Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial

.časopis

Neboli tam novinári ani kamery a nevidel som ani veľa známych tvárí. Smútočná reč, najbližší ľudia, hrob a ešte tie tiché otázky, na ktoré inokedy nie je čas. Pohreb ako každý iný. A predsa taký zvláštny..

Neboli tam novinári ani kamery a nevidel som ani veľa známych tvárí. Smútočná reč, najbližší ľudia, hrob a ešte tie tiché otázky, na ktoré inokedy nie je čas. Pohreb ako každý iný. A predsa taký zvláštny..
Na začiatku, pri rozlúčke, svietilo slnko. Ale zrazu sa náhle, hoci len na chvíľu, husto rozpršalo. Akoby ani nebo nevydržalo zostať nestranné. Potom, uprostred pohrebu, na ceste sprievodu k otvorenej jame, sa pod starým mužom, ktorý prišiel z Izraela, aby naposledy niesol telo svojej sestry, zrazu preboril hrob. Akoby smrť tej útlej ženy bola aj pre zem priťažká. A úplne na konci, keď sa už reči minuli a ostalo len ticho, prišlo nečakané vyvrcholenie. Až vtedy, v mlčaní, bolo najlepšie počuť príbeh tej ženy, ktorá si prežila peklo minulého storočia.
Ale ten pohreb vlastne nebol zvláštny pre symboliku počasia ani pre mystiku puknutého kameňa a ani pre to kričiace ticho. Bol zvláštny ňou, hoci tam už nebola.
Eta Wetzlerová nebola hrdinka. Keď sme s ňou nedávno sedeli v jej malom byte a pili spolu zlú kávu, povedala nám, že človek sa v ťažkých časoch mení na zviera. Chytila ma pri tom za ruku, asi aby som to zniesol. A potom dlho hovorila o uliciach slovenského štátu, v ktorých sa našlo tak málo súcitu, a tak veľa nenávisti, o výsmechu zo židov, ktorému ako dievča nerozumela, o dlhej ceste v dobytčom vagóne, o príchode do koncentráku, o týraní, strašných chorobách a živočíšnom boji o holý život. Hovorila pokojne, múdro, bez hnevu, akoby s odstupom, ale v jej očiach som stále videl nástojčivú obavu, či sa to ešte niekedy nezopakuje.
Zažila to peklo ako mladučké dievča. Tam, v Osvienčime, sa cez plot aj zamilovala. Ešte aj o tú trochu citu v tábore však prišla – Alfred Wetzler, jej neskorší manžel, z Osvienčimu dokázal ujsť, aby spolu s Rudolfom Vrbom ako prví ľudia celému svetu podali svedectvo o tom, čo sa v koncentrákoch deje. Bolo to neuveriteľne užitočné svedectvo, ale ona zasa ostala sama.
Vravela nám, že keď prišlo oslobodenie, vnímala ho ako zázrak, ktorý priniesli ruskí anjeli. Aj preto vstúpila do komunistickej strany. Videla v nej nádej, že to peklo už nikdy nepríde. Bolo to naivné, ale horúce, a u nej mi to vôbec neprišlo ako výhovorka. Áno, mýlila sa, veľmi sa mýlila. Nakoniec ju „anjeli“ zo strany vylúčili a ona ostala opäť osamotená.
Jej život bol neustály boj o život. Zažila protižidovské zákony slovenského štátu a ostala tu žiť, zažila nacizmus, holokaust a Osvienčim a prežila ich, zažila vlastné ilúzie z komunizmu a vytriezvela z nich. Zažila to najhoršie zo seba, z ľudí, aj z celého dvadsiateho storočia, ale nezlomilo ju to. Cítil som ten zázrak z tej zlej kávy, z teplej mäkkej ruky, ale najmä z jej očí.
Ak bol niekto veľký Slovák a zabudnutý poklad tejto krajiny, tak potom vy, teta Eta.
.štefan Hríb

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite