„Možno žijeme finále a nevieme. Všetci. Tu. Na zemi. Svojej. Akord, nesmierny, ohlušujúci: nepočujeme ani tón. Oddelení od strachu. Oddelení?“
Načo vlastne spisovatelia píšu memoáre či knihy spomienok?
Asi preto, aby zaznamenaním vlastných myšlienok a pocitov čelili chaosu, ktorý nespoľahlivá, selektívna a všelijako popletená pamäť do ľudského života skôr či neskôr prinesie. Ale prečo tieto spomienky my čitatelia čítame? Možno preto, aby nám pomohli lepšie porozumieť autorovmu či autorkinmu dielu. Alebo preto, aby sme nahliadli do vnútra človeka, ktorého občas stretneme na ulici alebo v kníhkupectve a vďaka tomu, čo o ňom vieme, by sme chceli vedieť viac. A niekedy aj preto, aby sme porozumeli niečo o sebe. Ostrovy nepamäti Alty Vášovej má zmysel čítať zo všetkých troch dôvodov.
Alta Vášová je nenápadný človek. Hoci má za sebou zbierky poviedok, niekoľko románov, noviel a sci-fi textov, hoci je autorkou libreta k dvom (asi) najlepším slovenským muzikálom Cyrano z predmestia (1977) a Neberte nám princeznú (1982) a napríklad aj autorkou scenára filmu Sladké hry minulého leta (režíroval Juraj Herz v roku 1970), nepatrí medzi slovenské „umelecké celebrity“. Nenápadne stojí niekde v pozadí, pozorne sa díva na to, čo sa okolo nej a v nej deje a premýšľa o tom. A píše. Poviedky, novely, romány, libretá, scenáre.
Ostrovy nepamäti sú štvorakým záznamom dlhodobého pozorovania. Dve stredné časti — S Boženou a Úlety — už samostatne vyšli v minulosti, prvá (Sestričky) a posledná (Dolety) vychádzajú prvýkrát. V žiadnom prípade však nejde o „best of s pridanými bonusmi“. Štyri texty spolu súvisia, navzájom sa dotýkajú a štyrmi rôznymi spôsobmi opisujú, zo štyroch rôznych uhlov nahliadajú život jedného človeka. Hoci tým človekom je sama autorka a to, o čom píše, je jej skutočný život, Ostrovy nepamäti sú románom. Veľkým, silným, pôsobivo napísaným.
Prvá časť (Sestričky) pripomína neposkladanú skladačku. Jednotlivé kúsky sú však porozkladané tak, aby ich čitateľ dokázal pospájať. Možno nie úplne presne, ale siluety, farby a charakter krajiny sú už rozpoznateľné. Kľúčové je vždy miesto: Bratislava, Podkarpatská Rus, Benátky či Nedbalova ulica. Tam spoznávame sestričky (dlhovlasú a krátkovlasú), klaviristku, inžiniera, babku, chvíľu sa medzi miestami a postavami strácame, no potom začíname tušiť súvislosti. Krátke, interpunkciou polámané vety tomu všetkému dávajú rytmus. Ako keby sa rozprávačka musela aj uprostred vety nadýchnuť. Alebo tým naznačuje fragmentárnosť spomienok? Alebo sú spomienky na tie dávne príhody zrazu nečakane silné?
Druhá, najkratšia časť (S Boženou) je komunikáciou autorky s Boženou Němcovou. Alta Vášová písala koncom sedemdesiatych rokov scenár k filmu o Němcovej (Ako listy jedného stromu, 1980), v ktorom sa snažila zmýtizovanú autorku Babičky predstaviť v životnej, nie nadživotnej veľkosti. S Boženou sa pritom „zblíži“, zisťuje, že napriek inej dobe sa ich životy v mnohom podobajú.
Úlety sú „spomienky naopak“. Začínajú sa, keď má autorka 55 rokov, končia sa na začiatku. Teda od múdreho človeka, ktorý pomaly začína bilancovať, cez mladú spisovateľku, spoznávajúcu svet v zlatých šesťdesiatych rokoch, umením očarenú študentku až po snívajúcu, existenciálne hĺbky objavujúcu tínedžerku.
Záverečné Dolety sú úvahy, záznamy pozorovania sveta a ľudí, pohľady naspäť, okolo a trochu aj dopredu. Je v nich (ako vlastne v celej knihe) zvláštny smútok a veľmi veľa lásky a múdrosti. Krátkovlasá sestrička, s pani Boženou spolucítiaca intelektuálka, žena, matka, spisovateľka, citlivo vnímajúca dianie, ktorého je súčasťou a otázky, pochybnosti aj nádeje, ktoré sú v nej. V nej aj v nás.
„Vlastné oči máš pre druhých — aby nimi videli a počuli iní,“ píše Alta Vášová v Úletoch. Ostrovy nepamäti sú zvláštne a tajomné. Príjemné aj znepokojujúce. Vidíme, počujeme. Aj seba. Nenápadná kniha, veľký román.
Alta Vášová: Ostrovy nepamäti, F. R. & G., 2008
Načo vlastne spisovatelia píšu memoáre či knihy spomienok?
Asi preto, aby zaznamenaním vlastných myšlienok a pocitov čelili chaosu, ktorý nespoľahlivá, selektívna a všelijako popletená pamäť do ľudského života skôr či neskôr prinesie. Ale prečo tieto spomienky my čitatelia čítame? Možno preto, aby nám pomohli lepšie porozumieť autorovmu či autorkinmu dielu. Alebo preto, aby sme nahliadli do vnútra človeka, ktorého občas stretneme na ulici alebo v kníhkupectve a vďaka tomu, čo o ňom vieme, by sme chceli vedieť viac. A niekedy aj preto, aby sme porozumeli niečo o sebe. Ostrovy nepamäti Alty Vášovej má zmysel čítať zo všetkých troch dôvodov.
Alta Vášová je nenápadný človek. Hoci má za sebou zbierky poviedok, niekoľko románov, noviel a sci-fi textov, hoci je autorkou libreta k dvom (asi) najlepším slovenským muzikálom Cyrano z predmestia (1977) a Neberte nám princeznú (1982) a napríklad aj autorkou scenára filmu Sladké hry minulého leta (režíroval Juraj Herz v roku 1970), nepatrí medzi slovenské „umelecké celebrity“. Nenápadne stojí niekde v pozadí, pozorne sa díva na to, čo sa okolo nej a v nej deje a premýšľa o tom. A píše. Poviedky, novely, romány, libretá, scenáre.
Ostrovy nepamäti sú štvorakým záznamom dlhodobého pozorovania. Dve stredné časti — S Boženou a Úlety — už samostatne vyšli v minulosti, prvá (Sestričky) a posledná (Dolety) vychádzajú prvýkrát. V žiadnom prípade však nejde o „best of s pridanými bonusmi“. Štyri texty spolu súvisia, navzájom sa dotýkajú a štyrmi rôznymi spôsobmi opisujú, zo štyroch rôznych uhlov nahliadajú život jedného človeka. Hoci tým človekom je sama autorka a to, o čom píše, je jej skutočný život, Ostrovy nepamäti sú románom. Veľkým, silným, pôsobivo napísaným.
Prvá časť (Sestričky) pripomína neposkladanú skladačku. Jednotlivé kúsky sú však porozkladané tak, aby ich čitateľ dokázal pospájať. Možno nie úplne presne, ale siluety, farby a charakter krajiny sú už rozpoznateľné. Kľúčové je vždy miesto: Bratislava, Podkarpatská Rus, Benátky či Nedbalova ulica. Tam spoznávame sestričky (dlhovlasú a krátkovlasú), klaviristku, inžiniera, babku, chvíľu sa medzi miestami a postavami strácame, no potom začíname tušiť súvislosti. Krátke, interpunkciou polámané vety tomu všetkému dávajú rytmus. Ako keby sa rozprávačka musela aj uprostred vety nadýchnuť. Alebo tým naznačuje fragmentárnosť spomienok? Alebo sú spomienky na tie dávne príhody zrazu nečakane silné?
Druhá, najkratšia časť (S Boženou) je komunikáciou autorky s Boženou Němcovou. Alta Vášová písala koncom sedemdesiatych rokov scenár k filmu o Němcovej (Ako listy jedného stromu, 1980), v ktorom sa snažila zmýtizovanú autorku Babičky predstaviť v životnej, nie nadživotnej veľkosti. S Boženou sa pritom „zblíži“, zisťuje, že napriek inej dobe sa ich životy v mnohom podobajú.
Úlety sú „spomienky naopak“. Začínajú sa, keď má autorka 55 rokov, končia sa na začiatku. Teda od múdreho človeka, ktorý pomaly začína bilancovať, cez mladú spisovateľku, spoznávajúcu svet v zlatých šesťdesiatych rokoch, umením očarenú študentku až po snívajúcu, existenciálne hĺbky objavujúcu tínedžerku.
Záverečné Dolety sú úvahy, záznamy pozorovania sveta a ľudí, pohľady naspäť, okolo a trochu aj dopredu. Je v nich (ako vlastne v celej knihe) zvláštny smútok a veľmi veľa lásky a múdrosti. Krátkovlasá sestrička, s pani Boženou spolucítiaca intelektuálka, žena, matka, spisovateľka, citlivo vnímajúca dianie, ktorého je súčasťou a otázky, pochybnosti aj nádeje, ktoré sú v nej. V nej aj v nás.
„Vlastné oči máš pre druhých — aby nimi videli a počuli iní,“ píše Alta Vášová v Úletoch. Ostrovy nepamäti sú zvláštne a tajomné. Príjemné aj znepokojujúce. Vidíme, počujeme. Aj seba. Nenápadná kniha, veľký román.
Alta Vášová: Ostrovy nepamäti, F. R. & G., 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.