Bolo už osem hodín večer, keď mi zazvonil mobil. „Czesc, Romek,“ ozvalo sa z prístroja. V Gazete Wyborczej majú o niečo neskoršie uzávierky než u nás, a tak sa Romek chcel ubezpečiť, či sme to my Česi naozaj urobili.
„Päťsto eur a letenku? Každému Vietnamcovi, len aby od vás odišli?“ zisťoval o práve schválenom návrhu českej vlády, respektíve ministra vnútra Ivana Langra. „Ste tu v strednej Európe prví, ktorí niečo také urobili, dodal Romek. „A myslíš, že odídu?“ Povedal som mu, že neviem, že je to omnoho zložitejšie. Tí ľudia, nielen Vietnamci, ktorých sem väčšinou doviezla mafia sprostredkovateľských agentúr, museli dať množstvo úplatkov, často tisíce a tisíce dolárov, aby sa sem dostali.
Takže päťsto eur pre nich nič nerieši. „Podľa mňa to skoro nikto nevezme,“ doložil som.
V novinách som bol do polnoci, jedna z daní inak za celkom príjemné povolanie, a medzi vydaniami som si mohol vypočuť českého ministra vnútra Langra, ako naživo v akomsi diskusnom televíznom programe na ČT 24 vysvetľuje, že je to pre tých Vietnamcov a Mongolov posledná šanca. „Keď nemajú prácu, tak neplnia podmienky pobytu a budú vyhostení,“ hovoril bez zľutovania Langer. A mňa tým len presvedčil, že sme ani za tých dvadsať rokov nedospeli na normálny európsky štát.
Asi pred trištvrte rokom som varoval pred vtedajším českým vládnym programom, ktorý chcel do fabrík k pásom priviezť tisícky cudzincov. Napísal som vtedy, že si neuvedomujeme obrovské riziká, od zdravotných po spoločenské, až po problém, že nie je vyriešené, čo s nimi bude, až sa konjunktúra skončí. Netušil som, ako rýchlo dôjde na moje slová. Došlo – možno skoro, skôr ako sa počet cudzincov priblížil k miliónu, čo bol odhad, kam mohol vládny program „cudzinci k pásom“ viesť. Teraz sa však treba tých, ktorí dnes u nás sú, zastať. Nemôžeme ich len tak poslať domov, nemôžeme podporovať nejaké deportácie a podobne. Tí ľudia sem prišli na naše pozvanie a v dobrej viere. Vie si niekto predstaviť, že by v polovici sedemdesiatych rokov Nemecko deportovalo Turkov len preto, že vtedy nastal hospodársky útlm? Chceli sme tu mať cudzincov, tak ich máme. Teraz s nimi musíme znášaať nielen to dobré, ale aj to zlé. Lebo oni sú už dnes skôr našinci než cudzinci. Zvyknime si na ten pocit a ušetríme na letenkách a odchodnom.
„Päťsto eur a letenku? Každému Vietnamcovi, len aby od vás odišli?“ zisťoval o práve schválenom návrhu českej vlády, respektíve ministra vnútra Ivana Langra. „Ste tu v strednej Európe prví, ktorí niečo také urobili, dodal Romek. „A myslíš, že odídu?“ Povedal som mu, že neviem, že je to omnoho zložitejšie. Tí ľudia, nielen Vietnamci, ktorých sem väčšinou doviezla mafia sprostredkovateľských agentúr, museli dať množstvo úplatkov, často tisíce a tisíce dolárov, aby sa sem dostali.
Takže päťsto eur pre nich nič nerieši. „Podľa mňa to skoro nikto nevezme,“ doložil som.
V novinách som bol do polnoci, jedna z daní inak za celkom príjemné povolanie, a medzi vydaniami som si mohol vypočuť českého ministra vnútra Langra, ako naživo v akomsi diskusnom televíznom programe na ČT 24 vysvetľuje, že je to pre tých Vietnamcov a Mongolov posledná šanca. „Keď nemajú prácu, tak neplnia podmienky pobytu a budú vyhostení,“ hovoril bez zľutovania Langer. A mňa tým len presvedčil, že sme ani za tých dvadsať rokov nedospeli na normálny európsky štát.
Asi pred trištvrte rokom som varoval pred vtedajším českým vládnym programom, ktorý chcel do fabrík k pásom priviezť tisícky cudzincov. Napísal som vtedy, že si neuvedomujeme obrovské riziká, od zdravotných po spoločenské, až po problém, že nie je vyriešené, čo s nimi bude, až sa konjunktúra skončí. Netušil som, ako rýchlo dôjde na moje slová. Došlo – možno skoro, skôr ako sa počet cudzincov priblížil k miliónu, čo bol odhad, kam mohol vládny program „cudzinci k pásom“ viesť. Teraz sa však treba tých, ktorí dnes u nás sú, zastať. Nemôžeme ich len tak poslať domov, nemôžeme podporovať nejaké deportácie a podobne. Tí ľudia sem prišli na naše pozvanie a v dobrej viere. Vie si niekto predstaviť, že by v polovici sedemdesiatych rokov Nemecko deportovalo Turkov len preto, že vtedy nastal hospodársky útlm? Chceli sme tu mať cudzincov, tak ich máme. Teraz s nimi musíme znášaať nielen to dobré, ale aj to zlé. Lebo oni sú už dnes skôr našinci než cudzinci. Zvyknime si na ten pocit a ušetríme na letenkách a odchodnom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.