Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nad fatvou sa blýska

.mária Modrovichová . .časopis .literatúra

Vo „Váj“ na 92. ulici (The 92nd street Y) na Manhattane bol 18. január dátumom trochu inej inaugurácie. Na začiatok rozhovorov o morálnej odvahe bol viac než vhodný.

Vo „Váj“ na 92. ulici (The 92nd street Y) na Manhattane bol 18. január dátumom trochu inej inaugurácie. Na začiatok rozhovorov o morálnej odvahe bol viac než vhodný.
Prvá debata v rámci The Moral Courage Conversations sa udiala počas víkendu Martina Luthera Kinga Jr., dva dni pred Obamovou inauguráciou za prezidenta, a ani nie mesiac pred 20. výročím fatvy, ktorá bola uvalená na premiérového hosťa podujatia, Salmana Rushdieho.

Rozhovory o morálnej odvahe sú projektom moslimskej reformistky Irshad Manji, ktorú New York Times nazvali „najväčšou nočnou morou Usámu bin Ládina.“ Manji je autorkou medzinárodného bestselleru The Trouble with Islam Today: A Muslim Call for Reform in Her Faith (Problém s dnešným islamom: Moslimka volá po reforme jej viery) a dokumentu Faith Without Fear (Viera bez strachu), nominovaného na cenu Emmy. Svoju knihu na svojej stránke ponúka na stiahnutie zadarmo pre záujemcov z (moslimských) krajín, v ktorých bola zakázaná. Bola stiahnutá už miliónkrát.
Irshad Manji vybehne na pódium v červenej „etnickej“ košieľke a džínoch, s krátkymi našuchorenými vlasmi, akoby celým svojím vzhľadom chcela povedať, že moslimovia nie sú len ľudia s uterákmi na hlavách. Privíta britsko-indického autora, ktorého asi najviac preslávili Satanské verše, kniha nie príliš pozitívne prijatá zo strany ajatoláha Chomejního.
Keďže sme v Amerike, a keďže sa obaja favoriti militantného islámu poznajú už pár rokov, rozhovor sa odohráva na báze krstných mien.
„Salman, pripravený?“
„Áno.“


.strach z urážky
Ako prvé sa Manji pýta na fatvu, na obdobie krátko po jej vyhlásení, a na jej hodnotenie z dvadsaťročného odstupu. „Myslím, že útoky na moju osobu spôsobili, že sa mi vylepšil zmysel pre humor,“ chichúňa sa Rushdie. „V Hitchcockových Vtákoch je jedna scéna: záber na hrdinku v kuchyni, ako niečo krája, prestrih exteriér, cez okno vidíme vonku prvú vranu. Opäť prestrih na krájanie v kuchyni, a keď sa kamera zase dostane von, sedí tam už kŕdeľ vrán. Ja som bol asi tá prvá vrana.“ Na chvíľu zvážnie. „V skutočnosti si z obdobia po fatve viac ako nepriateľstvo voči mne pamätám odvahu ľudí, ktorí boli v omnoho väčšom ohrození ako ja. Ja som bol dobre strážený, oni také privilégium nemali.“
Manji sa ďalej pýta na to, prečo si myslí, že Satanské verše vyvolali takú silnú reakciu. „Veľa z toho bol len virvar plus politická motivácia – Chomejního vlastná vojna a najmä hádka o to, kto má moc rozprávať príbehy. My ľudia sme jediné zvieratá, ktoré si hovoria príbehy. V slobodnej spoločnosti si ľudia rozprávajú príbehy, a potom ich posúvajú a prerozprávajú zase inak. V neslobodnej spoločnosti smiem príbeh rozpovedať len ja, a ja určím aj jeho význam. To sa, samozrejme, nedeje len v náboženskej komunite, ale aj v komunizme, v rôznych častiach Afriky, etcetera. Takže ja som nemal právo rozprávať ten príbeh, nemal som právo porozprávať ho spôsobom, akým som to urobil a dať mu význam, ktorý som mu dal.
Dnes sú ľudia slobodnejší, ale dvakrát si rozmyslia, či niečo povedia o islame – len pre prípad, že by sa niekto rozhodol uraziť sa.“
Manji sa chytí fenoménu „kultúrnej urážlivosti.“ Uráža sa niekedy aj Salman?
„Urážam sa stále, ale nikdy mi nenapadne niekoho za to zabiť. Ustavičná prekážka pri odstránení tohto fenoménu je strach, ktorý ľudia pociťujú, pretože strach je pocit, a nedá sa racionálne vyvrátiť. To je hlavný problém dnešnej moslimskej komunity. Kedysi boli arabské metropoly centrami kultúry a živých debát, Bejrút a Káhira boli považované za intelektuálne mestá. Môj otec napríklad bol veľkým učencom Koránu. Ak má človek veriť, že Korán je slovo božie, musí veriť, že archanjel, ktorého prorok stretol, urobil svoju prácu dobre, a so 100-percentnou presnosťou tlmočil slovo Božie. Rovnako musí byť presvedčený o 100-percentnej presnosti proroka, a potom o 100-percentnej presnosti zapisovateľa, keďže Mohamed nevedel písať. Až keď úplne verí všetkým medzičlánkom, môže úplne veriť aj všetkému, čo je v Koráne. Môj otec ako bádateľ videl pasáže, ktoré nezapadali úplne do hlavného príbehu a chcel Korán ‚rozpliesť‘. Pred polstoročím to ešte mohol povedať. Keby to urobil teraz, išli po ňom tak ako po mne.“

.hanba a česť
Manji vytiahne tému Všeobecnej deklarácie ľudských práv Spojených národov a paradox dvoch potenciálne protichodných práv, ktoré sú v nej zakotvené. Na jednej strane je sloboda prejavu, na druhej poškodenie cti. Rushdie vzdychne. „V islame neexistuje prvotný hriech ako v kresťanstve, čiže namiesto hriechu a vykúpenia stoja oproti sebe hanba a česť. Česť je zväčša priraďovaná mužom, hanba ženám. Aby bolo čo najmenej hanby, je treba zabezpečiť, aby ženy nemohli robiť takmer nič. Napríklad v jednej arabskej krajine sa debatovalo, či žena, ktorá je od hlavy po päty zahalená v abáji, z ktorej jej trčia len oči, môže mať pod abájou západné oblečenie. Ukázalo sa, že nemôže. Moslimskí klerici argumentovali tým, že ak má žena pod abájou minisukňu, jej holé stehná sa dotýkajú a vzniká trenie. Z trenia vzíde sexuálna energia, ktorá bude žene vyžarovať z očí, a tak sa môže preniesť na muža a pôsobiť naňho.“ Všetci sa smejú. „Je to smiešne, ale tieto zákony idú ad absurdum. A idú až k vraždám pre česť, ktorých je, mimochodom, čoraz viac, nie menej.
Už Voltaire a Diderot vedeli, že ich hlavným nepriateľom nie je štát, ale cirkev. Osvietenstvo ukončilo náboženskú ortodoxiu, my teraz bojujeme o to isté. Ajatolláh nie je odpoveďou. Tento jav prevažuje v islame, ale pomaly sa chytajú všetci. Pre česť boli ľudia v Sydney pokutovaní, ak urazili pápeža pri jeho návšteve, pre česť fanatici v Indii zničili filmové sety oceňovaného filmu Water (Voda), a nakoniec sa musel točiť na Srí Lanke.“
Manji upozorňuje na to, že možným riešením problému by mohol byť samotný Korán. Ako veriaca moslimka aj vo svojej knihe ponúka riešenia. Rushdie ju preruší. „Áno, vieme, že ty v to veríš,“ povie ironicky. Obidvaja sa smejú. „Ja som študoval históriu, aj počiatok Koránu. V tom čase Arabi len začali stavať mestá, dovtedy boli nomádmi s matriarchálnym spoločenským systémom. Až urbanizmus priniesol patriarchát. Korán bol akousi žiadosťou o návrat ku kočovnej spoločnosti, ktorá sa o ľudí viac starala. Myšlienky sa chytili chudobní na uliciach, takže sa zradikalizovala.
Keď veríš, znemožňuje ti to pozrieť sa na Korán z pohľadu histórie. Je to škoda, pretože je na to ideálny, vzhľadom na svoj relatívne mladý vek. Okrem toho Mohamed vždy trval na tom, že je človek. Chcel byť len mužom, ktorý nesie posolstvo, nie bohom. Keď veríš, nemôžeš otvorene diskutovať o svojej kultúre, nemôžeš sa baviť o jej základných problémoch.“

.počúvať disidentov
Ďalšou témou je zlyhanie multikulturalizmu. „Multikulturalizmus existuje, to sa nedá poprieť. Pozri sa dnes na nás,“ povie Rushdie a ukáže na plnú sálu pred sebou. „Multikulturalizmus upadol na kultúrny relativizmus, to je problém. Prišlo to tak ďaleko, že povieme: ‚ak je to vaša kultúra, že ženám obrezávate klitorisy, tak nech sa páči.‘ Náš zmysel pre hodnoty je oslabený. Namiesto toho dávame pozor, aby sme niekoho neurazili. Západ je naladený na počúvanie islamských extrémistov, hajzľov. Ako sme my, Západ, reagovali na Stalina? Nepovedali sme, že ho treba počúvať. Hlasy disidentov pre nás boli dôležitejšie ako oficiálny hlas. Teraz to tak nerobíme. Je to chyba. Keď sa dnes nemoslimovia odvážia zapochybovať o islame a klásť otázky, sú z nich islamofóbovia.“ Na to sa Manji opýta, ako ich môžeme podporiť, aby sa neprestávali pýtať. „Len im ukážme, že sa to dá.“
Neskôr argumenty Manji o tom, že islam má aj svoju dobrú stránku, povzbudia Rushdieho k rozvinutiu paralely so sovietskym Ruskom. „Za čias železnej opony ľavičiari, ktorí nežili v ZSSR, tiež hovorili, že keby sme sa zbavili toho ‚zlého‘ boľševizmu, všetci by zrazu videli, aký je socializmus skvelý. To sa deje aj teraz s islamom. Ja tomu argumentu, skrátka, neverím.“
Rozhovor sa končí otázkou o totalite. „Každá spoločnosť, ktorá je nervózna z toho, že ju chce niekto kritizovať, sa zmení na totalitu.
V Pakistane 90 percent ľudí nevolí islamských radikálov, ale je tam silná náboženská elita, ktorá to drží v rukách. Afganci tiež nenávideli Taliban. Sovietsky zväz trval sedemdesiat rokov, ale skončilo sa to. Dúfam, že rovnako to dopadne aj s islamským radikalizmom. V krajinách, kde sa k moci dostanú nahnevaní mladí muži, nebude dlho trvať, kým ľudia dajú najavo, že ich nechcú. Háčik je v tom, že ich potom ťažko vyhodiť. Keď ich však väčšina ľudí nebude chcieť, tak sa to skončí, ako v ZSSR. Sedemdesiat rokov je dlhý čas v ľudskom živote, ale krátky v histórii.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite