Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Americkí prezidenti

. .časopis .fenomén

Najmocnejší, najznámejší, najmilovanejší alebo najnenávidenejší politici na svete – takí sú americkí prezidenti. Ako sa menilo prezidentstvo od čias Georgea Washingtona po dnešný triumfálny úvod Baracka Obamu?

Najmocnejší, najznámejší, najmilovanejší alebo najnenávidenejší politici na svete – takí sú americkí prezidenti. Ako sa menilo prezidentstvo od čias Georgea Washingtona po dnešný triumfálny úvod Baracka Obamu?


Keď 1. júla 1787 predložil pensylvánsky delegát James Wilson filadelfskému Ústavodarnému konventu otázku budúcej „národnej exekutívy“, podľa zápiskov neskoršieho 4. prezidenta Spojených štátov Jamesa Madisona nastalo dlhé ticho.

.chýba vláda
Spojené štáty boli v tom čase síce už 11 rokov nezávislé od Veľkej Británie, ale každý zúčastnený cítil, že dovtedajší voľný zväzok trinástich bývalých kolónií musí byť nahradený niečím silnejším. V Článkoch konfederácie a večnej únie z roku 1777 sa síce hovorilo o únii, lenže pohromade ju držala jediná inštitúcia – Kongres. V najvyššom zákonodarnom orgáne zasadali zástupcovia všetkých štátov od New Hampshire po Georgiu, ale tí najmä žiarlivo strážili, aby jediný federálny orgán príliš nezasahoval do kompetencií jednotlivých štátov. Revolučne naladení Američania, ktorí mali v živej pamäti svojvôľu britských kráľovských úradníkov, sa ešte stále viac spoliehali na lokálne parlamenty ako na guvernérov jednotlivých štátov a už vôbec nemysleli na prenos exekutívnych právomocí na federálnu úroveň. Vojna za nezávislosť však ukázala, že zväzku nejaká výkonná moc naliehavo chýba.

.čo nahradí kráľa?
V máji 1787 sa preto vo Filadelfii zišiel Ústavodarný konvent – zhromaždenie zástupcov jednotlivých štátov, ktorí chceli pôvodne len zdokonaliť inštitucionálne fungovanie únie. Postupne však prekročili limity, ktoré im určili jednotlivé štáty, a na návrh niektorých ľudí (neskoršie nazývaných federalisti), ako James Madison či Alexander Hamilton, konvent zahájil diskusiu o novej ústave, ktorá by zásadne prehodnotila vzťahy medzi úniou a štátmi.
Na rozdiel od minulosti už väčšina delegátov nevidela ideál v pokiaľ možno neobmedzenej vláde väčšiny občanov, ale čoraz viac sa jej pozdávalo prenesenie anglických princípov delenia moci medzi kráľa, Hornú a Dolnú snemovňu.
Problém bol v tom, že nikto nevedel, aký orgán má pri deľbe moci nahradiť kráľa. Kongres uvažoval nad mnohými návrhmi: Hamilton presadzoval doživotne voleného prezidenta, iní hovorili o neobmedzenej opakovanej voľbe, ďalší o akomsi kolektívnom riadiacom grémiu, ktoré by sa čo najviac približovalo republikánskym princípom.
Hoci niektorí delegáti Wilsonov návrh, aby bola exekutíva v rukách jednej osoby, odmietali a varovali, že to je zárodok monarchie, v priebehu Konventu sa tento návrh presadil. Podľa prezidentského historika Jürgena Heidekinga pritom hralo úlohu aj to, že mnohí delegáti už videli žiaduceho kandidáta na úrad prezidenta v osobe víťaza vojny za nezávislosť, populárneho generála George Washingtona.
Otcovia ústavy sa nakoniec dohodli, ale diskusie – ako a na aký čas budú prezidenta voliť a akými kompetenciami ho vybavia – trvali ešte mesiace. 

.republikánsky kráľ
Prijatie federalistických myšlienok malo za následok, že delegáti odmietli parlamentnú formu vlády. Ako píše Peter Kresák v úvode k slovenskému vydaniu Listov federalistov, „otvorili tak cestu pre prvé praktické uplatnenie myšlienok Charlesa Montesquieua o dôslednom trojdelení štátnej moci, ktoré tvorcovia ústavy vylepšili osobitným mechanizmom bŕzd a protiváh“. Rozdelili moc v štáte medzi jednotlivé orgány, pričom každému z nich umožnili určitú formu kontroly nad iným. Cieľom bolo predísť najväčšiemu nebezpečenstvu, ktoré Otcovia zakladatelia videli v demokracii – jej tendencii skĺznuť do tyranie väčšiny. Preto tie všemožné mocenské brzdy a váhy, ktoré nútia držiteľov každej časti moci kooperovať s ostatnými a kontrolovať sa navzájom.
Deľbu moci dobre ilustruje inštitút impeachmentu. Pokiaľ dôjde k procedúre zbavenia prezidentského úradu, predsedá jej najvyšší sudca. Na procese sa podieľajú aj obe komory Kongresu: Snemovňa reprezentantov má jediná právo vzniesť žalobu a len Senát môže prezidenta dvojtretinovou väčšinou odsúdiť (čo sa zatiaľ v histórii nestalo).
Spojené štáty mali prezidentov už od roku 1774, tí pred Georgeom Washingtonom (bol prezidentom v rokoch 1789 – 1797) však ešte nemali reálne právomoci hlavy výkonnej moci, a preto sa v zozname amerických prezidentov neuvádzajú.
Ústava urobila z prezidenta hlavu štátu, predsedu vlády a vrchného veliteľa ozbrojených síl. „Táto neslýchaná moc, ktorá dokonca zatieňovala aj vtedajšieho anglického monarchu, bola však obmedzená tým, že prezident sa o množstvo právomocí musel deliť s Kongresom a že rovnako ako každý iný občan podlieha ústave a zákonom Spojených štátov,“ píše Heideking.
Ústava Spojených štátov vkladá do rúk prezidentov obrovskú moc, oni ju však využívali vo veľmi rozličnej miere. Vždy záležalo na jeho povahe, agende, vonkajších okolnostiach, spriaznenosti alebo nepriateľstve väčšiny v Kongrese.

.od vojny k vojne
Historici niekedy charakterizujú fázu od zvolenia Georgea Washingtona do konca 20. rokov devätnásteho storočia ako obdobie nadstraníckych prezidentov. Hoci už od druhého prezidenta Johna Adamsa patrili všetci k nejakej politickej strane, pokúšali sa vykonávať svoj úrad apolitickým spôsobom, obnoviť „narušený“ spoločenský súlad.
Historik Heideking však tvrdí, že už v tomto období sa vytvorili dva rozdielne modely prezidentstva. Prvý, ktorý stelesňoval Washington a neskôr John Quincy Adams, sa opieral o rozšírenie moci exekutívy, bol spoločensky konzervatívny, ekonomicky liberálny, ale aj aktivisticky orientovaný. Proti tomuto modelu kládli zdržanlivejší prezidenti Thomas Jefferson a James Madison dôraz na obmedzenie a vyváženie exekutívnej moci a vyžadovali svojbytnosť jednotlivých štátov.
V ďalšom období, ktoré sa skončilo až občianskou vojnou (1861 – 1865), sa charakter prezidentského úradu hlboko premenil. „Na rozdiel od prvých prezidentov, ktorí sa v zmysle pravého poňatia cnosti nechávali na prevzatie úradu do istej miery prosiť, viedli teraz kandidáti prudké volebné súboje, aby Biely dom dobyli pre seba a svojich priaznivcov,“ píše Heideking. Známy „spoils system“, teda rozdelenie postov priaznivcom a pomocníkom po zvolení prezidenta, sa stal súčasťou politického života. Napriek tomu však v tých časoch štátne záležitosti viac ovplyvňoval Kongres ako aktuálny nájomník Bieleho domu.
Obdobie pred občianskou vojnou, nazývané aj krízou únie, bolo charakteristické aj krízou prezidentského úradu. Hlavy štátu v období narastajúcej nevraživosti medzi Severom a Juhom neboli schopné plniť svoju úlohu – zaručovať národnú jednotu.

.strážca Lincoln
To sa však zmenilo, keď v roku 1861 na post prezidenta zasadol kandidát nedávno založenej Republikánskej strany Abraham Lincoln. Ten pod priamou hrozbou rozpadu únie lepšie ako ktokoľvek pred ním využil mocenský potenciál svojho úradu, pričom republikánska väčšina zároveň prekonala tradičnú nedôveru k exekutíve a nechala prezidentovi voľnejšiu ruku ako jeho predchodcom.
Lincoln požadoval rôzne mimoriadne splnomocnenia, od ministra spravodlivosti si nechal potvrdiť, že prezident je „strážcom ústavy“, čo mu načas dovolilo zrušiť niektoré ustanovenia o základných právach – pomohlo mu to potlačiť odpor k vojne. Bola to práve občianska vojna, ktorá si, podobne ako vojna za nezávislosť či neskoršie americké konflikty, doslova vyžiadala rozšírenie exekutívnej moci na úkor moci zákonodarnej.

.veľmocenský Teddy
Urobiť z Ameriky svetovú veľmoc – túto ambíciu ako prvý otvorene pomenoval republikánsky prezident Theodore Roosevelt (1901 – 1909), človek s mimoriadnym zmyslom pre geopolitiku i politický marketing. Zásadne rozšíril moc prezidentského úradu, a podľa amerického prezidentského historika Stephena Graubarda to bol svojím prístupom „monarcha“ a „z funkcie mal nefalšované potešenie“. Keďže jeho ambície narážali na veľmi nepriateľsky naladený Kongres, ktorého vedenie si v posledných desaťročiach 19. storočia zvyklo na veľkú moc vo vlastných rukách a na nevýrazných prezidentov, rozhodol sa Roosevelt realizovať v oblasti, v ktorej ostatných prevyšoval a kde mu príliš nemohli brániť v jeho činnosti. Takou bola zahraničná politika.
Rozhodol sa, že zo Spojených štátov urobí svetovú veľmoc a hoci bol vo svojej dobe vykresľovaný ako vojnový štváč, stal sa prvým Američanom, ktorý získal Nobelovu cenu za mier, pretože sa mu jeho diplomatickými a politickými schopnosťami podarilo ukončiť rusko-japonskú vojnu. Nechal výrazne posilniť americké námorníctvo (vychádzal z tézy, že „najlepšou zárukou mieru je byť pripravený na vojnu“). To, že pri svojich geopolitických počinoch do veľkej miery obchádzal nepriateľský Kongres, bolo vo vývoji úradu prezidenta veľkou inováciou – razil však tézu, že kým výslovne neporušuje ústavu a zákonné obmedzenia, môže svoje právomoci extenzívne využívať. A keďže nikdy nevynechal príležitosť na prezentáciu svojej osoby a úradu, urobil z funkcie prezidenta veľmi viditeľnú a na celom svete sledovanú pozíciu – takú, ktorá sa dnešnému vnímaniu prezidenta USA podobá oveľa viac než v prípade akéhokoľvek predchodcu tohto prezidenta.

George Washington
Prvý prezident USA sa narodil 22. 2. 1732 vo Virgínii. Zasadal v prvom Kontinentálnom kongrese a v roku 1775 sa stal veliteľom kontinentálnej armády, ktorá zvíťazila nad britským vojskom. Po vojne za nezávislosť predsedal Ústavodarnému zhromaždeniu. Ako prezident upevnil medzinárodné postavenie USA. Zomrel 13. 12. 1799.

Thomas Jefferson
Virgínsky rodák Thomas Jefferson (13. 4. 1743 – 4. 7. 1826) začínal ako právnik a plantážnik. Zasadal v provinčnom virgínskom sneme, koncipoval Vyhlásenie nezávislosti. Po jej vyhlásení bol guvernérom Virgínie, veľvyslancom vo Francúzsku a štátnym tajomníkom USA. Ako tretí prezident stál za kúpou Louisiany.

James Madison
Aj štvrtý americký prezident James Madison (16. 3. 1751 – 28. 6. 1836) pochádzal z Virgínie. Známy bol najmä ako jeden z troch autorov Listov federalistov, ktoré presviedčali o nutnosti prijatia novej ústavy. Koncipoval Listinu práv, ktorá je súčasťou ústavy. Počas jeho vlády sa začala vojna s Veľkou Britániou.

John Q. Adams
Massachusettský rodák (19. 10. 1735 – 4. 7. 1826) a syn druhého prezidenta Johna Adamsa bol vyslancom USA v Holandsku a Prusku i senátorom. Hoci Kongres mnohé jeho nápady zamietol, Adams si trúfol aj na federálne financovanie výskumu či zriadenie ministerstva vnútra. Ako kongresman bol proti anexii Texasu.

Abraham Lincoln
Šestnásty prezident (12. 2. 1809 – 15. 4. 1865) vyrástol v Kentucky. Bol kapitánom dobrovoľníkov a advokátom. Hoci ako prezident považoval občiansku vojnu hlavne za boj o záchranu Únie, vydal aj Vyhlásenie o oslobodení otrokov. Niekoľko mesiacov po svojom druhom zvolení za prezidenta bol zavraždený.  

Theodore Roosevelt
Guvernér a viceprezident T. Roosevelt (27. 10. 1858 – 6. 1. 1919) bol námestníkom ministra námorníctva, guvernérom New Yorku a viceprezidentom. Bol zástancom zahraničných intervencií a získal pre USA prenájom Panamského prieplavu. V roku 1905 získal Nobelovu cenu za mier za to, že pomohol ukončiť rusko-japonskú vojnu.

Woodrow Wilson
Woodrow Wilson (28. 12. 1856 – 3. 2. 1924) bol prezidentom Princetonskej univerzity. Presadil vznik Federálneho rezervného systému. Hoci bol mierumilovný, dvakrát nariadil intervenciu v Mexiku a pod jeho vedením krajina vstúpila do prvej svetovej vojny. Nepodarilo sa mu doma presadiť Versailleskú mierovú zmluvu.

Franklin D. Roosevelt
Tridsiaty druhý prezident (30. 1. 1882 – 12. 4. 1944) vyhral v prezidentských voľbách roku 1932 takmer vo všetkých štátoch. Bojoval s hospodárskou krízou. Po začiatku druhej svetovej vojny prekonal izolacionistov a začal s rozsiahlym zbrojným programom. Bol jediným prezidentom, ktorý bol zvolený štyrikrát. 

Harry S. Truman
Harry Truman (8. 5. 1884 – 26. 12. 1972) sa zúčastnil prvej svetovej vojny a bol senátorom. Ako viceprezident nastúpil do úradu po F. D. Rooseveltovi. Nariadil bombardovanie Hirošimy a Nagasaki, čím ukončil druhú svetovú vojnu. Inicioval Marshallov plán, Trumanovu doktrínu, nariadil berlínsky letecký most

Dwight D. Eisenhower
Tridsiaty štvrtý prezident (14. 10. 1890 – 28. 3. 1969) bojoval v prvej i v druhej svetovej vojne (velil ozbrojeným silám v Stredomorí a prijal nemeckú kapituláciu). Bol aj vrchným veliteľom NATO v Európe. Za jeho vlády sa skončila kórejská vojna. V roku 1957 vyslal armádu, aby utíšila rasové násilie v Little Rocku. 

John F. Kennedy
Kennedy (29. 5. 1917 – 22. 11. 1963) sa stal prvým katolíkom a najmladším mužom zvoleným do úradu. Hoci nezvládol inváziu na Kubu, krízu okolo Berlínskeho múru a kubánsku raketovú krízu zvládol. Začal vojenské angažmá USA vo Vietname, ako aj vesmírny program Apollo. V treťom roku vlády bol zavraždený.

