Medzi dve slová, ktoré tvorili psychologickú substanciu finančnej krízy – nedôvera a panika – sa s prechodom do krízy hospodárskej rýchlo vklinilo tretie – neistota. Určujúcou vlastnosťou celosvetového prepadu produkcie je, že o dĺžke a hĺbke poruchy nikto nič záväzne povedať nevie.
Prognózy sa vyrábajú naďalej, ale sú fakticky zdrapmi papiera, keďže všetci pripúšťajú, že o mesiac či kvartál môže prísť ďalšia korekcia. Taká situácia, aby začiatkom roka štát netušil, či rast HDP bude plus, alebo mínus dve percentá, tu pritom ešte nebola.
Z tejto skutočnosti by mala vyplývať maximálna opatrnosť. Z jednoduchého dôvodu: Ak sa masívny „bailout“, napríklad Obamov za 800 miliárd UDS, minie účinkom, aké „záchranné lano“ ešte zostane na čas, keď recesia dopadne na ozajstné dno?
Ak neprijmeme optiku politikov, že tri percentá poklesu sa rovnajú katastrofe, tak je zrejmé, že najväčšie riziká podstupujú tie vlády, ktoré prichádzajú s radikálnou liečbou v tejto fáze krízy. To, že stredná Európa sa správa z rôznych dôvodov rozumnejšie, však nie je žiadne šťastie – v globálnom prostredí platí, že keby „defaultoval“ ktorýkoľvek významnejší člen EÚ či eurózony, Slovensko nemá ako ujsť pred zničujúcimi dôsledkami. To sa vzťahuje aj na budúcnosť spoločnej meny. Jej prijatie sa teraz ukazuje ako výhodné, keďže v kurzovej víchrici tejto zimy je forintu, zlotému i českej korune vlastná menová politika platná asi toľko, čo Eskimákovi šortky. Lenže jedna z veľkých otázok stojí tak, čo urobia gigantické balíčky s hodnotou eura do roka či dvoch...
Iba na prvé čítanie sú v tejto situácii paradoxné chýry o prudko sa znižujúcej dôvere v „zdravie“ strednej Európy. Smutný fakt je, že rozdiely napríklad medzi ČR a SR na strane jednej, a Maďarskom či dokonca Ukrajinou na strane druhej sú pod rozlišovacou schopnosťou investičného i špekulatívneho kapitálu, ktorý uniká z celého regiónu v panickom cvale. Situácii zvlášť Slovenska preto nielenže nepomáhajú, ale vyložene škodia výzvy, ako napríklad tá od šéfa Svetovej banky Zoellicka, že „región potrebuje okamžitú pomoc 200 miliárd USD“. Vysoká autorita, akou Zoellick je, pritom vie, že také peniaze pre strednú Európu nikto nemá. Pridáva sa len k panikáreniu bankovej loby, ktorá sa snaží o akýsi európsky „bailout“ pre stredoeurópske „dcéry“. V ich portfóliách buď tuší tikajúce bomby nesplácania úverov v blízkej budúcnosti, alebo sa chce na kríze „len“ dobre nabaliť....
Poznanie, že vlády štátov, akým je Slovensko, fakticky nemajú čím zásadne ovplyvniť domáci priebeh krízy, môže byť pre niekoho tristné, ale nie je zbytočné. Vyplýva z neho napríklad aj to, že ak už prijímať nejaké opatrenia, tak jedine na udržanie zamestnanosti tam, kde existuje (na nové miesta treba najprv vymyslieť dopyt). Najväčší omyl a totálne vyhadzovanie peňazí je však akákoľvek podpora domácej spotreby. Výnimkou je znižovanie priamych daní či odvodov – to síce nie je na krízu liek špecifický, ale je univerzálny. Samozrejme, znižovanie by muselo byť poriadne, nie 3 percentá (návrh SDKÚ), keďže z proporcií je zrejmé, že impulz nižší ako 5 či dokonca 10 percent s ekonomikou v kríze nepohne.
Prognózy sa vyrábajú naďalej, ale sú fakticky zdrapmi papiera, keďže všetci pripúšťajú, že o mesiac či kvartál môže prísť ďalšia korekcia. Taká situácia, aby začiatkom roka štát netušil, či rast HDP bude plus, alebo mínus dve percentá, tu pritom ešte nebola.
Z tejto skutočnosti by mala vyplývať maximálna opatrnosť. Z jednoduchého dôvodu: Ak sa masívny „bailout“, napríklad Obamov za 800 miliárd UDS, minie účinkom, aké „záchranné lano“ ešte zostane na čas, keď recesia dopadne na ozajstné dno?
Ak neprijmeme optiku politikov, že tri percentá poklesu sa rovnajú katastrofe, tak je zrejmé, že najväčšie riziká podstupujú tie vlády, ktoré prichádzajú s radikálnou liečbou v tejto fáze krízy. To, že stredná Európa sa správa z rôznych dôvodov rozumnejšie, však nie je žiadne šťastie – v globálnom prostredí platí, že keby „defaultoval“ ktorýkoľvek významnejší člen EÚ či eurózony, Slovensko nemá ako ujsť pred zničujúcimi dôsledkami. To sa vzťahuje aj na budúcnosť spoločnej meny. Jej prijatie sa teraz ukazuje ako výhodné, keďže v kurzovej víchrici tejto zimy je forintu, zlotému i českej korune vlastná menová politika platná asi toľko, čo Eskimákovi šortky. Lenže jedna z veľkých otázok stojí tak, čo urobia gigantické balíčky s hodnotou eura do roka či dvoch...
Iba na prvé čítanie sú v tejto situácii paradoxné chýry o prudko sa znižujúcej dôvere v „zdravie“ strednej Európy. Smutný fakt je, že rozdiely napríklad medzi ČR a SR na strane jednej, a Maďarskom či dokonca Ukrajinou na strane druhej sú pod rozlišovacou schopnosťou investičného i špekulatívneho kapitálu, ktorý uniká z celého regiónu v panickom cvale. Situácii zvlášť Slovenska preto nielenže nepomáhajú, ale vyložene škodia výzvy, ako napríklad tá od šéfa Svetovej banky Zoellicka, že „región potrebuje okamžitú pomoc 200 miliárd USD“. Vysoká autorita, akou Zoellick je, pritom vie, že také peniaze pre strednú Európu nikto nemá. Pridáva sa len k panikáreniu bankovej loby, ktorá sa snaží o akýsi európsky „bailout“ pre stredoeurópske „dcéry“. V ich portfóliách buď tuší tikajúce bomby nesplácania úverov v blízkej budúcnosti, alebo sa chce na kríze „len“ dobre nabaliť....
Poznanie, že vlády štátov, akým je Slovensko, fakticky nemajú čím zásadne ovplyvniť domáci priebeh krízy, môže byť pre niekoho tristné, ale nie je zbytočné. Vyplýva z neho napríklad aj to, že ak už prijímať nejaké opatrenia, tak jedine na udržanie zamestnanosti tam, kde existuje (na nové miesta treba najprv vymyslieť dopyt). Najväčší omyl a totálne vyhadzovanie peňazí je však akákoľvek podpora domácej spotreby. Výnimkou je znižovanie priamych daní či odvodov – to síce nie je na krízu liek špecifický, ale je univerzálny. Samozrejme, znižovanie by muselo byť poriadne, nie 3 percentá (návrh SDKÚ), keďže z proporcií je zrejmé, že impulz nižší ako 5 či dokonca 10 percent s ekonomikou v kríze nepohne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.