Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vatikán

.tomáš Gális . .časopis .fenomén

Dňa 11. februára 1929 podpísali Benito Mussolini a

Dňa 11. februára 1929 podpísali Benito Mussolini a štátny sekretár Pietro Gasparri tri zmluvy, ktoré ukončili viac ako polstoročné nepriateľstvo medzi Talianskym kráľovstvom a pápežom.

Výsledkom prvej zmluvy bolo vytvorenie Mestského štátu Vatikán. Svätá stolica sa podpisom vzdala všetkých nárokov na bývalé územia cirkevného štátu a uznala Taliansko i to, že Rím je jeho hlavným mestom. Taliansko na oplátku priznalo Svätej stolici, pokiaľ ide o štát, „plné vlastníctvo, výlučnú a absolútnu zvrchovanosť i suverénnu jurisdikciu“. Druhou zmluvou bol konkordát, ktorý upravoval podmienky pôsobenia cirkvi v Taliansku a zaručoval jej „slobodný výkon duchovnej moci, slobodný a verejný výkon kultu a tiež jej jurisdikcie v cirkevných veciach.“ Tretia dohoda sa týkala finančného vyrovnania oboch strán.
Lateránske zmluvy boli výsledkom niekoľkoročného vyjednávania a ukončili stav permanentnej zákopovej vojny, ktorý trval už od roku 1870, keď Garibaldiho vojská, zjednocujúce Taliansko, bez odporu obsadili Rím. Dohody tiež nadviazali na stáročnú tradíciu rôznych štátnych útvarov, ktoré boli ovládané rímskym biskupom.

.boj so senátom
Aby sme pochopili zmysel vzniku štátu Vatikán, musíme zájsť o poldruha tisícročia do minulosti. Koncom piateho storočia dospela západná časť Rímskej ríše k svojmu zániku.
V roku 476 zosadil Odoakar posledného rímskeho cisára. Keďže však sídlil na severe dnešného Talianska, povzbudil tým rímsky senát, ktorý už stáročia plnil len formálne a čestné funkcie, na nebývalú aktivitu. Ako napísal František Halas, autor knihy Fenomén Vatikán, z ktorej tento článok prevažne čerpá, „akoby chcel navrátiť časy republiky, keď bol skutočným vládcom mesta a ríše.“
O čo vlastne senátorom išlo? Keďže bol senát v týchto časoch už rýdzo kresťanským zborom, za jednu zo svojich hlavných úloh si vytýčil stanovenie pomeru k rímskemu biskupovi. Jedným z hlavných zámerov senátorov bolo dostať pod kontrolu čoraz rozsiahlejšie hospodárske záležitosti cirkvi.
Na konci piateho storočia sa však ešte duchovenstvu podarilo útok laikov odraziť. Paradoxne sa tak stalo vďaka snahe senátorov hrať hlavnú úlohu pri voľbe pápeža. Tí v roku 483 skutočne dosiahli, aby po smrti dlhodobo chorého Simplicia I. zasadol na Petrov stolec jeden z nich. Nový energický pápež Felix III. sa však nemienil stať bábkou v rukách bývalých kolegov a „s využitím známej maximy divide et impera obratne postavil jedných proti druhým, a obnovil tak ekonomickú nezávislosť rímskej cirkevnej obce i slobodu voľby jej hlavy.“


.barbari a Byzantínci
Felixa III. však ešte nemožno považovať za zakladateľa cirkevného štátu. Pápeži boli ešte dlhý čas aspoň formálnymi poddanými konštantínopolského imperátora. V oblasti každodenného života síce ten stav neznamenal veľa – vzdialený cisár nebol schopný zaistiť Rímu ochranu a takisto nemohol zasahovať do toho, čo sa v Ríme deje – ale zväzky (a spory) medzi starou a novou metropolou impéria v duchovnej oblasti pretrvávali. (Situácia sa na čas zmenila v tridsiatych rokoch šiesteho storočia, keď cisár Justinián I. obnovil vojenskou silou zvrchovanosť impéria aspoň nad kúskom bývalej západnej časti. Vo vojnách medzi Ostrogótmi a Byzantíncami Rím päťkrát zmenil svojho pána.)
Napriek tomu, že kontakty Ríma a Byzancie boli až do deviateho storočia živé, pozornosť Petrových nástupcov sa už pomaly otáčala iným smerom – na sever a západ od Apeninského polostrova. Najväčším problémom pápežov na prelome staroveku a stredoveku bol ich pomer k národom a nástupníckym štátom Západorímskej ríše – k Frankom, Burgundom a ďalším Germánom, ktorí opúšťali pohanstvo a arianizmus a prikláňali sa k rímskej cirkvi.

.štát
„Pri pohľade naspäť sa zdá, akoby vedome smerovali k nastoleniu stavu, ktorý by inštitúcii pápežstva zaručoval nezávislosť od svetských vládcov pomocou toho, že by sa rímsky biskup sám stal politickým suverénom. V skutočnosti sa pápeži v storočiach deliacich zánik Západorímskej ríše od vzniku cirkevného štátu len pragmaticky vyrovnávali so všetkým, čo na nich a ich obec útočilo,“ píše Halas. Má pritom na mysli nájazdy barbarov či tlaky rôznych vládcov, aby podporili náboženskú politiku, s ktorou nemohli súhlasiť.
Pri manévrovaní medzi zápasiacimi náboženskými a politickými tendenciami alebo mocenskými záujmami vládcov pomáhala pápežom skutočnosť, že Taliansko nemalo po väčšinu tohto času len jedného vládcu. Všetky skúsenosti, ktoré v tomto zmätku získali, ich tlačili k riešeniu, ktorým bolo osvojiť si obranu záujmov cirkvi popri duchovnej aktivite aj mocenskými a politickými prostriedkami.
Štát pod pápežovou vládou nevznikol nejakým vyhlásením nezávislosti. De facto sa začal vynárať už od polovice šiesteho storočia a de iure ním určite bol v roku 756, keď franský kráľ Pipin Krátky prekročil Alpy, premohol Longobardov a prinútil ich kráľa, aby vydal dobyté územia pápežovi.
Je isté, že pápež sa tak stal vládcom v oblasti na severovýchod od Ríma, ktorá jeho nástupcom zostala ďalších 1100 rokov, ale právna forma aktu, akou k tomu došlo, nie je celkom jasná. Halas píše, že je celkom možné, že ju mala zdôvodniť tzv. Konštantínovská donácia, teda podvrh, vyrobený v polovici ôsmeho storočia, podľa ktorého mal prvý kresťanský cisár Konštantín odovzdať pápežovi odznaky svojej moci, svoj palác, mesto Rím a vládu nad Apeninským polostrovom. Pokiaľ sa teda vtedajší pápež Štefan III. na tento falošný dokument odvolal, mohol tvrdiť, že rímski biskupi vlastne len dostanú späť to, čo im už oddávna patrilo.
Nech je ako chce, isté je, že cirkevný štát bol nielen dedičom časti byzantského panstva, ale bol aj počas dlhých storočí z poverenia konštantínopolského cisára jeho správcom.

.od Gregora ku Klementovi
V nasledujúcich storočiach autorita hlavy cirkvi rástla ďaleko za rámec myšlienky, že pápež nepotrebuje byť hlavou štátu preto, aby vládol, ale preto, aby nebol ovládaný. Príkladom môže byť pontifikát Gregora VII., ktorý viedol cirkev v rokoch 1073 – 1085 a ktorého povestný Dictatus Papae (pápežský diktát) oprávňoval zosadiť cisára Svätej ríše rímskej a vyviazať poddaných z vernosti zlým vládcom. V dovtedajšej histórii cisár zosadil niekoľko pápežov, ale odteraz to mohlo byť inak, ako pohrozil pápež v roku 1077, keď prinútil cisára Henricha IV. prísť kajúcne k hradbám hradu Cannosa.
Až na obdobie avignonského pápežstva sa rozsah panstva, ktoré ovládala hlava katolíckej cirkvi, zväčšoval. Problémom bolo, že pokiaľ neberieme do úvahy čoraz menšiu duchovnú autoritu, pápež nemal svoje územie ako brániť. Tento problém sa najviditeľnejšie prejavil v dvadsiatych rokoch šestnásteho storočia, keď bol za rímskeho biskupa zvolený Klement VII. Ten aj napriek silnejúcemu tlaku odložil reformu cirkvi a namiesto duchovnej obrody, ktorá sa šírila po celej Európe, opäť stavil na diplomaciu a politiku. Dôsledkom bolo v roku 1527 vyplienenie Ríma, známe ako sacco di Roma. Hoci sa nakoniec Lutherovo proroctvo z roku 1521, že pápežstvo a Rím zmiznú v krátkom čase ako dym, nenaplnilo, svoju najväčšiu slávu mal cirkevný štát už za sebou.
Môže za to aj ďalší z množstva dôležitých momentov, ktorý nastal začiatkom osemnásteho storočia, keď Rím utrpel veľký politický neúspech. Keď sa pápež Klement XI. postavil v boji o španielske dedičstvo na stranu Francúzska proti Habsburgovcom, bol donútený vpádom cisárskych vojsk do cirkevného štátu k pokorujúcej zmene stanoviska. Rakúske a španielske armády sa po pápežskom štáte voľne pohybovali a plienili ho bez toho, že by im v tom mohol pápež zabrániť. Ako píše Halas, v tejto dobe už „veľké mocnosti dospeli k tomu, že na pápeža hľadeli rovnako ako na drobné talianske kniežatá, ktoré večne zamestnávalo ich vzájomné súperenie.“ Nič na tom nemenila ani náboženská autorita.

.posledné roky
Posledné obdobie cirkevného štátu sa prekrýva s prvou fázou sekularizácie európskej spoločnosti. Na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia museli pápeži i ich štáty bojovať o vlastné prežitie.
Dôležitým je v tomto ohľade napríklad rok 1796, keď (vtedy ešte) francúzsky generál Bonaparte odrazil intervenciu európskych monarchií, ktoré chceli udusiť revolúciu. Bonaparte sa dal na cestu výbojov: jeho armády zamierili aj do Talianska, kde budúci cisár donútil pápeža k odstúpeniu veľkej časti cirkevného štátu, ktorá bola pripojená k Cisalpínskej republike ovládanej Francúzmi. O dva roky neskôr zase vstúpili francúzske vojská do pápežovho sídla, talianski jakobíni vyhlásili rímsku republiku a vtedajší pápež Pius VI. skončil svoj pontifikát vo francúzskom zajatí.
Je otázne, prečo Napoleon vôbec cirkevný štát zachoval. Isté je, že v roku 1801 uzavrel so Svätou stolicou konkordát. O štyri roky neskôr však medzi (vtedy už) cisárom Napoleonom a pápežom Piom VII. prišlo k ďalšej roztržke, pretože cisár žiadal pápežovu podriadenosť. Keď to Pius neprijal, Napoleon sa v roku 1809 odhodlal cirkevný štát zrušiť. O niekoľko rokov, po Napoleonovej porážke a Viedenskom kongrese, však bolo zase všetko pri starom.
Posledných dvadsať rokov cirkevný štát čoraz viac závisel od medzinárodnej situácie a neobišiel sa bez ochrany európskych mocností. Osudnými sa mu stali až ašpirácie na politické zjednotenie Talianska, ktoré sa na polostrove začali výrazne prejavovať v polovici storočia.
Obsadenie Ríma v roku 1870 zavŕšilo snahu talianskych nacionalistov, ktorí dlhé roky snívali o tom, že sa hlavným mestom zjednoteného Talianska stane mesto cisárov a pápežov. Medzi Rímom a Piemontom, ktorý viedol zjednocovanie, sa síce vyjednávalo, ale neústupnosť oboch strán spôsobila, že k žiadnej dohode nedošlo.

.vatikánsky väzeň
Zánikom cirkevného štátu sa, samozrejme, neskončila história pápežstva. Pius IX., ktorý prežil koniec svetského panovania pápežov o osem rokov, strávil posledné obdobie svojho pontifikátu ako dobrovoľný vatikánsky väzeň za hradbami, ktoré obklopovali vatikánske paláce a záhrady a ktorých vlastníctvo mu Taliansko zaručilo zákonom.
Kráľ a vláda nechceli spor vyhrocovať a navrhovali mu dokonca vyrovnanie za podmienok, ktoré sa bez veľkých zmien stali v roku 1929 základom Lateránskych zmlúv. Ale starý pápež vyhlásil, že sa nemôže vzdať niečoho, čo nepatrí jemu, ale cirkvi a Bohu. Aby jeho nástupcovia zmenili názor, muselo uplynúť šesťdesiat rokov, počas ktorých pochopili, že tentoraz zanikol cirkevný štát definitívne a ak sa raz obnoví, tak len na území, obkolesenom vatikánskymi hradbami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite