Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sláva pre Marju, hanba pre Tomislava

.časopis .týždeň vo svete

Srbi prichystali Európe v posledných týždňoch zopár prekvapení. K najlepším patrilo víťazstvo srbskej speváčky Marije Šerifovičovej v súťaži Eurovízie. K najhorším víťazstvo Tomislava Nikoliča.

Srbi prichystali Európe v posledných týždňoch zopár prekvapení. K najlepším patrilo víťazstvo srbskej speváčky Marije Šerifovičovej v súťaži Eurovízie. K najhorším víťazstvo Tomislava Nikoliča.

Najprv sa Srbi štyri mesiace po voľbách dohadovali o novej vláde. Potom si do čela parlamentu zvolili ultranacionalistu Tomislava Nikoliča. Demokrati sa vzápätí vzchopili a vládu predsa len zostavili. Nikolič po dvoch dňoch rezignoval. Ale dovtedy stihol vyzvať na pripojenie Srbska ku zväzku Ruska a Bieloruska a vyhrážať sa výnimočným stavom. Potom prišlo víťazstvo v Eurovízii. A nakoniec súd po štyroch rokoch odsúdil vrahov reformného premiéra Djindjiča.
Málokto si vie predstaviť, čo znamenalo prvenstvo speváčky Marije Šerifovičovej pre Srbov, donedávna ešte páriov Európy. V mestách vypukli oslavy a – ako podotkli zahraniční spravodajcovia – „baviť sa Srbi vedia“. Bola to fajn správa pre celý región. Nová srbská národná hrdinka totiž zvíťazila vďaka hlasom susedov. Maďari, Chorváti, Bosniaci aj Čiernohorci hlasovali pre Mariju. Mimochodom, vo výrazne väčšom počte než Srbmi milovaní Rusi.
.zbombardujeme Vatikán!
Ale tým sa dobré správy zo Srbska končia. Meno Tomislav Nikolič Európu totiž poriadne vydesilo. Po jeho zvolení za šéfa parlamentu to vyzeralo, že sa vrátili duchovia minulosti. Nikolič je totiž úradujúcim predsedom Srbskej radikálnej strany. Tej, ktorej skutočný predseda Vojislav Šešelj sa v Haagu zodpovedá z vojnových zločinov.
V minulosti hrali srbskí radikáli rolu užitočných idiotov Slobodana Miloševiča. To, čo si on povedať a urobiť nedovolil, radi povedali a urobili oni. Šešelj vyhlásil, že bojuje za Veľké Srbsko, že mu na zabíjanie Chorvátov postačia hrdzavé lyžičky, že treba zbombardovať Vatikán, Viedeň či bulharskú atómovú elektráreň Krško. A Nikolič, bývalý stavbár a majiteľ pohrebného ústavu (preto ho prezývajú „hrobár“) stál Šešeljovi vždy verne po boku. Spojením nacionalizmu so sociálnym nábojom získal v postmiloševičovskom Srbsku veľkú podporu. Dnes šéfuje najväčšej strane v krajine.



Nikolič má tretinu poslancov v snemovni, ale svet aj občianske Srbsko utŕžili najväčší šok, až keď mu k zvoleniu za jej predsedu pomohol sám premiér Vojislav Koštunica. Ten Koštunica, ktorý stál v opozícii voči Miloševičovi a je z úplne iného cesta než Nikolič. Ku grobianstvu radikálov má ďaleko. Je právny teoretik a od prírody skôr takzvaný suchár. Na rozdiel od Nikoliča nevie ani poriadne držať samopal. Ale jeden styčný bod obaja páni majú – „vec národa“. Koštunica bol proti Miloševičovi skôr preto, že Miloševič podľa neho „nedostatočne“ bránil srbskú vec. Len čo Koštunica prevzal moc, obklopil sa najtemnejšími postavami miloševičovskej vojensko-policajnej sféry. Väčšie nebezpečenstvo videl v radikálnom reformistovi Zoranovi Djindjičovi ako v starých policajno-mafiánskych, no zato „národne uvedomených“ štruktúrach.
.krátke prečistenie
Uzavreli dohodu a Nikolič sa stal predsedom parlamentu. Európa sa zdesila. Aj väčšina Srbov. Ale nie všetci. Viacero analytikov privítalo prečistenie politickej scény. Od voľby Nikoliča bolo aspoň všetko jasné. Na jednej strane zostal „národný“ blok (Nikolič a Koštunica), na druhej prezident Boris Tadič, nástupca Zorana Djindjiča na čele Demokratickej strany – a s ním niekoľko menších strán. Na jednej strane na Rusko orientovaní tradicionalisti s väzbami na pravoslávnu cirkev, na druhej reformisti, ktorí chcú – tak ako my v roku 1989 – „späť do Európy“. Ak si pomôžeme prirovnaním k veľkému boju o smerovanie Ruska v 19. storočí, ktorý prebieha vlastne dodnes, tak v Srbsku bojujú slavianofili so „zapadnikmi“. Priepasť medzi oboma stranami vyzerala po voľbe Nikoliča ako neprekonateľná. Na schôdzi parlamentu lietali nadávky ako „Vrah!“ „Najväčší zlodej Srbska!“ „Sluha Západu!“
Prečisťovanie politickej scény však netrvalo dlho. Pre Európsku úniu bol Nikolič na čele parlamentu priveľkým sústom. Únia investovala do stabilizácie juhovýchodnej Európy dosť, aby riskovala návrat minulosti. Z Bruselu to vyzeralo jednoducho. Všetci demokrati všetkých odtieňov sa predsa musia dohodnúť, nie? A tak sa dohodli. To, čo nešlo štyri mesiace, vyšlo počas jedinej noci. Ustúpil prezident Boris Tadič, hoci má o dvadsať poslancov viac než Koštunica. Nemal na výber – nemal totiž koaličný potenciál. Koštunica mohol ísť do koalície s ním, ale aj s radikálmi. Takže Koštunica zostal premiérom. Jeho človek Dragan Jočič (v mladosti odsúdený za vykrádanie trafík) zostal ministrom vnútra. Mocné tajné služby, o kontrole ktorých sa obaja politici nevedeli dohodnúť, zostali pod Koštunicovým palcom. Na čele vplyvného ministerstva infraštruktúry zostal Koštunicov spojenec, alkoholik a grobian Velimir „Velja“ Ilič, známy tým, že dával na vidieku asfaltovať cesty podľa počtu nových členov svojej strany Nové Srbsko. Kilometer asfaltu za 50 nových členov. A Tomislav Nikolič? Užil si svoje dva dni slávy a rezignoval.
Srbsko má teda po štyroch rokoch stabilnú väčšinovú vládu – ale bez akcieschopnosti. Systém pripomína skôr feudálnu mocenskú štruktúru. Každá strana si stráži svoje rezorty a nikto – ani premiér – jej do nich nemá čo hovoriť.
.náhody ako z kriminálky
Ako epilóg za vznikom novej vlády prišiel rozsudok nad vrahmi premiéra prvej postmiloševičovskej vlády Zorana Djindjiča. Hlavný organizátor vraždy, bývalý veliteľ Jednotky pre špeciálne operácie srbskej tajnej služby Milorad Ulemek „Legija“ (prezývaný tak pre svoju službu v cudzineckej légii) dostal 40 rokov. Rovnako veľa dostal už predtým za vraždu Miloševičovho protivníka, bývalého srbského prezidenta Ivana Stamboliča. A teraz čaká na rozsudok za pokus o vraždu opozičného predáka Vuka Draškoviča, pri ktorom zahynuli štyria ľudia z jeho sprievodu.
Niet lepšej ilustrácie prepojenia štátnych a zločineckých kruhov z Miloševičovej éry. Príslušníci špeciálnych policajných zložiek, tajní policajti a členovia „Zemunského klanu“, najväčšej kriminálnej skupiny v krajine, sedeli spolu na lavici obžalovaných a s kamennými tvárami počúvali rozsudky: 40 rokov, 35 rokov, 30 rokov... Dvanásť obžalovaných dostalo dohromady 378 rokov väzenia. A ukázalo sa, že tí oslavovaní junáci posledných vojen boli vospolok ľudia s kriminálnou minulosťou, zločinci, ktorí konali špinavú prácu pre režim a po páde Miloševiča využívali svoje know-how na vydieranie, únosy, vraždy a obchod s drogami.
Lenže otázky zostávajú. Títo chlapci s pomerne obmedzeným duševným obzorom predsa neprišli na nápad zabiť bývalého prezidenta ani súčasného premiéra sami. A kto naň prišiel? K tomu sa súd nedostal. Podľa zástupcov pozostalých preto, lebo stopy vedú príliš vysoko. Až k samému Koštunicovi a k policajným štruktúram okolo neho. Veď to, že Koštunica mal pre Ulemeka slabosť, nie je tajomstvom. Ešte keď bol v roku 2001 prezidentom, podporil vzburu Ulemekových mužov proti Djindjičovi. A keď sa Ulemek vzdal v roku 2004 polícii, čakal naňho v kabinete šéfa polície uvítací výbor: minister vnútra, minister spravodlivosti, šéf tajnej služby a šéf Koštunicovho kabinetu. A keď sa súd začal vo veci príliš hrabať, vymenil minister spravodlivosti celý tím žalobcov a dvakrát aj predsedajúceho sudcu. A polícia neochránila dvoch kľúčových svedkov, ktorí boli zabití za dodnes nevyjasnených okolností. Nie je tých náhod náhodou priveľa? Aj na Srbsko?
Autor pracuje v Občianskom inštitúte v Prahe 
Matyáš Zrno

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite