Všetko zakázané, a predsa všetko povolené. Všetci vedia, ako by to malo fungovať, a skoro nik to nedodržuje. Pre silné tradície a pravidlá si nemôžu robiť, čo chcú, a tak to riešia po svojom. Pretože aj Iránci chcú „randiť“.
Dievča si v Iráne nemôže nájsť frajera a ani nesmie vyvinúť iniciatívu. Prejav citu vždy vychádza od mládenca. Ale možnosti na zoznámenie sú takmer také isté ako všade inde vo svete. Mládenec sa zahľadí do dievčiny a normálne ju osloví. Väčšinou, až keď ju lepšie pozná, jej ako prejav sympatie alebo úcty podaruje zlatú mincu. Zlato má hodnotu a cena tejto mince bude čoraz vyššia. Je to akýsi oficiálny dar, ktorý sa však dáva najmä na svadbe.
Ak dievča takú mincu dostane, je jasné, že mládenec je do nej zaľúbený. Ak sa jej tiež páči, môže súhlasiť s návrhom na bližšie priateľstvo.
Prvé stretnutia sú viac-menej tajné. Nik sa s nimi nechváli rodičom, ani keď ide o nemoslimskú rodinu. Páry spolu často chodia aj niekoľko rokov a rodičia o tom netušia. „Praskne to“, keď pár niekde vonku prichytí a skontroluje poriadková polícia a zistí, že rodičia o vzťahu neboli informovaní. Alebo sa to mladí rozhodnú povedať sami. Keď mládenec navštívi rodinu slečny, často im napríklad povie, že ich dcéru videl na ulici a rád by s ňou chodil. Už pri prvom stretnutí sa rodičia môžu spýtať, či má nádejný ženích byt. Muž má mať už pri ženbe pripravené ubytovanie. Dobré by bolo aj auto. Žena zase musí doniesť do domu vybavenie.
.keď nikto nič netuší
Dvadsaťdvaročná univerzitná študentka chodí so svojím priateľom tri roky. Rodičia to, samozrejme, nevedia. Pre nás je nepredstaviteľné stretávať sa tajne – a byť stále v meste na čaji. Nemôžu si povedať: „Dnes sa stretneme u vás – alebo u nás.“ Dokonca ani: „Vyzdvihnem ťa doma.“
Ak už otec rodiny nežije, brat rozhodne, či jeho sestra môže mať priateľa. Po prvej návšteve u rodičov, ak vzťah nebol odobrený a bol ešte niekde na začiatku, sa mladí zväčša rozídu. Ak vzťah trval tajne dlhšie, je to ťažšie, ale aj tak zväčša nastáva rozchod.
Pokiaľ je vzťah odsúhlasený, je to v poriadku, no ani v takom prípade sa mladí doma nenavštevujú. Len ak rodičia nie sú doma. Ale častejšie dievča príde k mládencovi. On ju veľmi nenavštevuje. A ak sa rodičia spýtajú, kde ich deti trávia celé večery, samozrejme, že s kamarátmi rovnakého pohlavia. Zmiešané páry sú pod drobnohľadom všade. Na základe islamského práva, ak nie sú muž a žena zosobášení, nesmú byť spolu. Nesmú byť sami v izbe alebo prechádzať sa ruka v ruke.
Bola som účastníčkou jedného iránskeho rande. Auto zaparkovalo pred domom a dvaja mladíci zazvonili slečnám, že sú na dohodnutom mieste. Vyparádené kamarátky sa zbalili a vyšli sme pred dom. Nemohli sme však ísť priamo do auta – čo keby nás niekto videl? Prešli sme zopár desiatok metrov, auto nás dobehlo a nasadli sme.
Mladí môžu ísť niekam do parku alebo do „bezpečnej“ čajovne. Vybrali sme sa za mesto do odľahlej časti, kde bola veľmi útulná čajovňa. Cestou z parkoviska do čajovne sa páry nedržali za ruky, ale slečny sa držali spolu. Čo ak by ich niekto videl? To by bola zámienka na kontrolu políciou. Počas takého večera sa na verejnosti nekonali žiadne bozky a túlenie, ako bežne vidieť u nás. Stretnutia netrvajú dlho, lebo slušné dievča chodí domov do desiatej.
.manželstvo na tri dni
Prišla som do Raštu za kamarátom, ktorý má len niekoľkomesačný vzťah so študentkou, mladšou o sedem rokov. V Iráne je úplne bežné, že partner je starší aj o desať rokov. Zo stanice ma vyzdvihla jej mama a spolu sme šli k nej domov. Bola som prekvapená. Matka mladej slečny je hrdá, že sedela vo väzení počas revolúcie, lebo bojovala za svoje práva, má na vzťahy úplne iný názor. Dcéru pustí k priateľovi na návštevu a on ju môže navštíviť doma. Vzťah vyzerá takmer presne tak ako u nás. Ani rodina mládenca nenamieta, že sa mladí stretávajú doma, a nie tajne niekde vonku.
Aj v Iráne sa však stane, že vzťah po rokoch stroskotá. A pre mladú ženu je jedným z najväčších problémov nevinnosť pri vstupe do manželstva. Je však naivné si myslieť, že to všetci dodržiavajú. Hranica veku sobáša zostáva nízka aj pre potrebu sexuálneho vzťahu. V súčasnosti je to u dievčaťa 22 a u chlapca 25 rokov.
Čoraz viac mužov priznáva, že im nebude prekážať, ak po svadobnej noci nebude posteľná bielizeň poznačená krvou. Keď s dievčinou chodia a intímne žijú roky, je nelogické, aby vo svadobnú noc bola nevinná. Zarážajúce je skôr to, že niektorí iránski mladíci pohlavne žijú, no aj tak chcú za ženu pannu. Aby nebola ľahká...
Žene veľa možností neostáva. Buď sa vydá mladá, alebo musí čakať na mládenca, ktorý je v týmto veciach chápavejší. Prípadne existuje ešte jedna možnosť – malý chirurgický zákrok.
Najzvláštnejšia je však otázka, ktorú mladí dostanú pri islamskom sobáši: „Na ako dlho?“ Ak je to naozajstná svadba, odpovie sa: „Kým budeme žiť.“ Ale niekedy znejú iné odpovede: „Tri mesiace.“ - „Jeden mesiac.“ - „Tri dni.“ Alebo aj: „Jeden deň.“ Ak sa pár zoberie na určitý čas, keď vyprší lehota, sú obaja automaticky rozvedení.
A tak, kto chce s niekým jednoducho byť, mal by si dať potvrdiť sobáš na štátnom úrade a zaplatiť malý poplatok za dokument. A potom si prenajať trebárs aj spoločnú izbu v hoteli...
Autorka cestuje
Dievča si v Iráne nemôže nájsť frajera a ani nesmie vyvinúť iniciatívu. Prejav citu vždy vychádza od mládenca. Ale možnosti na zoznámenie sú takmer také isté ako všade inde vo svete. Mládenec sa zahľadí do dievčiny a normálne ju osloví. Väčšinou, až keď ju lepšie pozná, jej ako prejav sympatie alebo úcty podaruje zlatú mincu. Zlato má hodnotu a cena tejto mince bude čoraz vyššia. Je to akýsi oficiálny dar, ktorý sa však dáva najmä na svadbe.
Ak dievča takú mincu dostane, je jasné, že mládenec je do nej zaľúbený. Ak sa jej tiež páči, môže súhlasiť s návrhom na bližšie priateľstvo.
Prvé stretnutia sú viac-menej tajné. Nik sa s nimi nechváli rodičom, ani keď ide o nemoslimskú rodinu. Páry spolu často chodia aj niekoľko rokov a rodičia o tom netušia. „Praskne to“, keď pár niekde vonku prichytí a skontroluje poriadková polícia a zistí, že rodičia o vzťahu neboli informovaní. Alebo sa to mladí rozhodnú povedať sami. Keď mládenec navštívi rodinu slečny, často im napríklad povie, že ich dcéru videl na ulici a rád by s ňou chodil. Už pri prvom stretnutí sa rodičia môžu spýtať, či má nádejný ženích byt. Muž má mať už pri ženbe pripravené ubytovanie. Dobré by bolo aj auto. Žena zase musí doniesť do domu vybavenie.
.keď nikto nič netuší
Dvadsaťdvaročná univerzitná študentka chodí so svojím priateľom tri roky. Rodičia to, samozrejme, nevedia. Pre nás je nepredstaviteľné stretávať sa tajne – a byť stále v meste na čaji. Nemôžu si povedať: „Dnes sa stretneme u vás – alebo u nás.“ Dokonca ani: „Vyzdvihnem ťa doma.“
Ak už otec rodiny nežije, brat rozhodne, či jeho sestra môže mať priateľa. Po prvej návšteve u rodičov, ak vzťah nebol odobrený a bol ešte niekde na začiatku, sa mladí zväčša rozídu. Ak vzťah trval tajne dlhšie, je to ťažšie, ale aj tak zväčša nastáva rozchod.
Pokiaľ je vzťah odsúhlasený, je to v poriadku, no ani v takom prípade sa mladí doma nenavštevujú. Len ak rodičia nie sú doma. Ale častejšie dievča príde k mládencovi. On ju veľmi nenavštevuje. A ak sa rodičia spýtajú, kde ich deti trávia celé večery, samozrejme, že s kamarátmi rovnakého pohlavia. Zmiešané páry sú pod drobnohľadom všade. Na základe islamského práva, ak nie sú muž a žena zosobášení, nesmú byť spolu. Nesmú byť sami v izbe alebo prechádzať sa ruka v ruke.
Bola som účastníčkou jedného iránskeho rande. Auto zaparkovalo pred domom a dvaja mladíci zazvonili slečnám, že sú na dohodnutom mieste. Vyparádené kamarátky sa zbalili a vyšli sme pred dom. Nemohli sme však ísť priamo do auta – čo keby nás niekto videl? Prešli sme zopár desiatok metrov, auto nás dobehlo a nasadli sme.
Mladí môžu ísť niekam do parku alebo do „bezpečnej“ čajovne. Vybrali sme sa za mesto do odľahlej časti, kde bola veľmi útulná čajovňa. Cestou z parkoviska do čajovne sa páry nedržali za ruky, ale slečny sa držali spolu. Čo ak by ich niekto videl? To by bola zámienka na kontrolu políciou. Počas takého večera sa na verejnosti nekonali žiadne bozky a túlenie, ako bežne vidieť u nás. Stretnutia netrvajú dlho, lebo slušné dievča chodí domov do desiatej.
.manželstvo na tri dni
Prišla som do Raštu za kamarátom, ktorý má len niekoľkomesačný vzťah so študentkou, mladšou o sedem rokov. V Iráne je úplne bežné, že partner je starší aj o desať rokov. Zo stanice ma vyzdvihla jej mama a spolu sme šli k nej domov. Bola som prekvapená. Matka mladej slečny je hrdá, že sedela vo väzení počas revolúcie, lebo bojovala za svoje práva, má na vzťahy úplne iný názor. Dcéru pustí k priateľovi na návštevu a on ju môže navštíviť doma. Vzťah vyzerá takmer presne tak ako u nás. Ani rodina mládenca nenamieta, že sa mladí stretávajú doma, a nie tajne niekde vonku.
Aj v Iráne sa však stane, že vzťah po rokoch stroskotá. A pre mladú ženu je jedným z najväčších problémov nevinnosť pri vstupe do manželstva. Je však naivné si myslieť, že to všetci dodržiavajú. Hranica veku sobáša zostáva nízka aj pre potrebu sexuálneho vzťahu. V súčasnosti je to u dievčaťa 22 a u chlapca 25 rokov.
Čoraz viac mužov priznáva, že im nebude prekážať, ak po svadobnej noci nebude posteľná bielizeň poznačená krvou. Keď s dievčinou chodia a intímne žijú roky, je nelogické, aby vo svadobnú noc bola nevinná. Zarážajúce je skôr to, že niektorí iránski mladíci pohlavne žijú, no aj tak chcú za ženu pannu. Aby nebola ľahká...
Žene veľa možností neostáva. Buď sa vydá mladá, alebo musí čakať na mládenca, ktorý je v týmto veciach chápavejší. Prípadne existuje ešte jedna možnosť – malý chirurgický zákrok.
Najzvláštnejšia je však otázka, ktorú mladí dostanú pri islamskom sobáši: „Na ako dlho?“ Ak je to naozajstná svadba, odpovie sa: „Kým budeme žiť.“ Ale niekedy znejú iné odpovede: „Tri mesiace.“ - „Jeden mesiac.“ - „Tri dni.“ Alebo aj: „Jeden deň.“ Ak sa pár zoberie na určitý čas, keď vyprší lehota, sú obaja automaticky rozvedení.
A tak, kto chce s niekým jednoducho byť, mal by si dať potvrdiť sobáš na štátnom úrade a zaplatiť malý poplatok za dokument. A potom si prenajať trebárs aj spoločnú izbu v hoteli...
Autorka cestuje
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.