Lyndon B. Johnson
Johnson (27. 8. 1908 – 22. 1. 1973) zasadal v Kongrese, zúčastnil sa druhej svetovej vojny a bol viceprezidentom. Do úradu nastúpil po Kennedyho smrti. V rámci boja proti chudobe presadil svoj program Veľkej spoločnosti. Jeho programy spolu s vojnou vo Vietname nafúkli rozpočtový deficit a zvyšovali infláciu.

Richard Nixon
Nixon (9. 1. 1913 – 18. 4. 1994) bol poslancom, senátorom i kalifornským guvernérom. Po víťazstve vyhlásil Nixonovu doktrínu a začal sťahovať vojská z Vietnamu. Ako prvý americký prezident navštívil Čínu. V súvislosti s aférou Watergate, ktorá mohla vyústiť do impeachmentu, na svoj úrad v roku 1974 rezignoval.

Jimmy Carter
Carter sa narodil 1. 9. 1924. Bol jadrovým inžinierom a guvernérom Georgie. V zahraničnej politike bol zástancom politiky zadržiavania. Počas jeho vlády výrazne vzrástla inflácia a nezamestnanosť. O dôveru voličov ho pripravila aj neschopnosť zasiahnuť proti zadržiavaniu amerických občanov v Teheráne.

Ronald Reagan
Reagan (6. 2. 1911 – 5. 6. 2004) bol filmovým hercom a guvernérom Kalifornie. Bol zvolený ako najstarší prezident. Presadil zákony o hospodárskom oživení a o daňovej reforme. Nariadil intervencie v Grenade, Libanone a Líbyi. Jeho budovanie obrovského zbrojného arzenálu prispelo k zrúteniu komunistických diktatúr.

George Bush
Bush sa narodil 12. 6. 1924 v štáte Massachusetts. Pracoval v ropnom priemysle. Bol kongresmanom, veľvyslancom v OSN a v Číne, riaditeľom CIA a Reaganovým viceprezidentom. Organizoval spojeneckú koalíciu, ktorá bojovala vo vojne v Perzskom zálive. Pred odchodom z úradu začal intervenciu USA v Somálsku.

Bill Clinton
Arkansaský rodák (3. 11. 1942) vyučoval právo, bol generálnym prokurátorom a guvernérom Arkansasu. Ako prezident presadil dohodu o severoamerickom voľnom obchode. Neúspešne presadzoval reformu zdravotnej starostlivosti. Angažoval vojská na Haiti a v bývalej Juhoslávii. Vinou sexuálnej aféry bol podrobený impeachmentu.

George W. Bush
Bush sa narodil 6. 7. 1946. Po veľmi tesnom víťazstve (o ktorom vlastne rozhodol Najvyšší súd) sa stal štyridsiatym tretím prezidentom. Napriek tomu, že sa chcel venovať najmä domácim problémom, musel reagovať na teroristické útoky a začal vojny v Afganistane a Iraku, vzhľadom na čo z úradu odišiel extrémne nepopulárny.

.legenda Wilson
Demokrat Woodrow Wilson bol vraj tvrdohlavý a výrečný akademik a funkciu prezidenta získal v roku 1912 šťastnou zhodou okolností (Republikánska strana sa vtedy rozpadla a hlasy jej voličov sa rozdelili medzi dvoch kandidátov, takže vyhral tretí). Wilson dokázal v domácej politike presadiť neporovnateľne viac ako Roosevelt (výrazné zníženie dovozných ciel, reformu bankového a menového systému, založenie centrálnej banky a podobne) a bol tak prvým z veľkých amerických prezidentov – reformátorov v 20. storočí.
Wilsonovo úspešné prezidentstvo však postupne zničili jeho vlastnosti. Podľa historika Graubarda sa vyznačoval „nedostatočnou úctou k spolupracovníkom a obrovským preceňovaním vlastných činov“, čo dobre ilustruje veta, ktorú povedal po svojom prvom zvolení jednému z ľudí, ktorí boli pre jeho zvolenie kľúčoví: „Nič vám nedlhujem. Majte na pamäti, že Boh chcel, aby som sa stal prezidentom Spojených štátov.“ Ako ďalej tvrdí Graubard a tiež veľa dobových zdrojov, prezident Wilson bol povestný aj tým, že „neznášal ľudí, ktorí s ním nesúhlasili, hoci si ani nevypočul ich názor“.
Tým sa tiež do istej miery vysvetľuje neuveriteľné sebavedomie, s akým sa angažoval v zahraničnej politike. Jeho politika zasahovania v Mexiku viedla k fiasku a poníženiu Spojených štátov. Jeho politika neutrality (skeptici tvrdia, že jednoducho nebol schopný rozlíšiť, ktorá z bojujúcich strán pri diplomatických pokusoch zastaviť boje klame) počas prvej svetovej vojny privádzala Britov a Francúzov do zúfalstva a keď sa po vojne pokúsil pôsobiť ako mierotvorca, utrpela jeho prestíž obrovské fiasko, pretože „o Európe vedel oveľa menej ako predstieral“ a parížska mierová konferencia tak vinou jeho necitlivosti voči argumentom Európanov, vyčerpaných a poznačených dlhou a krvavou vojnou, dopadla úplne inak, než dúfal (a podľa mnohých prispela Versailleská zmluva neskôr k nástupu nemeckého nacizmu). Nepresadil ani vznik Spoločnosti národov, najmä pre odpor Kongresu. Bol to výrazný prezident, v očiach mnohých idealista, ktorý ako prvý spojil úrad amerického prezidenta s istým typom amerického mesianizmu, ktorého cieľom je pomáhať ľuďom na celom svete získavať slobodu. Tento typ politiky „šírenia demokracie“ sa neskôr v správaní amerických prezidentov opakovane objavoval.

.new deal a FDR
Franklin Delano Roosevelt funkciu preberal od prezidenta Herberta Hoovera v roku 1933, keď už desivá Veľká hospodárska kríza trvala štyri roky a situácia sa stále nezlepšovala. FDR, ako sa mu začalo hovoriť, sa inšpiroval najmä predchodcami Theodorom Rooseveltom (boli bratranci) a Wilsonom – okrem iného aj v schopnosti budovať svoj verejný obraz podľa vlastných predstáv a politických cieľov, a tiež v extenzívnom chápaní úradu prezidenta.
Vystupoval sebavedomo a optimisticky, čo bola v tých časoch najlepšia možná stratégia – v pamätnom inauguračnom prejave na jar roku 1933 vystrašeným Američanom povedal, že „jediná vec, ktorej sa musíme báť, je strach sám“.
Prišiel s plánom Nového údelu (New Deal), ktorý síce v mnohom len nadväzoval na projekty jeho neúspešného predchodcu Hoovera, priniesol však FDR status jedného z amerických hrdinov. Nový údel znamenal napríklad zavedenie čohosi ako „verejnoprospešné práce“ pre milióny nezamestnaných Američanov a rôzne ďalšie vládne a komunitné projekty na zmiernenie dôsledkov Veľkej krízy.
Aj keď podľa ekonómov väčšina týchto opatrení účinná príliš nebola a Ameriku vytiahla z krízy najmä vojnová mobilizácia po napadnutí Pearl Harbour Japoncami, imidž spasiteľa už FDR nikto nevezme. Tým viac, že sa stal aj veľkým víťazom 2. svetovej vojny, pretože to bolo práve jeho rozhodnutie, poskytnúť masívnu americkú vojenskú a materiálnu pomoc spojencom v Európe, ktorí zásadne prispeli k porážke nacistického Nemecka, Talianska a Japonska.
Posilnil veľmocenskú pozíciu Ameriky a úrad prezidenta do svojej smrti (krátko po štvrtých vyhraných voľbách v roku 1945) zmenil viac ako ktorýkoľvek jeho predchodca. Ako si všimol historik Detlef Junker, „ťažoba krízy aj Rooseveltov postoj viedli ku kvalitatívnemu aj kvantitatívnemu rastu vo význame prezidentského úradu. Biely dom sa za FDR stal zdrojom energie pre celý americký vládny systém, prameňom nových ideí, motorom spoločenskej premeny...“

.reformátor Truman
Harry S. Truman sa stal prezidentom po smrti FDR ako jeho viceprezident automaticky. Bol oveľa slabší rečník a chýbala mu Rooseveltova charizma, nebol však nevýrazný. Keďže čelil Kongresu, ovládanému republikánmi, najviac mohol svoje ciele realizovať v zahraničnej politike (čím v istom zmysle nasledoval osud Teddy Roosevelta).
Truman stál pri veľmi dôležitých rozhodnutiach. V obave z obrovského krviprelievania pri invázii spojencov v Japonsku rozhodol o zvrhnutí atómovej bomby na dve japonské mestá, čím donútil Japoncov kapitulovať. Rýchlo pochopil, že Sovietsky zväz sa bude snažiť napriek všetkým dohodám o mocenskej rovnováhe rozširovať svoju moc všade, kde to len pôjde – preto vznikla Trumanova doktrína (s cieľom zabrániť šíreniu komunizmu vo svete), Marshallov plán a neskôr aj založenie NATO. Dodnes je vnímaný ako tvorca podoby povojnového sveta a ako človek, ktorého predvídavosť zachránila mnohé krajiny pred komunizmom.
Doma bol menej úspešný. Zrušil síce rasovú segregáciu v americkej armáde a bol veľký zástanca univerzálnych občianskych práv, svoje ekonomické a sociálne plány však presadiť nedokázal. Boli veľmi reformátorské – chcel napríklad zaviesť povinné zdravotné poistenie, minimálnu mzdu, podporu lacného bývania a podobne – a ak by s nimi v Kongrese uspel, bol by možno najväčší americký reformátor minulého storočia.
Truman priniesol do vnímania prezidentskej funkcie v 20. storočí zaujímavý moment, ktorý sa neskôr niekoľkokrát opakoval: ľudia si vďaka nemu mohli prvýkrát uvedomiť, ako rozdielne môže byť vnímaný prezident vo funkcii a ten istý prezident s odstupom rokov či desaťročí. Odchádzal v roku 1953 veľmi nepopulárny a až oveľa neskôr, spätne, sa dočkal veľkého uznania.

.legendy: Ike a JFK
Obaja nasledujúci prezidenti – Dwight D. Eisenhower i jeho nástupca John F. Kennedy – stelesňovali vodcovstvo, optimizmus, spoločnosť blahobytu a americkú moc. Rozdiely medzi nimi však boli prinajmenšom také veľké ako sa líšila Amerika a svet v 50. a v 60. rokoch.
Starý vojnový hrdina Eisenhower s minimálnymi politickými skúsenosťami previedol Ameriku hospodárskym boomom 50. rokov, ale nedokázal reagovať na rastúce napätie v spoločnosti, ktoré vyplývalo najmä z neriešeného problému rasovej diskriminácie. A tiež z toho, že „enormný hospodársky rozmach zo začiatku 50. rokov vystriedal pokles, kultúrnemu životu hrozilo, že ustrnie v konvenciách, ... po samoľúbych 50. rokoch nasledovalo desaťročie otriasané krízami, v ktorom sa na Eisenhowera takmer zabudlo,“ napísal historik Hermann-Josef Rupieper. Podporoval nezávislosť bývalých koloniálnych krajín v Afrike a v Ázii (a následne museli mocenské vákuum často vypĺňať Spojené štáty), presadil tiež Eisenhowerovu doktrínu, ktorá umožňovala Američanom prísť na pomoc ktorejkoľvek krajine Blízkeho východu, ktorá by o to požiadala v ohrození iným štátom pod komunistickým vplyvom (tento prístup je v americkej politike permanentne prítomný dodnes).
Mladý, energický a progresívny senátor John F. Kennedy prinášal veľkú zmenu politiky, ale často sa zabúda, že vo voľbách v roku 1961 vyhral nad Richardom Nixonom len s minimálnym rozdielom hlasov (a neutíchajú hlasy, podľa ktorých to boli, pre rôzne volebné manipulácie, „ukradnuté“ voľby). Kennedyho prezidentstvo trvalo krátko, ale americkú politiku i vnímanie úradu prezidenta poznačilo výrazne. Hlásal zodpovednosť Ameriky za slobodný svet a podľa historika Jurgena Heidekinga „Biely dom s nástupom jeho sympatickej rodiny a mozgového trustu intelektuálnych poradcov čoskoro obklopila romantická aura hradu Camelot zo ságy o kráľovi Artušovi.“
Dôraz na zahraničnú politiku je zrejme údelom prezidentov, ktorí nemajú veľkú podporu v Kongrese. To bol aj prípad Kennedyho, ktorý hneď po svojom zvolení varoval pred hrozbou jadrovej vojny – a Kubánska kríza k nej o rok neskôr (1962) svet takmer priviedla. Apeloval aj na obranu slobody vo svete – vzápätí však jeho administratíva zlyhala pri tajnej operácii CIA v Zátoke svíň na zvrhnutie kubánskeho diktátora Fidela Castra.
Bol to však prezident, ktorý mal veľký talent využívať nový fenomén – televíziu – vo svoj prospech a ktorý zo všetkých kríz vyšiel posilnený. „Po Lincolnovi, Theodorovi Rooseveltovi, Wilsonovi a Franklinovi Rooseveltovi tak Američania v Kennedym opäť našli charizmatickú vodcovskú osobnosť,“ tvrdí historik Heideking, podľa ktorého to malo za následok vychýlenie váh moci v prospech administratívy populárneho prezidenta. Jeho domáca agenda, na ktorú v mnohom nadviazal jeho nástupca Lyndon B. Johnson, však narážala na odpor Kongresu a do roku 1963, keď bol v Dallase zavraždený, z nej nestihol presadiť takmer nič. Vo funkcii bol len necelé tri roky, ale napriek tomu svojou charizmou a mladíckym „ťahom na bránku“ už navždy zmenil vnímanie úradu prezidenta.

.veľká spoločnosť LBJ
Ak niektorý americký prezident môže právom niesť prívlastok „reformátor“, určite je to Lyndon B. Johnson. Bol Kennedyho viceprezidentom (bol to taktický, nie prirodzený výber – Kennedy ho podľa historikov nemal rád a Johnson bol za jeho života „odstavený“ od podstatných rozhodnutí) a po smrti prezidenta zložil prísahu na palube lietadla. Nebol „sympaťák“ a väčšinou Američanov bol najprv vnímaný ako mocibažný a nepríjemný človek. Mal však za sebou dlhú kariéru v Senáte a vedel, ako s Kongresom vychádzať – a preto presadil veľmi veľa zo svojich plánov. Bol zástancom silnej vlády a okamžite po prevzatí moci vyhlásil „boj proti chudobe“. Zlomový zákon o občianskych právach, ktorý dával černochom volebné právo a uzákonil rovnoprávnosť žien a mužov, predložil ešte Kennedy, lenže presadiť ho dokázal práve Johnson, ktorý sa stal veľmi výrazným prezidentom aj bez kennedyovskej charizmy. Veľké víťazstvo v roku 1964 dalo Johnsonovi silný mandát na presadenie jeho sociálnych programov, ktoré vošli do dejín pod názvom Veľká spoločnosť (Great society). Zaviedol napríklad zdravotné poistenie pre starých (Medicaid) a chudobných (Medicare), podporu vzdelávacím inštitúciám, výstavbe bytov, znížil dane pre samostatne zárobkovo činných a odborných pracovníkov.
Odkazu prezidenta Johnsona veľmi uškodilo, že odklonil pozornosť od svojej veľmi populárnej domácej politiky na zahraničnú, kde podľa historika Marca Freya robil „do očí bijúce chyby v rozhodovaní a informačnú politiku, ktorá zastierala rozsah americkej účasti vo Vietname“, čo sa jeho povesti stalo osudným. Nekončiaca sa vietnamská vojna, v ktorej zahynulo 58-tisíc Američanov, viedla k obrovským protivojnovým protestom, ktoré prerastali do väčšieho spoločenského konfliktu. Aj preto Johnsonov nástupca Richard Nixon hovoril o „krajine na pokraji ďalšej občianskej vojny“.
Ako domáci reformátor však Johnson ukázal, že ak je prezident obratný vyjednávač a vie dobre komunikovať s Kongresom, môže presadiť takmer čokoľvek.

.zneuctený Nixon
Bol to prezident, ktorý mal veľké úspechy a do veľkej miery stelesňoval americký sen, „selfmademana“, ktorý sa vypracoval z jednoduchých pomerov až na spoločenský vrchol. Už v roku 1960 prehral prezidentské voľby s Kennedym len o vlások (presne o 0,17 percenta odovzdaných hlasov). V roku 1968 sa mu to napokon podarilo a dosiahol tým vrchol politickej kariéry, aká podľa mnohých historikov v amerických dejinách takmer nemá obdobu. Nixon už pred nástupom do funkcie tvrdieval, že prezident by sa mal venovať najmä zahraničnej politike. V tej bol reálpolitikom – nadviazal napríklad vzťahy s komunistickou Čínou, ktorá sa dostala do konfliktu s komunistickým Sovietskym zväzom (aby ich rozpory prehĺbil), stiahol amerických vojakov z Vietnamu, dosiahol viaceré dohody so Sovietskym zväzom o obmedzení zbrojenia. Neskôr sa však jeho politika „uvoľňovania napätia“ (détente) stala predmetom čoraz silnejšej domácej kritiky.
Urobil však aj niekoľko odvážnych (a podľa mnohých kritikov dlhodobo nerozvážnych) ekonomických rozhodnutí. Aby zastavil rast inflácie, zaviedol kontrolu miezd a cien (krátkodobo zabralo), zaviedol dovoznú daň a uvoľnil výmenný kurz dolára. Mal však veľmi konfliktné vzťahy s demokratmi ovládaným Kongresom, takže na nejakú významnejšiu domácu reformnú agendu nemohol ani pomyslieť.
Všetky jeho nesporné zahraničnopolitické úspechy a domáce rozhodnutia prekryla osudná aféra Watergate. Piati muži sa v roku 1972 vlámali do kancelárií Demokratickej strany vo washingtonskom komplexe Watergate. Keď ich polícia chytila, postupne vyšlo najavo, že boli spojení s ľuďmi (a peniazmi) z Nixonovej kampane za jeho znovuzvolenie. Novinári z Washington Postu nakoniec vypátrali, že aféra sa týka blízkych prezidentových spolupracovníkov a že prezident pri vyšetrovaní zrejme niekoľkokrát nehovoril pravdu, čo viedlo až k tomu, že Nixonovi hrozilo odvolávanie Kongresom. Aby tomu predišiel, stal sa v roku 1974 prvým prezidentom v amerických dejinách, ktorý dobrovoľne abdikoval.
Odišiel zahanbený a ponížený a dôsledky aféry Watergate na fungovanie úradu prezidenta ďaleko presahovali jeho osobnú tragédiu. Moc sa v dôsledku obáv zo zneužívania prezidentskej moci po viac ako 70 rokoch opäť výrazne preklopila na stranu Kongresu a Nixon tak paradoxne prispel k výraznému zníženiu významu úradu prezidenta USA.

.reaganovská dôstojnosť
Až prezident Ronald W. Reagan, ktorý sa stal v roku 1980 prezidentom po intermezze dvoch relatívne slabých prezidentov Geralda Forda a Jamesa Cartera, priniesol návrat hrdosti a moci do Bieleho domu. Reagan bol ako mladý človek hercom a k umelcom mal celý život veľmi blízko, preto chápal význam vonkajších symbolov prezidentskej moci pre hrdosť a sebavedomie Američanov. Vrátil do Bieleho domu uniformované stráže, vlajky, salutovanie, štábnu kultúru a on sám si v Oválnej pracovni z úcty k funkcii nikdy nedal dole sako – to všetko sa po Nixonovom odchode postupne vytrácalo.
Okrem vonkajších znakov moci dokázal Reagan získať aj reálnu moc – ako skvelý rečník s výborným zmyslom pre humor si získal veľké sympatie verejnej mienky a svojím prístupom si vedel získať aj podporu Kongresu na presadenie svojich plánov na ukončenie ekonomickej stagnácie – najmä na výrazné zníženie daní, ktoré (aj pre slabú ochotu demokratmi ovládaného Kongresu) však nedokázal sprevádzať aj škrtmi v neefektívnych výdavkoch, čoho dôsledkom bol rekordný nárast rozpočtového deficitu. Podarilo sa mu však presadiť výrazné zvýšenie výdavkov na obranu, čo bola strategická úloha v jeho úsilí poraziť „ríšu zla“, ako nazýval komunistický Sovietsky zväz.
Reaganovi sa darilo – obnovil americký patriotizmus, ekonomika po dvoch rokoch začala rásť a programom budovania protiraketového štítu („hviezdne vojny“) donútil Sovietsky zväz k ústupkom, dohodám o znižovaní arzenálu jadrových zbraní a výrazne tiež prispel k zrúteniu komunistického impéria, ktorého súčasťou bolo do roku 1989 aj Slovensko.
Jediný moment, keď bola prestíž prezidentského úradu za Reagana ohrozená, prišiel s krízou Irán-contras (americká vláda tajne dodávala Iránu zbrane za prepustenie rukojemníkov a za peniaze, ktoré potom použila na financovanie protikomunistických rebelov v Nikaragui). Aj keď Reagan tvrdil, že o tom nevedel a že by nikdy nič také neschválil, zdalo sa, že hoci nemusel dať explicitný súhlas, musel o tom prinajmenšom tušiť. To zatriaslo dôverou verejnosti v Reagana a opäť sa hovorilo o potrebe oslabiť moc prezidentského úradu.
Keď však Reagan v roku 1989 odovzdával funkciu svojmu zvolenému nástupcovi, Georgeovi H. W. Bushovi, bol opäť populárny a aféra takmer zabudnutá. A keď v roku 2004 zomrel, viaceré prieskumy verejnej mienky ho v očiach Američanov zaradili medzi najlepších amerických prezidentov v dejinách (najmä za veľký príspevok k pádu komunizmu a za obnovenie hrdosti a dôstojnosti úradu prezidenta).

.roztopašný Clinton
Bill Clinton bol považovaný za „zázračné dieťa“ americkej politiky – ako 32-ročný sa stal najmladším guvernérom štátu (Arkansas) v americkej histórii. Mal veľký komunikačný talent a patril k umierneným „novým demokratom“, ktorí sa snažili osloviť najmä stredových voličov zo strednej vrstvy. Prezidentom sa stal vďaka tomu, že upriamil pozornosť na ekonomiku (ktorá vtedy nakrátko zažila recesiu) a že sa volieb zúčastnil tretí kandidát Ross Perot, ktorý získal takmer pätinu hlasov a väčšinu z nich odčerpal úradujúcemu prezidentovi Georgeovi H. W. Bushovi.
Clintonov príchod do Bieleho domu bol symbolickým ukončením vlády konzervatívcov Reagana a Busha. Na začiatku mal úspechy – podarilo sa mu presadiť päťročný plán na znižovanie deficitu (kombináciou vyšších daní a škrtov vo výdavkoch, v čom mu pomohla aj „mierová dividenda“ a teda obmedzenie výdavkov na zbrojenie po konci studenej vojny). Presadil aj zákon o boji proti kriminalite – ten znamenal viac peňazí na nových policajtov, zákaz niektorých automatických zbraní či aj u nás známu zásahu „trikrát a dosť“ (tretie odsúdenie za násilný trestný čin znamená automaticky doživotný trest). Presadil ratifikáciu dohody o voľnom obchode medzi USA, Kanadou a Mexikom (NAFTA) napriek silnému odporu protekcionistov v Kongrese. Nepresadil však zásadnú reformu zdravotníckeho systému vrátane plánu na zavedenie univerzálneho zdravotného poistenia.
Po páde železnej opony a rozpade komunistického impéria vo východnej Európe sa na chvíľu zdalo, že prišiel fukuyamovský „koniec dejín“ a zahraničná politika prezidenta Clintona tak aj vyzerala – spätne sa na ňu analytici dívajú čoraz kritickejšie, pretože tvrdia, že jeho prístup viedol k zanedbaniu armády (postihnutej obrovskými škrtmi vo výdavkoch), znefunkčneniu tajných služieb (postihnutých politickou korektnosťou) a celkovo k posilneniu nepriateľov Ameriky a slobodného sveta vôbec a zvýšeniu ich sebavedomia.
Hlavným neúspechom Billa Clintona však bolo zneuctenie úradu prezidenta neustálymi škandálmi, týkajúcimi sa jeho finančných, ale najmä mimomanželských afér (najvážnejšia bola kauza Moniky Lewinskej, ktorá viedla až k jeho neúspešnému odvolávaniu v Senáte pre podozrenie z krivej prísahy a bránenia priechodu spravodlivosti). Clinton sa v úrade udržal a odchádzal ako pomerne populárny prezident, spôsobil však to, čomu prezidentskí historici hovoria „kríza autority“ úradu prezidenta.

.nádejný Obama
Nech už je hodnotenie odchádzajúceho prezidenta Georgea W. Busha akékoľvek, isté je, že za osem rokov sa s jeho osobou nijaký „clintonovský“ škandál nespájal a jeho vláde sa podarilo zabrániť opakovaniu teroristických útokov na americkej pôde. Odišiel nepopulárny, ale so cťou.
Nastupujúci prezident Barack Obama je opäť výraznou postavou, ktorá má všetky predpoklady zapísať sa do dejín a zmeniť obsah prezidentskej funkcie podobne ako FDR, JFK alebo Ronald Reagan. Má obrovskú popularitu (akú mal v Amerike i vo svete naposledy možno FDR alebo Kennedy – ak nerátame krátke vzopätie popularity prezidenta GWB po 11. septembri 2001), má k dispozícii svojou stranou ovládaný Kongres, obklopil sa zaujímavými ľuďmi a čelí veľkej hospodárskej kríze a dvom nedokončeným vojnám. Už len súbežný výskyt niektorých z uvedených faktorov v minulosti väčšinou predznamenal, že vnímanie úradu amerického prezidenta zaznamená dôležitú zmenu. Bude zaujímavé sledovať, kam posunie úrad prezident, ktorý je momentálne najväčšou svetovou celebritou a obrovským politickým talentom.
Úrad prezidenta už má vyše 200 rokov a prezident číslo 44 práve začína.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite