Palko, bolo jasné, pre koho v skutočnosti plesá stranícke srdce – keď moderátor snemu po jednom predstavoval vrcholných členov KDH vrátane zakladateľa Čarnogurského, ozýval sa zdvorilostný potlesk. No pri mene Ján Figeľ znel oduševnený tleskot. Už dávno nebol na čele hnutia človek, ktorý by natoľko odrážal väčšinovú mentalitu členstva. Aká je?
Ak Ján Figeľ hovorí, že chce „kombináciu zmeny a kontinuity“, môžeme si bez rizika zatipovať, že svoj sľub naplní do bodky. Kontinuita s Hrušovským bude zjavná: odkedy je Figeľ v politike, nepriniesol do nej nijakú myšlienku. Hovorí síce uhladene, ale ťažko si z toho čokoľvek zapamätať. Nemá zaujímavé názory, charizmu ani ťah na bránku. Ako dokáže človek s takouto výbavou viesť stranu?
Figeľ je ešte nerozhodnejší než Hrušovský. Keď išlo KDH o život, vrátil sa z SDK, cez ktorú Dzurinda vyciciaval materské strany, do svojho hnutia ako jeden z posledných. A neriskoval ani v Bruseli. Keď ľavicoví europoslanci vyprovokovali Rocca Buttiglioneho, aby vyjadril svoje konzervatívne etické názory, za ktoré ho následne (prvýkrát v histórii EÚ) odmietli zvoliť za komisára, Figeľ opäť postavil konformnosť na piedestál. Nielenže pred europoslancami hovoril, čo chceli počuť, aby neohrozil vlastnú kariéru, ale ešte Buttiglioneho potopil tvrdením, že Talian má síce právo na názor, ale nie na funkciu. De iure mal Figeľ pravdu, de facto ale požehnal kádrujúcim eurokratom, ktorí si maľujú EÚ na svoj obraz.
Ostré politické spory, riskantný zápas o hodnoty, to všetko je Figeľovi proti srsti. Tí straníci, ktorí volali po akčnom KDH, ktoré postaví hrádzu Ficovi – najhlasnejšie Daniel Lipšic – môžu už len snívať.
V niečom však Figeľ oproti dnešku zmenu prinesie. Krátkodobo budú mať mnohí voliči KDH pocit, že v ich hnutí je po sporoch a neistotách konečne raz všetko na svätom poriadku. Ten pocit potrvá, až kým nepríde prvý zlom – napríklad, keď po voľbách 2010 pozve Robert Fico KDH do vlády. Funkcionári budú chcieť jedno, veľká časť voličov iné. A čo zavelí Ján Figeľ? Vie to niekto?
Dôležitejšia zmena však bude dlhodobá. KDH bolo v časoch, keď ho navonok profilovali Čarnogurský s Mikloškom (neskôr tandem Palko – Lipšic) stranou, ktorá si zakladala na tom, že ak ide o hodnoty, ide aj proti prúdu. Dokonca aj po vzniku Palkovho KDS hlasovalo KDH proti Lisabonskej zmluve. S príchodom Figeľa, ktorého od Hansa-Gerta Pötteringa nerozoznať ani pod lupou, bude KDH nudiť už všade – aj na európskom fronte. Slovensko tým príde o jedinú stranu, ktorá dokázala inteligentne zápasiť s tézou, že všetko, čo prichádza z EÚ, je automaticky dobro.
Je to neveselý pohľad: KDH sa stane po 20 rokoch existencie nudnou, bezkonfliktnou stranou, zameranou na obsluhu funkcionárskej klientely.
Už na sneme v júni 2007, keď zvádzali ostrý boj Hrušovský a Vladimír Palko, bolo jasné, pre koho v skutočnosti plesá stranícke srdce – keď moderátor snemu po jednom predstavoval vrcholných členov KDH vrátane zakladateľa Čarnogurského, ozýval sa zdvorilostný potlesk. No pri mene Ján Figeľ znel oduševnený tleskot. Už dávno nebol na čele hnutia človek, ktorý by natoľko odrážal väčšinovú mentalitu členstva. Aká je?
Ak Ján Figeľ hovorí, že chce „kombináciu zmeny a kontinuity“, môžeme si bez rizika zatipovať, že svoj sľub naplní do bodky. Kontinuita s Hrušovským bude zjavná: odkedy je Figeľ v politike, nepriniesol do nej nijakú myšlienku. Hovorí síce uhladene, ale ťažko si z toho čokoľvek zapamätať. Nemá zaujímavé názory, charizmu ani ťah na bránku. Ako dokáže človek s takouto výbavou viesť stranu?
Figeľ je ešte nerozhodnejší než Hrušovský. Keď išlo KDH o život, vrátil sa z SDK, cez ktorú Dzurinda vyciciaval materské strany, do svojho hnutia ako jeden z posledných. A neriskoval ani v Bruseli. Keď ľavicoví europoslanci vyprovokovali Rocca Buttiglioneho, aby vyjadril svoje konzervatívne etické názory, za ktoré ho následne (prvýkrát v histórii EÚ) odmietli zvoliť za komisára, Figeľ opäť postavil konformnosť na piedestál. Nielenže pred europoslancami hovoril, čo chceli počuť, aby neohrozil vlastnú kariéru, ale ešte Buttiglioneho potopil tvrdením, že Talian má síce právo na názor, ale nie na funkciu. De iure mal Figeľ pravdu, de facto ale požehnal kádrujúcim eurokratom, ktorí si maľujú EÚ na svoj obraz.
Ostré politické spory, riskantný zápas o hodnoty, to všetko je Figeľovi proti srsti. Tí straníci, ktorí volali po akčnom KDH, ktoré postaví hrádzu Ficovi – najhlasnejšie Daniel Lipšic – môžu už len snívať.
V niečom však Figeľ oproti dnešku zmenu prinesie. Krátkodobo budú mať mnohí voliči KDH pocit, že v ich hnutí je po sporoch a neistotách konečne raz všetko na svätom poriadku. Ten pocit potrvá, až kým nepríde prvý zlom – napríklad, keď po voľbách 2010 pozve Robert Fico KDH do vlády. Funkcionári budú chcieť jedno, veľká časť voličov iné. A čo zavelí Ján Figeľ? Vie to niekto?
Dôležitejšia zmena však bude dlhodobá. KDH bolo v časoch, keď ho navonok profilovali Čarnogurský s Mikloškom (neskôr tandem Palko – Lipšic) stranou, ktorá si zakladala na tom, že ak ide o hodnoty, ide aj proti prúdu. Dokonca aj po vzniku Palkovho KDS hlasovalo KDH proti Lisabonskej zmluve. S príchodom Figeľa, ktorého od Hansa-Gerta Pötteringa nerozoznať ani pod lupou, bude KDH nudiť už všade – aj na európskom fronte. Slovensko tým príde o jedinú stranu, ktorá dokázala inteligentne zápasiť s tézou, že všetko, čo prichádza z EÚ, je automaticky dobro.
Je to neveselý pohľad: KDH sa stane po 20 rokoch existencie nudnou, bezkonfliktnou stranou, zameranou na obsluhu funkcionárskej klientely.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.