Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mýtus Rúfus

. .časopis .fenomén

Jedenásteho januára 2009, mesiac po svojich osemdesiatych narodeninách, zomrel Milan Rúfus. Básnik, ktorého knihy sa predávajú v desaťtisícových nákladoch,

Jedenásteho januára 2009, mesiac po svojich osemdesiatych narodeninách, zomrel Milan Rúfus. Básnik, ktorého knihy sa predávajú v desaťtisícových nákladoch,
básnik, ktorý — hoci sa neobjavoval v televízii a len sporadicky dával rozhovory — požíval na Slovensku úctu rozvážneho proroka, apokalyptického vizionára, obrancu chudobných a trpiacich. Čím si tento obdiv získal? Ako sa z veľkého básnika stal (takmer) národný mýtus?

Akú básničku si vybrať na Hviezdoslavov Kubín? Nie dnes, ale, povedzme, pred tridsiatimi rokmi. Mladý gymnazista sa rozhliadne v knižnici svojich rodičov. Okrem klasikov (ktorých síce obdivuje, ale ich slová mu veľmi nejdú do úst) nachádza útlu zbierku Až dozrieme, prípadne Zvony a možno aj väčšiu knihu Chlapec maľuje dúhu. Prečíta si zopár básní a dýchne naňho niečo, čo v školskej čítanke nenašiel: smútok, hĺbka, náznaky duchovnosti. Objavuje Rúfusa (ešte aj to meno je čímsi atraktívne). A keď potom niečo z neho prednesie na triednom či školskom kole recitačnej súťaže, zisťuje, že jeho výber zaujme nielen vnímavejších spolužiakov, ale ocení ho aj staršia pani profesorka. Neskôr si nájde Válka, Štrpku, Laučíka. Očarenie Rúfusovými básňami — hoci nikdy nežil na dedine a strihanie oviec, prácu na poli či miesenie chleba pozná len z obrázkov — mu však v istom zmysle zostane na celý život.

.a potom riekli: Smutné
Milan Rúfus začal písať básničky už počas druhej svetovej vojny, niektoré z nich boli publikované v časopisoch, no prvá zbierka mu vyšla až v roku 1956, teda v čase, keď mal 28 rokov. Mal vtedy už za sebou detstvo na Liptove (narodil sa v Závažnej Porube) a štúdium slovenského jazyka a dejepisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde zostal pracovať ako odborný asistent. Nenápadná debutová zbierka básní Až dozrieme bola zásadným, prelomovým dielom v slovenskej poézií. Ani nie tak formou ako obsahom či náladou. Do radostného budovania socializmu s Rúfusom zrazu vstúpil smútok: „Čítali a potom riekli: Smutné. / Svitlo už a svitlo bez teba. / Už nám tvojej slzookej lutne / v šťastí našom, synak, netreba.“ Nielen to. Jeho básne ašpirujú od samého začiatku na prísnu poéziu so silným morálnym pátosom. Dobovo podmienené velebenie proletariátu a pracujúcich más sa uňho mení na ťažký údel plebejcov, na kríž, ktorý nesú chudobní. Jeho verše majú blízko k ľudovým piesňam, obrazmi, metaforami a témami sa vracajú na liptovskú dedinu.
„Bol to básnik smútku,“ hovorí o Milanovi Rúfusovi pre .týždeň Ľubomír Feldek. „Dnes sa to nezdá zvláštne, ale vtedy to bolo považované takmer za protištátne,“ dodáva. „V päťdesiatych rokoch, po nastolení socialistického realizmu, prišiel opäť s naozajstnou poéziou,“ hodnotí Rúfusov vstup do literatúry Milan Hamada. Po publikovaní svojho básnického debutu Milan Rúfus na dvanásť rokov zmĺkol. Keď v roku 1968 vyšla jeho druhá kniha Zvony, viacerí očakávali, že bude aj rozsahom tvorby nasledovať svoj literárny vzor Ivana Kraska (ktorý vydal síce len dve, no zato mimoriadne silné zbierky). Nebolo to však tak. V sedemdesiatych rokoch vydáva Rúfus zbierky Stôl chudobných (1972), Kolíska (1972), Chlapec maľuje dúhu (1974) a Kolíska spieva deťom (1974). Okrem toho vychádzajú výpravné knihy, v ktorých sa jeho verše spájajú s fotografiami Martina Martinčeka (napríklad Ľudia v horách a Hľadanie obrazu) a s výtvarnými dielami Ľudovíta Fullu (Hudba tvarov). Prebásnil aj slovenské ľudové rozprávky (Kniha rozprávok, Sobotné večery), čím sa začala jeho bohatá (a komerčne mimoriadne úspešná) tvorba pre deti. V ďalšom desaťročí vychádza Óda na radosť (1982) a Prísny chlieb (1988). Medzitým sa stal laureátom Ceny Klementa Gottwalda (1970) a v roku 1977 „zaslúžilým umelcom“.
Od roku 1989 až do konca jeho života vyšlo Milanovi Rúfusovi ďalších desať básnických zbierok pre dospelých a niekoľko pre deti, medzi nimi fenomenálne úspešné Modlitbičky, z ktorých sa stala pravdepodobne najpredávanejšia kniha slovenského autora v doterajšej histórii — do dnešných dní sa predalo vyše sto tisíc kusov.


.buď spravodlivosť tvoja
„Rúfusova poézia je významovo konštruovaná na opozícii vysokého a nízkeho, pričom táto opozícia sa v jeho textoch realizuje charakteristicky tým spôsobom, že báseň sama — jej slovná, štylistická, obrazová, významová faktúra — spočíva oboma nohami vo sfére vysokého.“ Túto, možno trochu zložitú vetu napísal Valér Mikula vo svojej knihe Hľadanie systému obraznosti (1987). Uviedli sme ju tu preto, lebo silu a možno aj problematickosť Rúfusovej poézie charakterizuje presne a výstižne.
Milan Rúfus mal od začiatku svojej tvorby mimoriadne vysoké nároky na poéziu ako takú a na svoju tvorbu zvlášť. „Ale ty, báseň, neodpúšťaj. / Buď spravodlivosť tvoja.“ Týmito slovami sa začína jeho báseň Jún. Príznačné je, že ide o prvú báseň prvej publikovanej zbierky Až dozrieme. Možno ju preto hádam chápať ako „programové vyhlásenie“ či kľúč k celému dielu básnika. Jeho etický pátos bol silný, obdivuhodný a od začiatku „nemoderný“. Pravdu má Ivan Štrpka, keď pre .týždeň hovorí, že ho už vtedy  „považovali za staršieho, než skutočne bol.“ Básne Milana Rúfusa majú vždy ašpiráciu ísť hlboko a vysoko. Jeho jazyk je vznešený až archaický, jeho metafory a obrazy sú často sakrálne. Ešte aj angažovaná báseň o stavbe Trate mládeže má názov Ranná omša. Nie div, že pozorný čitateľ Rúfusovho diela a autor jeho pripravovanej literárnej biografie Imrich Vaško o ňom hovorí ako o „básnikovi z nebies“.
Posúdiť, do akej miery bol tento postoj Rúfusovi vlastný a do akej miery sa doňho štylizoval, je ťažké a zrejme je na to ešte priskoro. Faktom zostáva, že spojenie estetiky a etiky je silným spôsobom prítomné v celom jeho diele. Báseň je, či má byť, svedomím („Nie kameň. / Socha. Žena Lótova – to je báseň.“), nástrojom na rozvíjanie mýtov o chlebe, zemi, domove, utrpení, ľudskom údele či bolesti. Kľúčovou súčasťou týchto mýtov je morálne čistý, chudobný dedinský človek, pracujúci na svojom poli, trpezlivo znášajúci bolestné údery osudu. „Rúfus bol prototyp národného básnika a zároveň spolutvorcom jeho mýtu,“ hovorí v rozhovore pre .týždeň literárny kritik Milan Hamada.

.mlčanie
Možno práve preto, lebo mu išlo o vznešené veci, lebo bol básnikom „národným“, Milan Rúfus záležitosti bežného života prechádzal mlčaním. Bolo to však mlčanie „výberové“. Nemlčal o vojne vo Vietname, vyjadril nádej, že „ošúchaná srdcová sedma lásky / v tej veľkej hre raz prebije / žaludné eso kapitálu.“ Trochu úsmevné bolo jeho esejistické pobúrenie nad tým, ako sa „ľudia tlačia do chrámu konzumu“. Úsmevné preto, lebo tak reagoval na otvorenie bratislavského obchodného domu Prior začiatkom sedemdesiatych rokov. Treba však povedať, že mlčanie prerušil aj v posledných rokoch svojho života, keď svojím podpisom podporil „Trojkráľovú zbierku“ na záchranu SND, pridal sa k petícii proti zbúraniu PKO a napríklad v roku 1999 prebral záštitu nad Deklaráciou práv počatého dieťaťa.
Básnik, ktorého básne mali byť „súdnym orgánom“ ľudstva, však mlčal, keď komunisti prichystali „ťažký údel“ pre disidentov a aktívnych kresťanov. Mlčal, keď jeho kolegovia nesmeli vydávať knihy, mlčal počas sviečkovej manifestácie (a aj po nej), nekompromisne protivojnový básnik mlčal, keď sovietske vojská napadli Afganistan a neskôr ruské zrovnávali so zemou Čečensko. „Mlčal, aj keď bolo treba hovoriť,“ konštatuje Ivan Štrpka. Nenamietal, keď sa jeho básne objavovali v mečiarovskej Republike, nezastal sa Ústavu slovenskej literatúry SAV, keď ho chcela zrušiť Matica slovenská, nepripadalo mu divné dať jeden z mála rozhovorov (ak nie jediný) počas deväťdesiatych rokov (v roku 1996) Literárnemu týždenníku (a v ňom povedať napríklad, že „má k svojmu poslaniu bližšie vtedy, keď mlčí, než vtedy, keď hovorí.“).

.básne a čas
Hoci by nás Rúfusove nekompromisné verše o súde a spravodlivosti na to mohli zvádzať, nechceme ho súdiť. Bol to básnik. Talentovaný, veľký, významný a verný poetickému poslaniu, ktoré si sám vytýčil a uvedomoval. Jeho básne čítajú a poznajú ľudia, ktorým znie ináč poézia cudzo. Jeho láskavý — hoci značne idealizovaný — obraz dedinského, dejinami a osudom trápeného človeka je zrozumiteľný a dalo by sa povedať krásny.  Jeho sakralizácia profánneho života, jeho religiozita, prístupná každému, sa presne zrkadlí v symbolickej slovenskej zbožnosti. Nie hľadanie, tápanie, večné otázky a neistota, ale prijímanie vznešeného. Nie pocit viny a existenciálne úzkosti, ale život v bolestnej dôvere. Nie to, akí sme, ale akí by sme chceli byť. Rúfusa, básnika chudobných a slabých, dokázali po počiatočných rozpakoch prijať komunisti. Rúfusa, básnika pastorálnej idyly a slovenskej ubolenosti, považujú za svojho ľudia s citom pre vec národnú. Rúfusa, básnika žalmov a modlitieb, prijímajú veriaci všetkých vyznaní.  „Jeho poéziu dokážu ľudia na Slovensku chápať a to je veľká vec,“ hovorí Ivan Štrpka.
Nebol to angažovaný bojovník, a tak ako každý z nás, robil chyby. Často mlčal, keď mal hovoriť, neprotestoval, keď sa protest od „národného básnika“ očakával. Trval na etických imperatívoch, no sám veľa odvahy neprejavil. Aj jeho básne poznačil čas, v ktorom vznikali a čas nakoniec ukáže, čo z nich pretrvá.

.mýtus a poézia
Nakoniec ešte osobná poznámka. Ten gymnazista zo začiatku tohto článku som, pochopiteľne, ja. Básne Milana Rúfusa som si obľúbil veľmi skoro. Hovorili ku mne, dotýkali sa vo mne niečoho citlivého. Dlho som ich považoval za akúsi mierku poetickej krásy. Neskôr sa z môjho zorného poľa stratili. Vďaka Vargovi a Hammelovi som objavil Válka, Mišík mi ukázal Kainara, Gellnera a Hraběho, cez Ursinyho som sa dostal k Štrpkovi, cez Plastikov k Bondymu a Jirousovi. A s ich pomocou k Osamelým bežcom, beatnikom a k divokej mozaike svetovej poézie. S Válkom som zápasil, z Hraběho som mával depresie, v textoch Štrpku, Repku a Laučíka som pátral ako v bizarnom labyrinte. Viem veľa o tom, čo si mysleli, poznám mnohé ich zlyhania a tuším ich blúdenia. Milan Rúfus však pre mňa zostal tajomným, vzdialeným Básnikom. Vždy keď som išiel okolo jeho domu vo Fialkovom údolí, spomenul som si naňho. Nikdy mi však ani len nenapadlo zazvoniť pri jeho dverách, nikdy som ho nestretol v kaviarni či v kníhkupectve. On bol tam (hore nad Bratislavským hradom), my ostatní tu (dole, v špinavom meste). Iní básnici mali svoje vzrušujúce príbehy a zložité osudy, on akoby sa už počas života stal svojim vlastným pomníkom. Napriek tomu, alebo možno presne preto, mi v súvislosti so slovom „básnik“ vždy najprv napadne jeho meno.
Rúfus je mýtus a za ním, v ňom, je poézia. Ten mýtus pozvoľna zmizne. Až vtedy skutočne uvidíme, či a aká bola v tej poézii sila.

foto_rufus Tibor Huszár / Fotografie Milana Rúfusa, podobne ako pred pár rokmi Miroslava Válka nám poskytol významný a čitateľom .týždňa určite dobre známy fotograf Tibor Huszár, ktorý od osemdesiatych rokov minulého storočia až dodnes fotografuje okrem iného aj osobnosti slovenského kultúrneho a politického života. Bez Tiborových fotografií, by zostali iba naše slová. Veľa by tak zostalo nedopovedané.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite