KNIHA Jana Bodnárová: Takmer neviditeľná Aspekt, 2008
„Bez spomienok by sme boli dutí ľudia. Ako po strate pamäti. Zmätení, nepevní, náš cit by sa nemal o čo zachytiť.“ Spomienky, pamäť, cit. Mohli by to byť kľúčové slová najnovšej knižky Jany Bodnárovej. A ešte čas, ktorý s tým všetkým kruto súvisí a jemnosť či nežnosť, s akou autorka svoje spomienky spriada do zvláštnej, pôsobivej mozaiky. Detstvo na Liptove, život v Košiciach, krátke pobyty v zahraničí. Všetko je zaplnené zaujímavými ľuďmi (dokonca aj kolega z .týždňa sa na predposlednej strane knihy objaví), ich trápením, ich krásou, ich pomätenosťou, ich smrťou. Hlavnou hrdinkou je však, pochopiteľne, sama autorka. Púšťa nás do svojho sveta, do sveta svojho vnútra. Odtiaľ pozorujeme ľudí, počúvame hudbu, vnímame výtvarné diela, dokonca aj politika na nás dýchne. Je to svet malých detailov a silných pocitov, svet hlboký a napriek všetkému ťažkému je to svet krásny, plný farieb a citu. Jana Bodnárová nezvyšuje hlas, nekričí, neoslňuje. Rozpráva ticho, ako keby sa čítajúcemu človeku pritom dívala rovno do očí. Je takmer neviditeľná, jej slová a vety sa nás dotýkajú akoby mimovoľne. No o to silnejšie. „Stáva sa, že písaním rozprávam aj k sebe. Možno iba zakrývam zahanbenie zo samovravy, ktorá je vlastná starým ľuďom,“ píše Jana Bodnárová. Možno, že je to tak. Jej „samovrava“ je však príjemná, skoro až liečivá.
.juraj Kušnierik
FILM Po Svadbe
Jacob (Mads Mikkelsen) potrebuje peniaze na financovanie detského domova v Indii. Odcestuje do rodného Dánska, aby sa stretol s podnikateľom Jorgenom (Rolf Lassgard). Ten ho pozve na svadbu svojej dcéry Anny. V Jorgenovej manželke Helene spoznáva Jacob svoju niekdajšiu lásku a dozvedá sa, že Anna je jeho dcéra. Zisťuje, že pred vlastnou minulosťou sa utiecť nedá. Vo filme Po Svadbe nenájdete odstup a chlad charakteristický pre severské filmy. Naopak, dánska režisérka Susanne Bier sa až prekvapivo detailne vyhrala s hlbokou a krehkou kresbou ľudských vzťahov. Príbeh je budovaný postupným odkrývaním vnútorných motívov konania postáv, čo funguje účinnejšie ako akékoľvek nečakané dejové zvraty. Na konci filmu stojí Jacob pred dilemou, či má ostať pri svojej najbližšej rodine, Helene a Anne, alebo sa vrátiť k osirelým deťom v Indii. Film tak naznačuje rozpor medzi zasvätením života charitatívnej práci a odovzdaním sa najužším vzťahom. Výrazným pozitívom filmu je herecké obsadenie. Obaja predstavitelia hlavných mužských rolí disponujú silnou, no diametrálne odlišnou charizmou, ktorá je ešte pôsobivejšia v ich vzájomnej interakcii. Postavy sú zobrazené v kontexte svojho vlastného životného príbehu, čo z nich vytvára plastické a živé charaktery. Atmosférickým spojivom medzi indickou a dánskou kultúrou je hudba, napríklad ťahavé postrockové pesničky od islandskej kapely Sigur Rós. Film Po svadbe je však predovšetkým výnimočný tým, ako sa vďaka svojej nejednostrannosti a pravdivosti dotýka reálneho života.
.debora Pastirčáková
KNIHA Gennadij AJGI: OBDARENÁ ZIMA Fragment 2008
„Jedni vravia: ruský básnik čuvašského pôvodu, druhí: čuvašský básnik píšuci po rusky. Oba varianty prijímam pokojne,“ povedal básnik Gennadij Ajgi (1934 – 2006). Študoval na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve, z ktorého bol vylúčený, „pretože ako diplomovú prácu predložil na obhajobu svoje básne, ktoré boli v rozpore so základnými princípmi socialistického realizmu.“ Inštitút sa mu podarilo dokončiť roku 1959 po obhajobe svojich básnických prekladov. Ako vedecký pracovník moskovského Múzea V. Majakovského sa zoznámil s Miroslavom Válkom, ktorý prvý preložil Ajgiho verše do slovenčiny (Žena sprava, 1967) a súčasne to bol prvý knižný preklad Ajgiho na svete. V knihe Obdarená zima sú popri Válkových prekladoch aj preklady Jána Zambora, Ivany a Valerija Kupkovcov. Najviac Ajgiho kníh vyšlo v Nemecku a vo Francúzsku, prvý výber z jeho poézie vyšiel v Rusku s predslovom Jevgenija Jevtušenka až v roku 1991. Básnik navštívil v roku 2000 Slovensko, keď vznikli aj rozhovory, ktoré sú súčasťou knihy. Vyjadruje sa v nich k postmoderne, k súčasnej situácii človeka, odpovedá aj na také otázky, ako Čo zachráni tento svet? Existuje vôbec nejaká literárna elita? Ajgiho odpovede sú hĺbavé, múdre, akútne a aktuálne, intelektuálne i pragmatické. V časti Eseje a memoáre sú aj texty aforistického rázu a väčšina esejí má minimalistický rozsah, niektoré sú „len“ sentenciami, krátkymi prózami, dokonca majú blízko k poézii. Ján Zambor sa o Ajgiho poézii vyjadruje ako o nezvyčajne tvarovanej subtílnej lyrike naplnenej smútkom, zraniteľnosťou i zákmitmi tragizmu. Jej základnými atribútmi sú ticho a mlčanie:„Mlčanie, to je čas na zamyslenie, na premýšľanie, to je čas na ticho, aby sme mohli počúvať Boha“. Obdarená zima – to sú znamenité texty, ktoré robia človeka lepším, bohatším a vnímavejším.
.gabriela Rakúsová
„Bez spomienok by sme boli dutí ľudia. Ako po strate pamäti. Zmätení, nepevní, náš cit by sa nemal o čo zachytiť.“ Spomienky, pamäť, cit. Mohli by to byť kľúčové slová najnovšej knižky Jany Bodnárovej. A ešte čas, ktorý s tým všetkým kruto súvisí a jemnosť či nežnosť, s akou autorka svoje spomienky spriada do zvláštnej, pôsobivej mozaiky. Detstvo na Liptove, život v Košiciach, krátke pobyty v zahraničí. Všetko je zaplnené zaujímavými ľuďmi (dokonca aj kolega z .týždňa sa na predposlednej strane knihy objaví), ich trápením, ich krásou, ich pomätenosťou, ich smrťou. Hlavnou hrdinkou je však, pochopiteľne, sama autorka. Púšťa nás do svojho sveta, do sveta svojho vnútra. Odtiaľ pozorujeme ľudí, počúvame hudbu, vnímame výtvarné diela, dokonca aj politika na nás dýchne. Je to svet malých detailov a silných pocitov, svet hlboký a napriek všetkému ťažkému je to svet krásny, plný farieb a citu. Jana Bodnárová nezvyšuje hlas, nekričí, neoslňuje. Rozpráva ticho, ako keby sa čítajúcemu človeku pritom dívala rovno do očí. Je takmer neviditeľná, jej slová a vety sa nás dotýkajú akoby mimovoľne. No o to silnejšie. „Stáva sa, že písaním rozprávam aj k sebe. Možno iba zakrývam zahanbenie zo samovravy, ktorá je vlastná starým ľuďom,“ píše Jana Bodnárová. Možno, že je to tak. Jej „samovrava“ je však príjemná, skoro až liečivá.
.juraj Kušnierik
FILM Po Svadbe
Jacob (Mads Mikkelsen) potrebuje peniaze na financovanie detského domova v Indii. Odcestuje do rodného Dánska, aby sa stretol s podnikateľom Jorgenom (Rolf Lassgard). Ten ho pozve na svadbu svojej dcéry Anny. V Jorgenovej manželke Helene spoznáva Jacob svoju niekdajšiu lásku a dozvedá sa, že Anna je jeho dcéra. Zisťuje, že pred vlastnou minulosťou sa utiecť nedá. Vo filme Po Svadbe nenájdete odstup a chlad charakteristický pre severské filmy. Naopak, dánska režisérka Susanne Bier sa až prekvapivo detailne vyhrala s hlbokou a krehkou kresbou ľudských vzťahov. Príbeh je budovaný postupným odkrývaním vnútorných motívov konania postáv, čo funguje účinnejšie ako akékoľvek nečakané dejové zvraty. Na konci filmu stojí Jacob pred dilemou, či má ostať pri svojej najbližšej rodine, Helene a Anne, alebo sa vrátiť k osirelým deťom v Indii. Film tak naznačuje rozpor medzi zasvätením života charitatívnej práci a odovzdaním sa najužším vzťahom. Výrazným pozitívom filmu je herecké obsadenie. Obaja predstavitelia hlavných mužských rolí disponujú silnou, no diametrálne odlišnou charizmou, ktorá je ešte pôsobivejšia v ich vzájomnej interakcii. Postavy sú zobrazené v kontexte svojho vlastného životného príbehu, čo z nich vytvára plastické a živé charaktery. Atmosférickým spojivom medzi indickou a dánskou kultúrou je hudba, napríklad ťahavé postrockové pesničky od islandskej kapely Sigur Rós. Film Po svadbe je však predovšetkým výnimočný tým, ako sa vďaka svojej nejednostrannosti a pravdivosti dotýka reálneho života.
.debora Pastirčáková
KNIHA Gennadij AJGI: OBDARENÁ ZIMA Fragment 2008
„Jedni vravia: ruský básnik čuvašského pôvodu, druhí: čuvašský básnik píšuci po rusky. Oba varianty prijímam pokojne,“ povedal básnik Gennadij Ajgi (1934 – 2006). Študoval na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve, z ktorého bol vylúčený, „pretože ako diplomovú prácu predložil na obhajobu svoje básne, ktoré boli v rozpore so základnými princípmi socialistického realizmu.“ Inštitút sa mu podarilo dokončiť roku 1959 po obhajobe svojich básnických prekladov. Ako vedecký pracovník moskovského Múzea V. Majakovského sa zoznámil s Miroslavom Válkom, ktorý prvý preložil Ajgiho verše do slovenčiny (Žena sprava, 1967) a súčasne to bol prvý knižný preklad Ajgiho na svete. V knihe Obdarená zima sú popri Válkových prekladoch aj preklady Jána Zambora, Ivany a Valerija Kupkovcov. Najviac Ajgiho kníh vyšlo v Nemecku a vo Francúzsku, prvý výber z jeho poézie vyšiel v Rusku s predslovom Jevgenija Jevtušenka až v roku 1991. Básnik navštívil v roku 2000 Slovensko, keď vznikli aj rozhovory, ktoré sú súčasťou knihy. Vyjadruje sa v nich k postmoderne, k súčasnej situácii človeka, odpovedá aj na také otázky, ako Čo zachráni tento svet? Existuje vôbec nejaká literárna elita? Ajgiho odpovede sú hĺbavé, múdre, akútne a aktuálne, intelektuálne i pragmatické. V časti Eseje a memoáre sú aj texty aforistického rázu a väčšina esejí má minimalistický rozsah, niektoré sú „len“ sentenciami, krátkymi prózami, dokonca majú blízko k poézii. Ján Zambor sa o Ajgiho poézii vyjadruje ako o nezvyčajne tvarovanej subtílnej lyrike naplnenej smútkom, zraniteľnosťou i zákmitmi tragizmu. Jej základnými atribútmi sú ticho a mlčanie:„Mlčanie, to je čas na zamyslenie, na premýšľanie, to je čas na ticho, aby sme mohli počúvať Boha“. Obdarená zima – to sú znamenité texty, ktoré robia človeka lepším, bohatším a vnímavejším.
.gabriela Rakúsová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.