KNIHA Vladimir Nabokov: Mášeňka Paseka, 2008
Mášeňku napísal Nabokov (1899 – 1977), jeden z najväčších spisovateľov 20. storočia, v roku 1926. Po definitívnom prevzatí moci boľševikmi odišiel z Ruska, žil najprv v Anglicku (študoval v Cambridge), a potom sa presťahoval za rodičmi do Berlína. Tam svoj prvý román – Mášeňku – napísal, tam sa odohráva jeho dej, tam žijú ruskí emigranti, tam snívajú svoj sen o Rusku, tam tušia, že sa do krajiny, ktorú tak milujú („Bez naší exulantské lásky je s Ruskem konec. Tam ho nikdo nemá rád.“) už nikdy nevrátia. Hoci je to jeho prvý román, je to už Nabokov v plnej sile. Rozpráva v podstate realistický, no umne vystavaný príbeh zvláštnych ľudí, nevtieravo doň zaplieta symboly, je v tom vtip aj intelektuálna sila. Príbeh trvá šesť dní, počas ktorých sa bývalý bielogvardejský dôstojník Ganin snaží stvoriť či zrekonštruovať staré dobré Rusko. Vo svojej mysli, v spomienkach na Mášeňku, ktorú kedysi vášnivo miloval a ktorá má v siedmy deň pricestovať do Berlína. Spolu s ďalšími emigrantmi pritom býva v špinavom penzióne pri železničnej trati. Spomienky sa prelínajú s nudnou realitou a s tušením života na neustálych cestách. Ani jedna však nevedie do Ruska, ktoré tak obyvateľom penziónu tak veľmi chýba. Mášeňka z pokojného rodinného sídla pri Petrohrade je aj nie je skutočná. Tak ako to sídlo, tak ako to Rusko.
.juraj Kušnierik
KNIHA JÚLIUS PAŇKO: LEVOŠKA Slovart 2008
Čudná je táto krajina, keď dobrá kniha vyjde v náklade 220 kusov. To sa stalo spisovateľovi Júliusovi Paňkovi a jeho novele Levoška, napísanej v ukrajinčine. Slovenský preklad má, našťastie, hojnejší výskyt. Paňko žije na našom ďalekom východe vo Svidníku, riaditeľuje tam na základnej škole a učí fyziku. A píše. Vydal tri zbierky poviedok, Levoška je jeho štvrtým opusom. Vskutku vydareným. V malej dedine Končave na slovensko-ukrajinsko-poľskom pomedzí žije v čosi vyše dvoch desiatkach domov čosi vyše dvoch desiatok rodín. Končava je ukrytá v úzkej doline, „kde horizont palicou dosiahneš“. Príbeh, orámcovaný presahom do súčasnosti, sa začína v období medzi dvoma svetovými vojnami, keď na Slovensko privandruje z Poľska džadžo Pentelevič s manželkou Paulínou a štyrmi deťmi. Tri z nich sú hluchonemé, slabo vidiace, duševne postihnuté. Život častuje Pentelevičovcov priam morovými ranami. A ako to už býva, morové údery pod pás neraz rozdávajú aj ľudia z blízkeho okolia – Haľa, kapitánova manželka Hanička, sused Bočkár... Uštipačné, niekedy naozaj kruté biľagovanie a ubližovanie rodine smutne vyčnievajúcej z priemeru akoby nemalo konca. „Všetko sa rozišlo, zmizlo ako letná hmla po búrke, iba nikým neprejavená hanba z ľudského správania nadlho zostala v Končave.“ Aj celkom slabý si dovolí otvoriť ústa či zdvihnúť päsť na ešte slabšieho, takí sme my. Niekedy nás iba to vylepšuje, že spisovatelia dokážu o našich mentálnych pochybeniach hovoriť so zvláštnou schopnosťou ukryť hlboko do slov lásku, pochopenie, odpustenie.
.zuzana Mojžišová
REVUE Celkom iný beat
Hostiteľmi tejto revue v divadle GuNaGu sú (a aj v ďalších pokračovaniach budú) Marián „Bene“ Benkovič a Marián „Jaslo“ Jaslovský. Hiphoper a (povedzme to smelo!) básnik, hudobník a novinár. Mariánovia vytvárali príjemnú, domácku, neformálnu atmosféru, moderovanie išlo o niečo lepšie hiphoperovi/básnikovi, hudobník/novinár zase pekne hral. Večer sa rozbiehal trochu pomaly: herečka a (šikovná) speváčka Renáta Ryníková prečítala zopár básní, celkom vtipne zaspomínala na detské fóbie a hlavne zaspievala džezový štandard My Funny Valentine. DJ Spank potom predviedol „krátku školu dídžejingu“ a spolu s Mariánmi a Renátou „dali“ nejaké „tracky“. Tretím hosťom bol karikaturista Shooty s bendžom v rukách. Vtipné hry na hlúpe novinárske otázky („Ako si sa dostal k bendžu?“ „Ako sa chlapec z Galanty dostal k hiphopu?“, a pod.) boli naozaj vtipné, spoločné džemovanie zaujímavé (len Shootyho nástroj mohol dostať viac priestoru a silnejší zvuk). Najsilnejším na tomto príjemnom stretnutí priateľov boli predsa len tie slová a beaty. Beneho texty sú silnou poéziou, jeho rapovanie je „recitáciou“, s akou sa človek v Nedeľnej chvíľke poézie nikdy nestretol. Spolu so Spankovými beatmi a Jaslovými „krabičkami“ a saxofónmi človeka odkážu niekde k beatnikom či k Václavovi Hrabě, k poézii, ktorá bola živá, drásajúca, neulízaná, ozajstná. Revue Celkom iný beat je sympatický nápad, želáme mu dlhý život.
.jk
Mášeňku napísal Nabokov (1899 – 1977), jeden z najväčších spisovateľov 20. storočia, v roku 1926. Po definitívnom prevzatí moci boľševikmi odišiel z Ruska, žil najprv v Anglicku (študoval v Cambridge), a potom sa presťahoval za rodičmi do Berlína. Tam svoj prvý román – Mášeňku – napísal, tam sa odohráva jeho dej, tam žijú ruskí emigranti, tam snívajú svoj sen o Rusku, tam tušia, že sa do krajiny, ktorú tak milujú („Bez naší exulantské lásky je s Ruskem konec. Tam ho nikdo nemá rád.“) už nikdy nevrátia. Hoci je to jeho prvý román, je to už Nabokov v plnej sile. Rozpráva v podstate realistický, no umne vystavaný príbeh zvláštnych ľudí, nevtieravo doň zaplieta symboly, je v tom vtip aj intelektuálna sila. Príbeh trvá šesť dní, počas ktorých sa bývalý bielogvardejský dôstojník Ganin snaží stvoriť či zrekonštruovať staré dobré Rusko. Vo svojej mysli, v spomienkach na Mášeňku, ktorú kedysi vášnivo miloval a ktorá má v siedmy deň pricestovať do Berlína. Spolu s ďalšími emigrantmi pritom býva v špinavom penzióne pri železničnej trati. Spomienky sa prelínajú s nudnou realitou a s tušením života na neustálych cestách. Ani jedna však nevedie do Ruska, ktoré tak obyvateľom penziónu tak veľmi chýba. Mášeňka z pokojného rodinného sídla pri Petrohrade je aj nie je skutočná. Tak ako to sídlo, tak ako to Rusko.
.juraj Kušnierik
KNIHA JÚLIUS PAŇKO: LEVOŠKA Slovart 2008
Čudná je táto krajina, keď dobrá kniha vyjde v náklade 220 kusov. To sa stalo spisovateľovi Júliusovi Paňkovi a jeho novele Levoška, napísanej v ukrajinčine. Slovenský preklad má, našťastie, hojnejší výskyt. Paňko žije na našom ďalekom východe vo Svidníku, riaditeľuje tam na základnej škole a učí fyziku. A píše. Vydal tri zbierky poviedok, Levoška je jeho štvrtým opusom. Vskutku vydareným. V malej dedine Končave na slovensko-ukrajinsko-poľskom pomedzí žije v čosi vyše dvoch desiatkach domov čosi vyše dvoch desiatok rodín. Končava je ukrytá v úzkej doline, „kde horizont palicou dosiahneš“. Príbeh, orámcovaný presahom do súčasnosti, sa začína v období medzi dvoma svetovými vojnami, keď na Slovensko privandruje z Poľska džadžo Pentelevič s manželkou Paulínou a štyrmi deťmi. Tri z nich sú hluchonemé, slabo vidiace, duševne postihnuté. Život častuje Pentelevičovcov priam morovými ranami. A ako to už býva, morové údery pod pás neraz rozdávajú aj ľudia z blízkeho okolia – Haľa, kapitánova manželka Hanička, sused Bočkár... Uštipačné, niekedy naozaj kruté biľagovanie a ubližovanie rodine smutne vyčnievajúcej z priemeru akoby nemalo konca. „Všetko sa rozišlo, zmizlo ako letná hmla po búrke, iba nikým neprejavená hanba z ľudského správania nadlho zostala v Končave.“ Aj celkom slabý si dovolí otvoriť ústa či zdvihnúť päsť na ešte slabšieho, takí sme my. Niekedy nás iba to vylepšuje, že spisovatelia dokážu o našich mentálnych pochybeniach hovoriť so zvláštnou schopnosťou ukryť hlboko do slov lásku, pochopenie, odpustenie.
.zuzana Mojžišová
REVUE Celkom iný beat
Hostiteľmi tejto revue v divadle GuNaGu sú (a aj v ďalších pokračovaniach budú) Marián „Bene“ Benkovič a Marián „Jaslo“ Jaslovský. Hiphoper a (povedzme to smelo!) básnik, hudobník a novinár. Mariánovia vytvárali príjemnú, domácku, neformálnu atmosféru, moderovanie išlo o niečo lepšie hiphoperovi/básnikovi, hudobník/novinár zase pekne hral. Večer sa rozbiehal trochu pomaly: herečka a (šikovná) speváčka Renáta Ryníková prečítala zopár básní, celkom vtipne zaspomínala na detské fóbie a hlavne zaspievala džezový štandard My Funny Valentine. DJ Spank potom predviedol „krátku školu dídžejingu“ a spolu s Mariánmi a Renátou „dali“ nejaké „tracky“. Tretím hosťom bol karikaturista Shooty s bendžom v rukách. Vtipné hry na hlúpe novinárske otázky („Ako si sa dostal k bendžu?“ „Ako sa chlapec z Galanty dostal k hiphopu?“, a pod.) boli naozaj vtipné, spoločné džemovanie zaujímavé (len Shootyho nástroj mohol dostať viac priestoru a silnejší zvuk). Najsilnejším na tomto príjemnom stretnutí priateľov boli predsa len tie slová a beaty. Beneho texty sú silnou poéziou, jeho rapovanie je „recitáciou“, s akou sa človek v Nedeľnej chvíľke poézie nikdy nestretol. Spolu so Spankovými beatmi a Jaslovými „krabičkami“ a saxofónmi človeka odkážu niekde k beatnikom či k Václavovi Hrabě, k poézii, ktorá bola živá, drásajúca, neulízaná, ozajstná. Revue Celkom iný beat je sympatický nápad, želáme mu dlhý život.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.