Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smutná Budapešť

. .časopis .týždeň vo svete

V januári nevyzerá nijaké stredoeurópske mesto veľmi veselo. V Budapešti, hoci tam na rozdiel od Prahy aspoň bolo cez deň vidieť slnko, na mňa padla tieseň.

V januári nevyzerá nijaké stredoeurópske mesto veľmi veselo. V Budapešti, hoci tam na rozdiel od Prahy aspoň bolo cez deň vidieť slnko, na mňa padla tieseň.
Mohla za to Jana, dievča z Budapešti, s ktorou som tu zažil v čase, keď Slovensko prvýkrát vyhralo majstrovstvá sveta, krásny zamilovaný polrok. Polrok, v ktorom som zistil, že sa dá ísť z Bratislavy do Budapešti na večeru, naraňajkovať sa tu a potom stihnúť doobedňajšiu  poradu zase v Bratislave. Polrok, z ktorého mi hlboko v pamäti zostal pocit letnej horúčavy, ako už v Budapešti vie byť v lete horúco, tepla, ktoré som cítil, aj keď tu teraz bolo len pár nad nulou. Jana už nie je, zabila sa pred pár týždňami na ceste z Prahy do Varšavy, ďalšej diplomatickej štácii v jej živote, ktorý sa mohol stať naším spoločným.
A už asi navždy budem myslieť na to, aké by to bolo, keby sa bol býval stal. V Budapešti asi stále.
Z toho smutného zamyslenia ma pri maďarskom parlamente vytrhlo zvolanie. „Luboš, si to ty?“ volal ktosi a volal to po česky, čo sa vám v Budapešti často nestane. Stál tam György Varga, bývalý veľvyslanec v Česku, potom konzul v Košiciach a dnes šéf Maďarského kultúrneho centra v Prahe. A najmä skvelý človek, ktorého som mal rád, už keď mi spríjemňoval posledné mesiace pred novembrom 1989 ako spravodajca Slobodnej Európy, ktorý do rádia telefonoval o tých úžasných veciach, ktoré sa vtedy diali v Maďarsku. V Prahe máme obaja kopu práce, a tak sme sa museli stretnúť v Budapešti. Zvláštna milá príhoda.
„Vieš, nerád sem teraz chodím,“ zveril sa György. „Je to tu zlé, veľmi zlé a nevidíš nijaké svetlo na konci tunela, nijaký náznak nádeje. Na nič nie sú peniaze a tá kríza tu bude zlá, veľmi zlá,“ hovoril smutne. „No, nikde to nie je ktoviečo. Vy tu máte Gyurcsánya s Orbánom, my v Prahe Paroubka s Klausom a v Bratislave Fica so Slotom, to si nevyberieš,“ pokúšal som sa ho utešiť tými našimi spoločnými politickými nešťastiami. Lenže tým padla tieseň na oboch. „Chcelo by to panáka, ale ja teraz beriem lieky na chrípku,“ povedal György smutne. Tak to nejako bude. Na tú dobu, ktorá prichádza, si treba pripraviť zásoby pálenky. A hlavné je, aby bolo aspoň to zdravie.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite