Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rok s Raúlom

. .časopis .týždeň vo svete

Rádio WQBA už dávno slúži komunite kubánskych emigrantov v Miami ako zdroj informácií. K jeho moderátorom patrí aj Alina Fernandez, ktorá má reláciu Simplemente Alina. Ostrá kritika kubánskeho režimu, s akou prichádza, nie je na tejto frekvencii výnimkou. Výnimočné je niečo iné: Alina Fernandez je dcéra Fidela Castra.

Rádio WQBA už dávno slúži komunite kubánskych emigrantov v Miami ako zdroj informácií. K jeho moderátorom patrí aj Alina Fernandez, ktorá má reláciu Simplemente Alina. Ostrá kritika kubánskeho režimu, s akou prichádza, nie je na tejto frekvencii výnimkou. Výnimočné je niečo iné: Alina Fernandez je dcéra Fidela Castra.


Alina Fernandez odišla z Kuby v roku 1993 – najskôr do Španielska, kam sa dostala v preoblečení a s falošnými dokladmi. Potom docestovala do Miami a po čase sa jej vďaka tlaku medzinárodnej verejnej mienky podarilo vymôcť, aby Castrov režim za ňou pustil jej dospievajúcu dcéru. Mala viac šťastia ako mnohí iní – počet Kubáncov, ktorí pri pokuse o opustenie „ostrova slobody“ zahynuli, ešte stále stúpa.
V roku 2008 poskytla Alina Fernandez krátky rozhovor americkému časopisu Foreign Affairs. Bolo to pri príležitosti mocenskej rošády na Kube – keď Fidel Castro odovzdal najvyšší post v krajine do rúk svojho mladšieho brata Raúla. Na otázku, aký Raúl je, odpovedala: „Raúl Castro bol vždy druhou hlavnou postavou kubánskej politiky. Má veľký administratívny talent, ktorý preukázal pri manažmente ozbrojených síl, ktoré sú najefektívnejšou a vlastne jedinou kubánskou inštitúciou. Nie je to liberál ani demokrat, je to komunista zo starej ortodoxnej školy... Je to pragmatik.“ Doložila, že osobne ho poznala ako racionálneho a starostlivého človeka, za ktorým mohla zájsť, kedykoľvek potrebovala pomoc. Jej vlastný otec sa v takých situáciách neosvedčil, ale strýko pre ňu vždy urobil, čo mohol. Lenže keď sa v roku 1989 začala kontaktovať s kubánskymi disidentmi, začal ju pokladať za nepriateľku.
Redakciu Foreign Affairs zaujímalo, čo podľa Fidelovej dcéry čaká Kubu po Fidelovi – za Raúla. Alina Fernandez odpovedala, že Raúl Castro vďaka svojmu pragmatizmu zrejme spraví všetky možné ekonomické zmeny, okrem takých, ktoré by podkopali podstatu režimu. To bolo v marci 2008.
Dňa 24. februára 2009 prešiel rok od dňa, keď bol Raúl Castro zvolený za kubánskeho prezidenta. Samozrejme, s dovolením svojho staršieho brata, ktorý o päť dní predtým oficiálne oznámil, že nemá v úmysle sa o úrad prezidenta ani uchádzať, ani ho prijať. Celý ten rok sa svet pýtal, kam Kuba po Fidelovi smeruje a akým vládcom bude diktátorov mladší brat.

.znovu uťahovanie opaskov
Raúl má síce povesť menej charizmatickej osobnosti, ale po toľkých rokoch pôsobenia na politickej scéne už aj Fidelova charizma trochu vyprchala. Iste, časť Kubáncov starého vodcu stále zbožňuje, no revolucionár, z ktorého je establišment, navyše v pokročilom veku, už nepôsobí ako superman.

A tak Raúl ani nemusí byť hviezdou, stačí, že je Fidelovým bratom. Navyše, žiadne závažné rozhodnutia nemôže robiť bez Fidela. A ak sa svet pri jeho nástupe pýtal, či bude on tým, kto Kube prinesie demokratizáciu, momentálne je zrejmé, že nie. Určité zmeny Raúl Castro povoliť musel – sú to však zmeny, ku ktorým by sa bol zrejme dopracoval aj jeho starší brat, keby mu vek a zdravie umožnili vládnuť ďalej.
Od marca minulého roka sa zrušili obmedzenia nákupu niektorých výrobkov: Kubánci si môžu kupovať DVD prehrávače alebo počítače či mikrovlnky, smú používať mobily. Pravdaže, ak na to majú, pretože ceny sú pre bežného občana astronomické. Vláda už neobmedzuje oficiálne daným „stropom“ výšku mzdy, to však veľa neznamená. Kubánska ekonomika je katastrofálne neefektívna, navyše klesajúce ceny niklu, ktorý patrí k najdôležitejším vývozným artiklom krajiny, poškodili jej príjmy. Celosvetovo rastúce ceny potravín sú tiež príčinou, prečo musel Raúl Castro oznámiť občanom, aby sa pripravili na uťahovanie opaskov. Len či ich ešte majú kam utiahnuť – priemerná kubánska mzda je okolo 20 dolárov mesačne.
Vo svetle tejto skutočnosti už nehrá takú rolu fakt, že Kubánci majú vzdelanie či zdravotnú starostlivosť zadarmo. Mladá generácia pomaly neverí, že mäso nebolo vždy na prídel, a radosť z čisto teoretickej možnosti vlastniť mobil jej to asi nevynahradí. Vláda navyše naďalej kontroluje používanie internetu, skutočnosťou zostáva cenzúra a prenasledovanie za iný politický názor.
Mimochodom, súčasná Kuba sa oficiálne vyjadrila, že politických väzňov vôbec nemá, všetko sú to agenti platení nepriateľskou cudzinou. Podľa Vladimíra Vladára z nadácie Pontis, ktorý vychádzal z údajov poslednej štúdia Cuban Commission on Human Rights and National Reconciliation, je k 30. januáru tohto roku na Kube 205 politických väzňov, pred rokom ich bolo 234. „Dvanásť z 205 politických väzňov bolo podmienečne prepustených na základe zlého zdravotného stavu,“ uvádza Vladimír Vladár. „Ale ak porušia podmienky prepustenia, môžu sa znovu dostať do väzenia.“ Podľa neho nemožno hovoriť ani o objektívnom zlepšení situácie rodín disidentov. „Žijú vo veľmi skromných podmienkach. Časté je monitorovanie rodiny, v mnohých prípadoch nemôžu rodinní príslušníci vykonávať pôvodnú profesiu. Vzhľadom na zlé podmienky vo väzniciach, najmä pokiaľ ide o poskytovanie jedla väzňom, je pre rodinu náročné zabezpečiť dosť potravín, aby ich mohli doniesť príbuznému do väzenia počas povolených návštev.“
Vladimír Vladár ďalej pre .týždeň uviedol, že za posledné obdobie sa zmenila taktika štátnych orgánov pri kontrolovaní aktivít disidentov. „Praktizuje sa skôr preventívne zadržanie pred pripravovanými stretnutiami, mítingmi a oslavami výročí, ktoré režim neuznáva. Využíva sa skôr krátkodobé zadržanie a disidenti sú bez vznesených obvinení prepúšťaní – aby nemohli cestovať a zúčastniť sa na plánovanej akcii.“ Slobodu Kubáncom teda rok s Raúlom nedaroval.

.dar od USA?
Pri otázke, čo sa za ten rok podarilo Raúlovi Castrovi na situácii Kuby zmeniť k lepšiemu, sa často uvádza posun v medzinárodnom postavení. Rozbehli sa rokovania s Európskou úniou, Rusko sa o Kubu začalo opäť živo zaujímať a považovať ju za strategického partnera, zintenzívnila sa podpora ropného producenta Venezuely, ktorej prezident Chávez stále uctieva Fidela Castra ako svoj idol. A čo je mimoriadne dôležité, rok 2009 by mohol byť tým, počas ktorého bude zrušené takmer polstoročie trvajúce americké embargo na Kubu.
To však nie sú ani tak úspechy Raúla Castra, ako skôr dôsledky momentálneho vývoja globálnej politiky. Rusko sa po období veľmocenskej hibernácie prebudilo k aktivite a zase zháňa spojencov, ktorí by spolu s ním mohli aspoň vzdialene budiť dojem nejakého geopolitického bloku. Perestrojkové Rusko Kubu odvrhlo – a hospodársky ju tým skoro položilo. Dnešné Rusko, ktoré si časy perestrojky spája s neospravedlniteľnou medzinárodnou slabosťou, sa ku Kube znovu ochotne hlási. Ak už pre nič iné, tak preto, aby popudilo Američanov. Venezuela sa s Kubou bratá presne z tohto dôvodu.
Pritom samy Spojené štáty sa po výmene administratívy vrhli na „novú éru“ diplomacie, a tá prospieva súčasnému kubánskemu režimu väčšmi ako čokoľvek iné. Takže nie Raúl Castro prináša svojmu ostrovu odmäk, ale Barack Obama a demokratmi ovládaný Kongres sú tí, komu budú môcť Kubánci ďakovať za zrušenie 47-ročného amerického embarga – ak k nemu dôjde. Už dnes znejú z radov kubánskych disidentov i exulantov obavy, že koniec embarga, ak nebude podmienený radikálnymi ústupkami zo strany diktatúry, vývoju Kuby skôr poškodí.
„Niektoré disidentské skupiny tieto zmeny odmietajú a trvajú na tom, aby najskôr došlo k splneniu podmienok, ktoré viedli k ich zavedeniu. Táto skupina sa obáva aj zbytočného posilnenia súčasného režimu. Druhá časť disidentských skupín zmenu diplomatického postavenia Kuby a zrušenie sankcií vrelo podporuje a argumentuje, že práve tieto opatrenia ešte väčšmi zhoršili situáciu bežných ľudí, na ktorých v skutočnosti doľahli. Táto druhá skupina má často príbuzných v USA a zrušenie sankcií by im pomohlo v osobnej situácii,“ vysvetľuje Vladimír Vladár.

.embargo a čínska cesta
Netreba však zabúdať, že embargo ako také Kubu síce hospodársky poškodilo, ale malo jeden vedľajší účinok, ktorý sa tamojšiemu režimu náramne hodil. El bloqueo, ako ho na Kube nazývajú, len posilnilo to, čo bolo od začiatku hnacím motorom kubánskej revolúcie: kubánsky nacionalizmus a antiamerikanizmus. Minimálne v tomto zmysle sa teda embargo ukázalo neefektívne a jeho zrušenie by mohlo – čisto teoreticky – kubánsky režim oslabiť. Prílev turistov a tovaru môže diktatúru dostať do ešte účinnejšej konfrontácie s realitou slobody. Bola by to tak trochu čínska cesta – cez ekonomické uvoľnenie k uvoľneniu politickému. A podľa nejedného svetového komentátora by práve čínska cesta mohla byť pre Kubu riešením.
Lenže – a je to dosť významné lenže – fungovalo by to? Ani Čína sa napriek rozsiahlym ekonomickým reformám nedostala na ceste k skutočnej politickej slobode ďaleko, ba podľa posledných hodnotení sa stav ľudských práv v tejto krajine ešte zhoršil. A Kuba, päť desaťročí formovaná len a len posolstvami „svojho“ Fidela, navyše bez mohutnej ekonomickej sily, akou disponuje Čína, je v ešte prekérnejšej situácii. Raúlove plaché ekonomické reformy, v porovnaní s bratovou érou radikálne, no v skutočnosti málo účinné, už teraz ukazujú, že slobodnejšia ekonomika sa na Kube so slobodou pre odporcov režimu nespája.
Sama Čína zatiaľ nezaháľa a usiluje sa vytvoriť na Kube základňu svojho vplyvu. Jedno sa teda poprieť nedá. Nie je to síce zásluhou Raúla Castra, ale z ostrovčeka, ktorý bol dlho odkopnutým partnerom sovietskych komunistov, sa opäť pomaly stáva medzinárodne obletovaná nevesta. Na každodenný život chudobných a neslobodných Kubácov to má prakticky nulový vplyv. Zatiaľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite