Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Problém plagiátorstva

.časopis .kritická príloha

Máme za sebou záver semestra, obdobie odovzdávania a obhajob diplomových a seminárnych prác. Mnohé študentské texty boli pekné a kvalitné, ale ostal v nás aj nepríjemný pocit z prác, ktoré sme vrátili na prepracovanie vzhľadom na totožnosť textu s iným textom.

Máme za sebou záver semestra, obdobie odovzdávania a obhajob diplomových a seminárnych prác. Mnohé študentské texty boli pekné a kvalitné, ale ostal v nás aj nepríjemný pocit z prác, ktoré sme vrátili na prepracovanie vzhľadom na totožnosť textu s iným textom.  Ten spôsob písania sme označili ako „Ctrl+c/Ctrl+v“, skopírovať a vložiť. Plagiát sa stal vskutku pliagou, akademickým ochorením, ktorého symptómy sú evidentné, ktorého príčiny možno už tiež celkom dobre diagnostikovať, ale spoľahlivá liečba si zrejme ešte vyžiada istý čas.




Začnem alúziou na slávny text Waltera Benjamina: Akademický text bol v zásade vždy reprodukovateľný. Čo sa týka kopírovania textov, naša doba sa nejako výrazne nelíši od predchádzajúcich. Dnes je to len o niečo jednoduchšie, technicky jednoduchšie.
Internet umožnil študentom prístup k bohatému množstvu informácií, ale zároveň im ponúkol možnosť zneužiť toto bohatstvo. Mnohí študenti prestali tvorivo písať, takpovediac sa vykašlali na pôvodnosť, na autorstvo. Princípom ich štúdia je odovzdať pedagógovi nejaký text. O všetkých konzervatívnych a staromilských obhajcoch klasického akademického písania si títo študenti a ich podporovatelia myslia svoje.
.tolerancia?
Donedávna sa prehrešok plagizovaného textu prehliadal, prípadne toleroval. Zdá sa, že éra tolerancie voči tomuto nešváru sa končí. Akú toleranciu si zasluhuje študent, ktorý nedokáže tolerovať pedagógov čas? Čas, ktorý venuje čítaniu práce stiahnutej z webových lokalít, ktoré už beztak dobre pozná? Nechať prejsť plagizované práce znamená nechať mladých ľudí vyrastať s infekčným vredom na vlastnej inteligencii. Ak to pomenúvam infekciou, tak preto, že to má tendenciu rozširovať sa. Nepoznám spoločnosť, ktorej by bolo ľahostajné, že ju zachvátila vlna epidemického defektu. Tolerovať plagiátorstvo na akademickej pôde nie je ničím iným, než zničením tvorivosti v ľuďoch, ktorí budú našu spoločnosť čochvíľa utvárať. Kvôli tejto tolerancii len s námahou hľadáme medzi nimi osobnosti – zrelých a kriticky uvažujúcich ľudí.
Je mi jasné, že mnoho študentov je na univerzitách len preto, aby získali akademický titul, a rovnako dobre rozumiem tomu, že svoj osobnostný rast nahradili chimérou spoločensky prestížnejšieho uplatnenia. Koho z nich už len bude trápiť nejaká seminárna či diplomová práca? Nákaza nespočíva v tom, že ich to nebaví, ale v tom, že svojvoľne pošliapavajú vlastnú tvorivú aktivitu, že rastú do nezrelosti. Vysoké školy potom produkujú nemluvňatá, nemluvňatá v doslovnom zmysle – ľudí neschopných hovoriť za seba, vyjadrovať vlastné postoje a názory tak, aby tomu iní rozumeli, aby ich reč iní prijali. Kto chce tolerovať spoločenskú nezrelosť, robí to z bezohľadnosti, z vypočítavosti alebo z nezáujmu, a teda z nezrelosti. Opakujem, je to infekcia.
.dicte sapere!
Komenský to napísal na začiatku Orbis sensualium pictus veľmi pekne: Dicte sapere – Uč sa byť múdrym! Jednou z foriem, ako sa naučiť byť múdrym, je aj písanie. Ako hovorí A. P. Martinich z texaskej univerzity vo svojej knihe Philosophical Writing, jasné písanie je znakom jasného myslenia. Ale naučiť sa jasne písať je kumšt. Seminárna práca nemá byť povinnou jazdou, cez ktorú sa treba silene prebiť. Je to cvičenie, dlhodobý intelektuálny výcvik argumentačných a štylistických postupov. Kto zvládne štandardný text, je schopný tvorivo vypracovať vlastný projekt. Akademické písanie totiž nie je predĺženou rukou stredoškolského slohu, úvah a zamyslení, ktoré naháňajú hrôzu a zdesenie aj humanitne orientovaným študentom.
Plagiátorstvo má niekoľko sprievodných javov. Vzhľadom na to, že študenti netušia, ako má vyzerať akademický text, a sami sa boja napísať niečo za seba, uchyľujú sa k možnostiam internetu. Keď som tento semester začínal s kurzom Umenie filozofovať, s kurzom o správnom písaní akademických textov, mnohí študenti mi najskôr odovzdali svoje texty ako letmé zamyslenia nad nejakým problémom. Ale to nie je cieľom akademického písania. Na univerzitnej pôde sa nemá študent naučiť rozvláčne meditovať o všakovakých problémoch, má sa naučiť písať odborný text, štúdiu. Musí si vedieť vypracovať pevnú, konzistentnú a koherentnú štruktúru, jasne plynúcu osnovu textu. Musí sa naučiť správne citovať a používať literatúru. Ak to dokáže, potom môže rozvíjať svoje vlastné štýly a postupy.
Mnohí študenti skĺzavajú pri písaní na šikmú plochu prílišným používaním sekundárnych až terciárnych zdrojov. Nemám nič proti prehľadovým knihám typu Malé dejiny filozofie od Hansa Joachima Störiga, ale vo vysokoškolskom štúdiu na odbore filozofia môžu byť nanajvýš len orientačným textom. Ešte smutnejšie je to vtedy, ak v použitej literatúre vidíte uvedené stredoškolské učebnice. A najsmutnejšie je to v prípadoch, keď študent odcituje ako relevantný zdroj internetovú stránku s názvom www.antiskola.sk. Ako čitateľ a pedagóg neviete, či sa máte smiať, alebo uraziť. Chyba často nie je v tých mladých ľuďoch, oni sú len reprodukovaným zvukom pôvodnejšieho hlasu.
.plagiátorstvo a schizofrénia
Juraj Hvorecký vyjadril v článku Intencionalita a autorstvo veľmi dôležitý postreh: medzi pisateľom, ktorý plagizuje cudzí text bez toho, aby si to uvedomoval, a schizofrenikom nie je veľký rozdiel. Ani jeden, ani druhý nevedia rozlíšiť, čo im patrí a čo nie. Táto téza je pravdivá len čiastočne, platí totiž len vtedy, ak plagiátor koná naozaj bez toho, aby si uvedomoval, že plagizuje. Ale mnohí študenti to robia cielene, dobre vedia, že práve stiahli referát z internetového portálu. Stalo sa, že sa poniektorým podarilo stiahnuť z internetu aj článok vlastného vyučujúceho. To bolo radosti z čítania tak dobre známeho textu. Alebo sťahujú texty z českých stránok, umelo ich prekladajú do slovenčiny a niekedy sa stáva, že v seminárnej práci sa napokon vyskytne aj stránkovanie pri tlači z internetu; prípadne drzo vezmú prácu svojho spolužiaka a vymenia na nej titulný list. Títo študenti vedia, že porušujú autorský zákon. Napriek tomu to urobia a skúsia. Urobia to navyše bez väčšej námahy spojenej s opravou gramatických, štylistických a už ani nehovoriac argumentačných chýb. Podľa ich vlastných slov to tak predsa robili už na strednej škole.
Niežeby ich naučila stredná škola plagizovať, ale často sa uspokojila s kadejakými pochybnými zdrojmi. Nerád by som hádzal do jedného vreca všetkých, nedá mi však nevyjadriť sa k tomu. Na univerzitu totiž občas prichádzajú študenti, ktorých je veľmi ťažké zbaviť zlozvyku používať lacné zdroje informácií. Stačí si prezrieť webové portály s referátmi. Najprv treba povedať, že množstvo referátov sa nachádza hneď na niekoľkých stránkach. Druhá vec je ich odbornosť – sú často slabým a málo spoľahlivým odvarom. Ako je možné, že niektorí stredoškolskí ale ani vysokoškolskí vyučujúci na to neprišli? A ak na to aj prišli, prečo s tým nič nerobili? Nie je možné byť na jednej strane pedagógom a na druhej ne-pedagógom – aj v tom tkvie čosi schizofrenické.
.formálnosť či formalita?
Stalo sa nám to na obhajobách diplomových prác, keď oponent vytkol študentovi, že niektoré ním použité vety hraničia s plagiátom. Študent sa obhajoval tým, že námietku prijíma, ale považuje ju len za formalitu, a tak by radšej pristúpil k obsahovým námietkam školiteľa. Lenže plagiátorstvo je vážna vec a nie je to žiadna „len formalita“. Diplomová práca musí byť zaiste preukázaním schopnosti spracovať nejakú problematiku, schopnosti orientovať sa v nej, ale aj zvládnutím určitých kompozičných a argumentačných postupov, medzi ktoré patrí aj používanie cudzích zdrojov.
Nazývať to formalitou je nepochopením zmyslu akademického písania. Plagiát je tak formálna, ako aj obsahová chyba (nie je to len prevzatie cudzieho textu, ale aj myšlienky či myšlienkového postupu bez uvedenia autorského zdroja). Medzi formálne nedostatky patria takmer samozrejme gramatické a štylistické chyby a nepresné citácie či parafrázovania textu, ktoré nie sú náležite uvedené, ale aj spôsoby skladania textu. Text je neprijateľný, ak obsahuje nekonzistentné tvrdenia, ak nie je koherentný, teda súvislý, ak je vágny a neurčitý. Škoda, že tieto nedostatky musia viacerí dobiehať počas vysokej školy, na ktorej by sa už mali venovať erudovanejšiemu obsahovému výkladu.
Akademický text bol v zásade vždy plagizovateľný. Dnes je vyvinutých niekoľko počítačových programov, ktoré porovnávajú študentskú prácu s percentuálnym zastúpením textu na internete, napríklad Turnitin (www.turnitin.com) alebo iThenticate (www.ithenticate. com). Je však otázne, či sa majú zo škôl stať policajné inštitúcie, ktoré budú naháňať zločincov. S infekciami je napriek tomu treba niečo robiť, treba s tým začať čo najskôr a ten proces nesmie ostať na jednotlivcoch, ale musí mať plošnejšiu razanciu. Myslím, že už na to dozrel čas. Treba s tým začať aj kvôli tým študentom, ktorých prácu si vysoko vážime, lebo sa k akademickému písaniu prekliesňujú často namáhavo, ale poctivo. V nich vidíme prejavy autentických osobností.
ANTON VYDRA
Autor je vysokoškolský pedagóg

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite