Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hlavné je ticho

. .časopis .hudba

Ján Boleslav Kladivo, držiteľ ceny kritikov Radio_head Award za album Rozhľadňa, je prešedivený vysoký muž medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorý vôbec nevyzerá na hrdinu šoubiznisu. Keď rozpráva o práci zvukára i o svojej muzike, nezabudne na konci zdôrazniť, že najdôležitejšou súčasťou hudby je ticho.

Ján Boleslav Kladivo, držiteľ ceny kritikov Radio_head Award za album Rozhľadňa, je prešedivený vysoký muž medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorý vôbec nevyzerá na hrdinu šoubiznisu. Keď rozpráva o práci zvukára i o svojej muzike, nezabudne na konci zdôrazniť, že najdôležitejšou súčasťou hudby je ticho.


Tichým hlasom nám odpovedal na niekoľko otázok, ktoré by mali nezainteresovaným priblížiť hudobníka, zasluhujúceho si širšie uznanie. Jeho tvorba, či už pesničková alebo experimentálno-elektronická, je totiž v kontexte slovenskej hudobnej scény jedinečná a nezaraditeľná. Kladivova hudba stojí mimo obvyklých prúdov – voľne ukotvená v priestore medzi analógovým a digitálnym svetom, medzi mystikou a technikou, medzi popom a klasikou, medzi zázrakom a každodennou rutinou, trpezlivo a pokorne čaká na svojho poslucháča. A hoci jej autor pôsobí dojmom plachého introverta, priznáva sa, že spätná väzba ho teší, „lebo keď niečo človek robí, tak je dobré, keď to aj pre niekoho robí.“

.prečo si si vybral takýto zvláštny pseudonym?
Môj dedko bol klampiar. Mal dielňu, ktorá nebola odhlučnená, takže onedlho
prišiel úplne o sluch. Ja som s ním občas bol a pozeral som ako kladivom tvaruje plech. Vtedy som ešte nevedel, že to, čo počúvam, je vlastne elektroakustická hudba.

.akú hudbu si mal rád v puberte?
S hudbou som začínal ako gymnazista – hrával som u nás na dedine veci ako Deep Purple alebo Neila Younga. Spravil som si booster na gitaru, mal som bubeníka a basgitaristu a skúšali sme to na bigbiťáckej aparatúre v Osvetovej besede v Hornej Strede, odkiaľ pochádzam. Pre nás to znamenalo splnený sen. Na dedinách a v malých mestách bolo v tom čase prakticky nemožné založiť si kapelu a len tak hrať. Odohrali sme iba jeden koncert v kulturáku, ani to vlastne nebol regulárny koncert, ale skôr verejná skúška a ešte navyše bez ohlásenia.

.ako si sa dostal v tom čase k takýmto hudobným vzorom?
Z dvoch zdrojov. Jedným bolo televízne vysielanie rakúskej stanice ORF 2 s názvom Ohne Maulkorb (Bez náhubku), kde som videl napríklad koncert Neila Younga. Vlastne som nevedel, kto to je, len sa mi to páčilo, tak som si to nahral (bola to pesnička Like A Hurricane) a hovoril som si, že to je super. Páčilo sa mi toho viac, napríklad aj Police alebo Queen. Najviac som však počúval rakúsku rozhlasovú stanicu Ö3, kde som raz zachytil aj Plastic People of Universe.


.plastici na Ö3?
Áno, bolo to tak. Na Ö3  hrali niekedy v roku 1976 alebo 1977 Pašie a ja som bol veľmi prekvapený, že z Ö3 počujem češtinu. Dovtedy som nikdy ich nahrávky nepočul. To bol pre mňa zážitok, lebo to nebola klasická pesničková forma, ale niečo kontemplatívne, na pomedzí vážnej hudby. Mal som šťastie, že sme doma mali rádio s tzv. západnou normou, ktoré chytalo aj rakúske stanice a stanica Ö3 sa dala chytiť ešte aj v Hornej Strede.

.potom si sa dostal na vysokú školu do Bratislavy. Prečo si si vybral práve elektrotechniku?
Na gymnáziu nás odrádzali od štúdia na humanitných smeroch, že sa tam nemáme šancu dostať. Chcel som robiť niečo s hudbou a tak som si vybral štúdium zvukovej a obrazovej techniky, ale to sa bralo až vo štvrtom-piatom ročníku a začínalo sa všeobecným smerom rádioelektronika.

.vtedy si začal namiesto rokenrolu hrať folk.
Keď som prišiel do Bratislavy, to najzaujímavejšie, čo sa tu v tom čase hralo, bol folk. Oslovil ma hlavne textami, lebo už od gymnázia som mal vzťah k poézii a folk sa mi jednoducho zdal zaujímavejší než rock. Mne sa slovenský rock nepáčil, bol na mňa príliš optimistický. V Prahe to bolo zaujímavejšie, ale k nám vo forme živých koncertov sa tá hudba dostávala len sporadicky. Napríklad taký Precedens, Garáž, Dybbuk -  tzv. nová vlna - mi utkveli v pamäti ako vynikajúce kapely. Naživo však k nám prichádzali folkové hviezdy. Videl som  Oldřicha Janotu, Vladimíra Mertu, ktorí boli kompozične a poeticky vyzretí a presvedčiví. Spravil som si vlastnú skupinu, ktorá sa volala Vykopávky. Boli to vlastne tri-štyri vokály a dve gitary, niečo na spôsob Spirituál kvintetu. Vykopávky neboli žiadna oficiálna kapela, neabsolvovali sme ani prehrávky, iba zopár koncertov po študentských internátoch. Bolo to niečo čím som skutočne žil, pretože škola ma nebavila.

.ty si sa potom živil ako zvukový majster v rozhlase. Takže by sa dalo povedať, že tvoje očakávania pred štúdiom vysokej školy sa naplnili?
Na vysokej škole sme sa praktické veci o zvuku neučili. V podstate som sa to naučil až v rozhlase a musel som sa to učiť sám. Vtedy, keď prišiel človek do rozhlasu za zvukovým majstrom, ten mal snahu nikomu nič neprezradiť, aby raz niekto náhodou nezaujal jeho miesto. Ale postupom času sa tam už našli aj zvukári, ktorí so mnou komunikovali a ktorí nemali problém vravieť o tajoch remesla.

.Čo je to za tajomstvo, ktoré ten starší zvukár nechce prezradiť mladšiemu?
Poviem to na príklade – keď je v štúdiu džezový orchester, tak výsledný zvuk závisí od toho, aký mikrofón sa dáva k jednotlivým nástrojom, ako ďaleko sa dáva, medzi čo sa dajú paravány, ako sa nastavujú korekcie a ako je to celé zmixované. Je to celá veda. Starší kolegovia vedeli rôzne finty, na vytvorenie dobrého zvuku však neexistuje nijaký jednotný recept. Každý zvuk, každý orchester, každý hudobný nástroj, dokonca i každá pieseň má v sebe vždy niečo špecifické, k čomu musíš nájsť kľúč. Samozrejme, že existujú univerzálne pravidlá, ale vždy sa snažíš nájsť ducha tej hudby. Keď sa ti to podarí, tak sa hudba vznáša, a keď nie, tak je z toho len zvuková masa.

.akú hudbu si v rozhlase nahrával?
V rozhlase som robil od roku 1989 a robili sme všetko – od ľudovej hudby, cez rock, džez až po klasiku. Tú som robil menej, lebo to bola lukratívnejšia záležitosť. Nahrávalo sa najmä pre Heymanna, zakladateľa firmy Naxos Records. Tento vydavateľ podchytil mnohé kvalitné východoeurópske symfonické orchestre a výhodne s nimi nahrával klasiku. To bol dobre platený džob, ku ktorému sa bolo ťažko dostať. Robil som nahrávky s rozhlasovým Tanečným orchestrom Slovenského rozhlasu, sekundoval som aj pri nejakej platni Richarda Müllera. Pekné zážitky mám z nahrávania so Šebanovcami v roku 1993 alebo 1994, pamätám si, aké to bolo prekvapenie, keď s ním prišiel Marcel Buntaj, a zrazu bicie zneli super aj bez špeciálneho nastavovania.

.robil si aj v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Bola to tvorivejšia práca ako nahrávať rockové kapely?
Päť rokov som nahrával v rôznych štúdiách Slovenského rozhlasu a od roku 1995 do 2005 som pracoval v Experimentálnom štúdiu, ktoré sa preslávilo hlavne v 60. a 70. rokoch, keď tam nahrávali rôzni skladatelia, ako napríklad Jozef Malovec, Ladislav Kupkovič, Peter Kolman... Mnohí z nich neskôr emigrovali. Keď som tam nastúpil ja, robili sa hlavne rozhlasové hry na veľmi vysokej technickej i tvorivej úrovni. Ja som robil s niektorými skladateľmi experimentálne skladby, ale po príchode lacných počítačov sa väčšina stiahla domov.

.čím bolo Experimentálne štúdio zvláštne?
My sme síce nemohli ponúknuť lepšiu technológiu, ale mohli sme ponúknuť komunikáciu a skúsenosti. Málo ľudí to však využilo. Spolupracoval som napríklad s  Milošom Betkom, ktorý spravil vydarenú experimentálnu skladbu Personal Relations. Robil som aj s Mirom Bázlikom skladbu Faustovo vykúpenie. Miro spracoval Bachove témy z Dobre temperovaného klavíra v špeciálnych sekvenciách, časových posunoch a s rôznymi farbami zvukov. Hrali sme to naživo v nitrianskej synagóge – to bolo šialené, čo sa tam dialo, podľa mňa tam musel prebudiť všetkých duchov. Filmy s priestorovým zvukom sú proti tomu len odvar – predstav si, že okolo teba behá jedna melódia, oproti nej beží druhá, idú cez teba vlny rôznych tokov... Okrem toho som robil ako technik pravidelnú reláciu o experimentálnej hudbe Ex Tempore.

.na konci 90. rokov si robil pesničky, potom si mal obdobie zvukovo-experimentálne a potom si sa znova vrátil k piesni. Prečo ten oblúk?
Moja prvá platňa Nahá sa často hrala okolo roku 1995 v Rádiu Ragtime. Ďalšia pesničková platňa Il ballo delle civette vyšla v roku 1999, bolo to v čase, keď vrcholila vlna techna a navyše Rádio Ragtime zaniklo. Táto platňa si však našla odozvu u redaktorov rádia Devín a Rock FM. V roku 2002 som vydal päťpesničkové EP pre vznikajúci label Slnko Records a potom som robil iba experimentálne skladby. Mňa vždy zaujímala aj abstraktná hudba, nielen pesničková výpoveď. Po prvých pokusoch s elektroakustickou hudbou sa mi podarilo nájsť mód, v ktorom som sa mohol dostať kompozíciou k pocitom, ktoré sa neviažu na bežnú emočnú pamäť. To je to, čo ma na tomto type hudby fascinuje dodnes. V čase, keď som začal robiť prvé experimentálne skladby, upadal záujem o pesničku a vrcholil záujem o elektronickú tanečnú hudobnú scénu. Mal som pocit, že robiť pesničky s textami je staromódne a že sa všetci potrebujú dostať do nejakého tranzu. Až v roku 2007 som nahral Rozhľadňu. Zdalo sa mi totiž, že sa vracajú časy, keď sú ľudia ochotní počúvať aj čosi poetické a krehké.

.tvoja hudba pôsobí upokojujúco, často  hovoríš o meditácii...
S meditáciou nemám skúsenosti v ezoterickom zmysle. Skôr ide o stav, kedy
sa počas bdelosti oddeľuje vedomie od všednosti a začne rozprávať o iných veciach. Existuje presah mysle nad okolnosťami - no a vtedy môžu prichádzať texty, či básne...

.čo pri skladaní tvojich piesní vzniká skôr – text alebo hudba?
Začínam častejšie textami a niektoré prídu rýchlo – tie texty už obsahujú nejakú melodiku a rytmiku. Ale niekedy sa mi stane, že text robím veľmi dlho. Na Rozhľadni som napríklad text pesničky Roadmovie, robil asi mesiac, lebo stále sa mi nepozdával a zakaždým som niečo na ňom opravoval. Človek vždy balansuje medzi tým, aby nebol príliš básnický, ani príliš banálny. Hudba prichádza za slovami, v ktorých akoby už bola zakódovaná a ja mám nájsť k nej kľúč.

.odkiaľ sa u teba berú texty, či názvy piesní v taliančine a latinčine?
K Taliansku mám vrelý vzťah, pretože je to krajina, z ktorej pochádza silná
piesňová tradícia. V Taliansku vie väčšina ľudí spievať. A čisto, nehanbia sa - je to pre nich prirodzený prejav života. Teším sa aj zo starej vokálnej polyfónnej hudby, ktorá sa spievala v latinčine – pre mňa je to stále jazyk, ktorý nesie v sebe melodickú dôstojnosť a vznešenosť.

.aký je pre teba rozdiel medzi živým a štúdiovým hraním?
Štúdio s naozajstným klavírom dnes stojí veľké peniaze. Keďže si to nemôžem dovoliť, na Rozhľadni som nepoužil klasický drevený klavír, ako sa na prvé počutie môže zdať. Hrám na dynamickej klávesnici s pedálmi a zvuk nástroja si vyberám zo zvukovej banky. Klavírne sample sú dnes také verné, že si môžem vybrať starý klavír, ktorému vŕzgajú klapky a počuť zošliapnutie pedálu. Dnes sú preč niekdajšie spory o analógový či digitálny zvuk, ide len o to, či zvuk je presvedčivý, či výsledok má náladu alebo nie. Keď robím nahrávku, musím si dať hlavne pozor, aby som splnil určité kritériá – aby to nebolo smiešne, trápne, aby tam neboli intonačné a rytmické chyby, čiže musím rátať s tým, že každý človek si to môže posunúť dozadu, či vypočuť viackrát. A keďže mám skúsenosť zvukového majstra, vidím miesta, ktoré treba opraviť. Na javisku však hrám len na živom klavíri. Živý klavír umožňuje dialóg. Každý nástroj, tak ako človek, má svojho ducha, a keď ľudský duch začne s tým nástrojom komunikovať, vtedy sa dostáva do tvorivého stavu. Keď k tejto komunikácii v reálnom
čase nedôjde, tak ma to nebaví a je to o ničom.... Ale keď sa mi to podarí, tak vtedy sa ľudia v hľadisku zrazu prestávajú rozprávať.

.akú hudbu počúvaš v poslednom období?
Teraz napríklad nový album Antony and the Johnsons, ktorý sa volá The Crying Light, ale veľmi mám rád Bjork, to je pre mňa „number one“. To je absolútne nedostihnuteľný vzor. Ona ma vždy prekvapí. Kráča stredoprúdovým popom a hýri pri tom autentickou invenciou a nápadmi.

.za svoj album Rozhľadňa si dostal Radio_head Award. Potešilo ťa to?
Keď som spravil Rozhľadňu, tak som zistil, že sa ľuďom páči. Stretávali ma známi a zrazu som počul chvály z rôznych strán. A tak som si hovoril, aha, asi sa to vydarilo. Ocenenie kritikov ma, samozrejme, veľmi potešilo. Táto súťaž má opodstatnenie, pretože veľa kvalitných vecí v našej kultúre je opomínaných a podceňovaných. Zviditeľnenie tvorcov nemainstreamovej kultúry môže obohatiť a inšpirovať mnohých ľudí, ktorý o povahe a podstate tejto tvorby nevedeli.

.čo by si urobil, keby zrazu tvoje piesne začali hrať na rádiu Jemné melódie?
Moje hebké a nežné melódie... (smiech) Čo by som vtedy urobil? Uvaril by som si kávu a pozeral sa z okna na naše melancholické sídlisko – čo má dnes nové. Díval by som sa, kam majú dnes všetci vlastne namierené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite