Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šusom do hrobu?

.martin Droppa . .časopis .týždeň doma

Zranenia, smrteľné úrazy, zlomeniny, infarkty, osudné zrážky so snežnými delami, pád zo sedačkovej lanovky, smrť pod pásmi snežného ratraku. Smutné správy z

Zranenia, smrteľné úrazy, zlomeniny, infarkty, osudné zrážky so snežnými delami, pád zo sedačkovej lanovky, smrť pod pásmi snežného ratraku. Smutné správy z našich lyžiarskych stredísk. Čo sa to deje na zjazdovkách? Stal sa z rekreačného lyžovania životunebezpečný hazard?


.medializované smrteľné úrazy a ťažké zranenia na zjazdovkách sú špičkou ľadovca. Tá špička alarmujúco vytŕčajúca z médií signalizuje, že aj rekreačná lyžovačka sa môže zmeniť na tragédiu. O „bežných“ úrazoch – zlomeninách, vykĺbeninách, výronoch, o zrážkach na svahoch a pádoch, ktoré sa šťastne skončili, sa nepíše. Keby sa malo, mohlo by každé väčšie lyžiarske stredisko vydávať vlastný magazín. Milovníci čiernych kroník by si zgustli. Na svahoch často skutočne ide o život a k lyžovačke sa aj preto prívlastok „rekreačná“ už tak celkom nehodí.

.bezohľadnosť rýchlych
Z okna vidím Zapač, nepríliš strmú ani dlhú zjazdovku nad Liptovským Hrádkom, kde sme sa chodili lyžovať. Dnes už na muzeálnych lyžiach, v klasických otepľovačkách a vo vetrovkách (v oblečení, v ktorom sme chodili aj do školy alebo do mesta). Topánky s klipsami boli výnimkou, mnohí sme mali len šnurovacie lyžiarky z tvrdej kože. Stúpacie viazania a pásy? Tie sme obdivovali v zahraničných katalógoch. Vrcholom bolo, keď mal niekto vypínaciu pätu a špičku Marker. Vlek často nechodil, a tak sme svah vyšliapali s lyžami na pleci, spustili sme sa párkrát, vypili čaj z termosky a zjedli chlieb so salámou. To bolo pred vyše tridsiatimi rokmi. Dnes je na Zapači upravený svah so zasnežovaním a dva moderné vleky. Nedávno sa tu zabil lyžiar, ktorý vrazil do snežného dela. Nemusí byť ani obzvlášť pekne, a na svahu je plno. V cieľovej rovinke zjazdovky sa sánkujú deti.
Revolučná zmena v lyžovaní prišla v polovici šesťdesiatych rokov, keď klasické šnurovacie topánky nahradili vysoké klipsy. Podstatná zmena za ostatných pätnásť rokov prišla s karvingovými lyžami. Lyžovanie sa začalo zrýchľovať. Prirovnajme to k autám: Keby sme zobrali lyže z roku 1970, boli by ako fiatka stodvadsaťštvorka alebo žigulik. Dnešné lyže sú porovnateľné so športovými modelmi Alfa Romeo alebo BMW. „Ľudia na svahoch sa snažia napodobniť jazdu profesionálov a špičkových lyžiarov, ktorých vidia v televízii,“ hovorí Pavol Rajtár, bývalý horský vodca a záchranár, vynikajúci lyžiar.  „Métou je frírajd, v televízii veľmi efektný, lebo zábery sú zostrihané a divákovi servírované v maximálnom efekte. Prípravy, pády a nevydarené jazdy v tv šotoch nie sú. Tomu sa obyčajní lyžiari snažia prispôsobiť. Výbavu na to majú, ale lyžovať sa často nevedia a hlavne nedokážu zvládnuť rýchle lyže. Nebezpeční nie sú slabí lyžiari, jazdiaci pluhom a pomaly, ale tí slabí, nezdatní, ale jazdiaci rýchlo. Rýchla jazda je agresívna, a od agresívnosti cez rýchlosť je blízko ku kolíziám.“
Pokojne, plynulo lyžujete, keď sa zozadu prirúti lyžiar a osočí sa: „Nezavadzaj, uhni z cesty!“ Evidentne nezvláda rýchlu jazdu, vy dokončíte oblúk, a on do vás znenazdania vrazí. Nie úmyselne, ale preto, lebo lyže nedokáže zvládnuť. Upravené a široké zjazdovky a svahy lákajú na výkony. Mnoho slabých lyžiarov sa hrá na pretekárov. „Ak si chceme zalyžovať dobre a bezpečne, ideme na svah o ôsmej, pol deviatej, a po hodine intenzívneho lyžovania končíme, pretože svah začína byť preľudnený. Lyžovačka sa stáva nebezpečnou a stráca čaro,“ kriticky hodnotí situáciu nadšený lyžiar Rajtár.


.kočíky, psíčky a detičky
Moderné vleky a sedačkové lanovky s vysokou prepravnou kapacitou, skipasy, akciové ceny lístkov, lákanie na celodenné lyžovačky v duchu „lyžovať sa čo najviac, jazdiť, jazdiť do úmoru, zísť zjazdovku čo najviac, aby sme boli ‚in‘, prekonať akési nepísané rekordy“. Teda nie lyžovať sa pre potešenie, ale pre efekt a ekonomiku  Ráta sa taký deň, keď sme prejazdili celodenný lístok a stihli ešte pár jázd navyše, čím sme ušetrili. Prevádzkovatelia vlekov a lanoviek majú záujem, aby prepravili čo najviac lyžiarov, kolotoč sa nesmie zastaviť. Adrenalínovú atmosféru násobí reprodukovaná hudba v údolných staniciach, okolo ktorých sú bufety. Odrádza vás drahá káva alebo čaj? Výhodnejšie je dať si poldeci.. Agresívna hudba, alkohol a lyže – to je kombinácia na zabitie. Sú ľudia, ktorí nezvládnu alkohol ani v menšom množstve, lebo ich podporuje v agresivite.
„Alkohol je nebezpečný aj na svahoch. Lomnické sedlo, spodná stanica sedačky, ťažký a náročný svah, a vedľa snehový pult s pestrou ponukou tvrdého alkoholu. Pivo je samozrejmosťou. To predsa nemôže nič dobrého priniesť,“ usudzuje Rajtár. Prevádzkovatelia stredísk si zrejme neuvedomujú, že nesú zodpovednosť za lyžiarov aj po tejto stránke. Chaos a neporiadok v ústiach zjazdoviek je ďalším z nebezpečných fenoménov rekreačného lyžovania. Štrbské Pleso – Interski svah. Za pekného počasia sa tam medzi lyžiarmi na dojazdovej ploche prechádzajú mamičky s kočíkmi. Rodičia bez lyží sa motajú po svahu, verbálne učia ratolesti stáť a robiť prvé kroky na lyžiach. Výletníci so psami na dlhých vôdzkach. Deti na sánkach či boboch. Takzvaní skialpinisti húfne vystupujú na pásoch takmer stredom zjazdovky. Objavujú sa upravené horské bicykle s lyžami. Taká je realita našich zimovísk.

.chýba disciplína, osveta i represia
Obrázky z našich stredísk ilustrujú, že na svahoch akoby neplatili žiadne pravidlá. Ani tie základné a nepísané. Navyše chýba prevencia, kontrola a postih. U nás totiž na svahoch neexistuje represívny orgán. V talianskych Dolomitoch, kde mali pred rokmi pocit bezmocnosti z nezvládania situácie, zriadili horskú políciu. Pohybuje sa na svahoch, pokutuje lyžiarov za neprimeranú rýchlosť a ohrozovanie bezpečnosti.
Podľa Jozefa Janigu, riaditeľa Horskej záchrannej služby, problém nemožno zovšeobecňovať. Bezpečnosť na zjazdovkách je vyššia ako pred piatimi, desiatim rokmi, zjazdovky majú označené kraje, v kritických úsekoch sú záchytné siete, snežné delá sú zabandážované, trate upravené. Je pravda, že sa lyžujeme rýchlejšie – je to dané kvalitou tratí, lyží a výstroja. Vo všeobecnosti sa nedá povedať, že za ťažké a smrteľné úrazy sú vinní prevádzkovatelia tratí. Zvyčajne ide o daň za nedisciplinovanosť, bezohľadnosť niektorých lyžiarov. Stačí, aby bol taký jeden zo sto, a ohrozených je zvyšných deväťdesiatdeväť.
Charakter rekreačného lyžovania volá po zvyšovaní disciplíny lyžiarov. Na svahoch sa totiž stretáva celá škála lyžiarov – od tých, ktorí jazdia vynikajúco a s istotou, cez odvážnych hazardérov a frajerov, až po neskúsených začiatočníkov. „Kvalitné lyže a upravené trate umožňujú rýchlu jazdu. Trate sú bezpečné, otázne je, či je bezpečné to, ako sa lyžiari správajú,“ tvrdí Jozef Janiga. Paradoxom podľa neho je, že najmenej  úrazov je tam, kde je veľa lyžiarov. Nebezpečné sú zrážky lyžiarov vo veľkých rýchlostiach, pretože nie každý dokáže pri rýchlosti ovládať lyže. Pravidlá pohybu na zjazdovkách sú upravené vyhláškou, teda právnou normou, väčšina prevádzkovateľov ich má zverejnené, dokonca existujú aj medzinárodné pravidlá, otázne je, ako sú s nimi lyžiari oboznámení a ako vymôcť ich dodržiavanie. „V tom vidím slabiny,“ priznáva Janiga, pretože: „Je pekné, že máme pravidlá, horšie je, že o nich lyžiari často nevedia, a tak ani nevedia, čo majú dodržiavať. Keď pozorujem, či si lyžiari všimnú a prečítajú pravidlá, známe ako Biely kódex, zisťujem, že väčšina ho vôbec neregistruje, nepozná ho, tobôž aby sa ním riadila. A majú ho na očiach pri každom vleku! Zákon pritom hovorí, že lyžiar je povinný pravidlá dodržiavať. Ale čo keď sa nimi neriadi?“ Chýba možnosť primeranej a účinnej represie. Niet zákona, na základe ktorého by nedisciplinovaní lyžiari mohli byť postihnutí. Aj keby dnes na svahu stál policajt v uniforme, nič nespraví. „Na základe čoho by policajt mal dať fúkať lyžiarovi? Právna norma nezakazuje vypiť si v bufete a ísť na svah. Keby bola legislatíva, mohla by lyžiarska polícia, Horská služba, prevádzkovateľ zariadenia alebo iný oprávnený, zasiahnuť. V tejto situácii sa to nedá, i keď si uvedomujeme, čo sa na svahoch deje a s akými následkami,“ tvrdí Janiga.
Ak nepomáha osveta, vedomosti a skúsenosti, prirodzený rešpekt a dodržiavanie pravidiel, potom by mala byť možnosť, ako nedisciplinovaných lyžiarov a snoubordistov jednoducho zo svahu vykázať. Lenže bez legislatívneho zázemia to nejde. Robiť osvetu priamo na svahoch je pravdepodobne neefektívne a nemožné. Horská služba ani prevádzkovatelia zariadení na to nemajú kapacity. A nie je to ani ich prvoradou povinnosťou. Prví zasahujú hlavne pri zraneniach, tí druhí sa starajú o to, aby sa krútili kolesá vlekov a lanoviek a aby boli trate upravené a bezpečné. S osvetou by sa teda malo začínať v školách (v rámci lyžiarskych výcvikov), v lyžiarskych kurzoch a škôlkach, nemala by chýbať tam, kde sú lyžiari ubytovaní. V sezónach by sa jej mohli venovať médiá. Taký televízny kurz bezpečného lyžovania pred sviatkami a zimnými či jarnými prázdninami by bol možno celkom osožný.     

.preceňovanie síl
Výborný lyžiar, lyžiarsky tréner a prevádzkovateľ malého vleku na Vyšnej Boci, Jaro Melich, potvrdzuje, že nebezpečná na zjazdovkách je rýchlosť, ktorú lyžiar v určitom momente neudrží pod kontrolou: „Kedysi neboli také rýchle lyže ako dnes, nelyžovali sme sa v obtiahnutých elastických goretexových oblečeniach, ale vo vetrovkách a šuštiakoch, kladúcich odpor vzduchu. Lyže nemali teflónové skĺznice, voskovali sme často kúskom sviečky. Dnes je bežné, že rekreačný lyžiar dosiahne pri jazde šesťdesiat- až deväťdesiatkilometrovú rýchlosť. Čo sa stane, keď sa dvaja takí lyžiari zrazia? Ľahko si domyslieť.“ Lyže aj výstroj lyžiara, upravené svahy s technickým snehom a veľké prepravné kapacity vlekov a lanoviek, zrýchľujú lyžovačku. Zmenila sa aj mentalita lyžiarov. Každý by sa chcel pripodobniť pretekárom z európskeho alebo svetového pohára. „Po fyzickej ani psychickej stránke nie je väčšina lyžiarov pripravená na lyžovačku,“ uvažuje Melich. „Človek, ktorý nemá fyzickú kondíciu, má sedavé zamestnanie a raz za rok sa postaví na lyže, nemôže rýchlu jazdu zvládnuť. Pustí sa dolu svahom, spočiatku má všetko pod kontrolou, ale so zvyšujúcou sa rýchlosťou klesá jeho schopnosť včas odhadnúť nebezpečenstvo a zastaviť. Lyže sa stanú neovládateľnými. V skratovej situácii, pri hroziacej zrážke, jazdu nezvládne. Organizmus je unavený, svalstvo vyčerpané bez toho, aby si to lyžiar uvedomoval. Podľa mňa za väčšinou pádov a lyžiarskych nešťastí je ľudský faktor.“
Preceňovanie síl a podceňovanie tratí sú spojené nádoby rizikového lyžovania. Každá zjazdovka zospodu vyzerá inak ako zvrchu. Zospodu sa priemernému či slabému lyžiarovi zdá, že svah hravo zjazdí, keď sa však vytiahne lanovkou nahor, rozklepú sa mu kolená. Aby neostal v hanbe, pustí sa dolu. Naberie rýchlosť a stráca kontrolu nad lyžami. V lepšom prípade sa nejako došúcha dolu, v horšom ho zvezie na kanadských saniach Horská služba.

.chýba tradícia
 „Lyžujem sa v Jasnej takmer tridsať rokov. Žijem aj pracujem tu, a vidím, čo všetko sa tu vybudovalo, aký rozvoj dosiahli lyžiarske trate, prepravné zariadenia. Je to pokrok, ale mentalita lyžiarov sa nezmenila úmerne vybavenosti strediska,“  vraví Peter Garaj z Domu Horskej služby v Jasnej a dodáva: „Lyžiari akoby si neuvedomovali či nechceli akceptovať situáciu na zjazdovkách.“
Garaj tvrdí, že aj keby sme dnes schválili zákon a zajtra postavili na trate lyžiarsku políciu, situácia sa zo dňa na deň nezmení, pretože na Slovensku chýba tradícia slušného a bezpečného lyžovania. Ľudia sa na zjazdovky chodia vybesnieť, všetko je tu dovolené. To, čo sa v západných zimoviskách nesmie a trestá sa pokutami, to si u nás nik nevšíma, a tak sa naše svahy stávajú rajom bezuzdnosti a nedisciplinovanosti. „Ak sme kedysi chodili k úrazom na svahy párkrát za deň, dnes ideme denne asi pätnásťkrát, často aj vyše dvadsaťkrát. Pribúda ľudí aj úrazov,“ konštatuje horský záchranár. „Cyklista si nesmie dať ani pivo, musí mať prilbu, motocyklista vo vrecku aj vodičské oprávnenie. Lyžiar, jazdiaci aspoň šesťdesiatkou, nemusí mať nič, ani len tú prilbu, a piva alebo tvrdého si dá v bufete koľko vládze.. To nerieši ani zákon, ani vyhláška,“ vecne dodá Peter Garaj.
Skúsený záchranár je jednoznačne za to, aby deti na lyžiach mali prilby, dospelým ich odporúča tiež, pretože hlavne pri zrážkach lyžiarov sú úrazy hlavy časté. Lenže dospelí lyžiari sa prilbám z nepochopiteľných dôvodov bránia.
Čenda Jílek z požičovne Jasná Ski Centrum hovorí o tom, s akým úspechom sa stretla ich ponuka, keď každý, kto predložil skipas na desať- a viacdňovú lyžovačku, dostal prilbu zadarmo. Nepožičali mu ju, ale dali. „Myslím si, že prilby by mali byť samozrejmosťou aj u dospelých, veď ide o ich bezpečnosť,“ hovorí s presvedčením v hlase a dodáva, že na západe je nosenie prilby bežné a nik sa nad ním nepozastaví.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite