Skvelý francúzsky spisovateľ Daniel Pennac je autorom tolerantného čitateľského desatora, ktorého prvým bodom je: Právo nečítať. Tretím bodom je: Právo knihu nedočítať. V prípade románu Meira Shaleva Chlapec a holubica, románu o láske a priateľstve, by bolo premárnenou príležitosťou riadiť sa týmito pravidlami.
Čítanie je zvláštna vec. Čítanie beletrie obzvlášť. Sedíte v najpohodlnejšom kresle vlastného bytu, je ticho, máte teplo, tekutiny, možno „len“ nejakú tú bolesť (na duši či na tele) treba tíšiť. V rukách kniha s doširoka, doďaleka, dohlboka rozkošateným príbehom; sprvu len šuštia jej stránky, po ktorých behajú oči naučené z písmeniek tvarovať obrazy, emócie, poznatky, paralely, posolstvá, identifikácie, rozhodnutia, poučenia, smiech, odpovede na (aj celkom osobné) otázky, pôžitok radostný, možno sladkobôľny...
Najprv teda ticho, potom šušťanie a napokon, napríklad, búšenie kladiva nevrlého tesára, čo v kibuci stavia holubník; náruživé vzdychanie; hlasy postáv, čo sa o nich čoraz viac dozvedáme; vírenie holubích krídiel; vyznania partnerov uprostred noci; zvuk zbraní vo vojne za nezávislosť Izraela; plač opustených a šťastie znovunájdených; chrčanie umierajúcich; nerozhodnosť tých, čo stratili pevnú pôdu pod nohami a rozhodnosť tých, čo ju nestratili... Môžeme sa tým všetkým vrchovato naplniť a čo sa nezmestí, odkladá si prefíkaný rozum do malých obláčikov so smiešnymi špicatými chvostíkmi, ktoré (ne)bezpečne plávajú pod stropom, keď čitateľ od stránok knihy odtrhne oči a zavrie ich.
Meir Shalev (1948) je izraelský spisovateľ, píše pre dospelých aj pre deti, beletriu aj eseje, má na konte niekoľko literárnych cien a jeho diela sú hojne prekladané do iných jazykov (dve z nich – Štyri hostiny (Slovart, 2003) a Modrý vrch – vyšli (Slovart, 2005) aj v slovenskom preklade). The New York Times o ňom napísali, že „vytvára svet oplývajúci bohatosťou imaginácie a uhrančivosťou snov... Prináša prekvapujúce aj vášnivé obrazy, originálne charaktery, ktorých osudy spoznávame prostredníctvom ich lások, prehier, smiechu a smrti.“
Predvádza to aj v najnovšom románe Chlapec a holubica, v románe spletitom, s niekoľkými dejovými líniami, zaľudnenom mnohými postavami: Jordad a jeho smutná manželka Raja, ich priatelia Friedovci, Liora zo Spojených štátov, Mešulam, čo si rád poplače a potom smrká do zelenej vreckovky či Tirzah, staviteľ, čo je žena. Dve zo spomínaných dejových línií sú podstatné. Hrdinom prvej je neveľmi úspešný muž v strednom veku, turistický sprievodca Jair Mendelsohn, protagonistom druhej mladučký holubiar, ktorému nik nepovie inak ako Buco. Jair sa narodil v tom istom čase, keď Buco v boji prišiel o život. Prvý raz sa Jair o Bucovi dozvie z rozprávania starého amerického turistu, ktorý voľakedy bojoval v Izraeli. A odvtedy sa ich osudy začínajú navzájom približovať. Ako by medzi nimi tam a späť neúnavne prelietavali Bucove poštové holuby, nasadené do vojny. Najprv rozprestrú krídla, potom nimi mocne zamávajú, a napokon odletia, aby prileteli domov.
V románe Chlapec a holubica sa mama pýta syna, či vie, čo je to, čo potrebuje každý človek. A vzápätí mu odpovedá: „Príbeh, vlastné miesto, vzduch, láska, dva kopce – na jednom stáť, na druhý hľadieť – a dve oči na sledovanie oblohy a na čakanie.“
A na čítanie.
Meir Shalev: Chlapec a holubica. (Preklad: Oto Havrila.) Slovart 2008
Čítanie je zvláštna vec. Čítanie beletrie obzvlášť. Sedíte v najpohodlnejšom kresle vlastného bytu, je ticho, máte teplo, tekutiny, možno „len“ nejakú tú bolesť (na duši či na tele) treba tíšiť. V rukách kniha s doširoka, doďaleka, dohlboka rozkošateným príbehom; sprvu len šuštia jej stránky, po ktorých behajú oči naučené z písmeniek tvarovať obrazy, emócie, poznatky, paralely, posolstvá, identifikácie, rozhodnutia, poučenia, smiech, odpovede na (aj celkom osobné) otázky, pôžitok radostný, možno sladkobôľny...
Najprv teda ticho, potom šušťanie a napokon, napríklad, búšenie kladiva nevrlého tesára, čo v kibuci stavia holubník; náruživé vzdychanie; hlasy postáv, čo sa o nich čoraz viac dozvedáme; vírenie holubích krídiel; vyznania partnerov uprostred noci; zvuk zbraní vo vojne za nezávislosť Izraela; plač opustených a šťastie znovunájdených; chrčanie umierajúcich; nerozhodnosť tých, čo stratili pevnú pôdu pod nohami a rozhodnosť tých, čo ju nestratili... Môžeme sa tým všetkým vrchovato naplniť a čo sa nezmestí, odkladá si prefíkaný rozum do malých obláčikov so smiešnymi špicatými chvostíkmi, ktoré (ne)bezpečne plávajú pod stropom, keď čitateľ od stránok knihy odtrhne oči a zavrie ich.
Meir Shalev (1948) je izraelský spisovateľ, píše pre dospelých aj pre deti, beletriu aj eseje, má na konte niekoľko literárnych cien a jeho diela sú hojne prekladané do iných jazykov (dve z nich – Štyri hostiny (Slovart, 2003) a Modrý vrch – vyšli (Slovart, 2005) aj v slovenskom preklade). The New York Times o ňom napísali, že „vytvára svet oplývajúci bohatosťou imaginácie a uhrančivosťou snov... Prináša prekvapujúce aj vášnivé obrazy, originálne charaktery, ktorých osudy spoznávame prostredníctvom ich lások, prehier, smiechu a smrti.“
Predvádza to aj v najnovšom románe Chlapec a holubica, v románe spletitom, s niekoľkými dejovými líniami, zaľudnenom mnohými postavami: Jordad a jeho smutná manželka Raja, ich priatelia Friedovci, Liora zo Spojených štátov, Mešulam, čo si rád poplače a potom smrká do zelenej vreckovky či Tirzah, staviteľ, čo je žena. Dve zo spomínaných dejových línií sú podstatné. Hrdinom prvej je neveľmi úspešný muž v strednom veku, turistický sprievodca Jair Mendelsohn, protagonistom druhej mladučký holubiar, ktorému nik nepovie inak ako Buco. Jair sa narodil v tom istom čase, keď Buco v boji prišiel o život. Prvý raz sa Jair o Bucovi dozvie z rozprávania starého amerického turistu, ktorý voľakedy bojoval v Izraeli. A odvtedy sa ich osudy začínajú navzájom približovať. Ako by medzi nimi tam a späť neúnavne prelietavali Bucove poštové holuby, nasadené do vojny. Najprv rozprestrú krídla, potom nimi mocne zamávajú, a napokon odletia, aby prileteli domov.
V románe Chlapec a holubica sa mama pýta syna, či vie, čo je to, čo potrebuje každý človek. A vzápätí mu odpovedá: „Príbeh, vlastné miesto, vzduch, láska, dva kopce – na jednom stáť, na druhý hľadieť – a dve oči na sledovanie oblohy a na čakanie.“
A na čítanie.
Meir Shalev: Chlapec a holubica. (Preklad: Oto Havrila.) Slovart 2008
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.