Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dilema vojaka: ísť do boja sýty?

. .časopis .rozhovor

Dobre najedený človek vidí svet optimistickejšie. Nielen láska, aj zabíjanie nepriateľa ide cez žalúdok. O armádnych kuchároch sa toho veľa nevie, obvykle sú v úzadí. Režisér Peter Kerekes natočil o nich film Ako sa varia dejiny, svojím námetom unikátny vo svetovej kinematografii.

Dobre najedený človek vidí svet optimistickejšie. Nielen láska, aj zabíjanie nepriateľa ide cez žalúdok. O armádnych kuchároch sa toho veľa nevie, obvykle sú v úzadí. Režisér Peter Kerekes natočil o nich film Ako sa varia dejiny, svojím námetom unikátny vo svetovej kinematografii.


.máte radi konzervy?
Nie, prečo?

.sú predsa jedným zo symbolov armády, podobne ako modré knižky.
Modrú knižku mám aj ja, čo sa ukázalo pri nakrúcaní ako problém. Dodnes nepoznám hodnosti a veľkosti jednotiek. Človek, čo mal na starosti zásobovanie, mi povedal: varil som pre pluk. A ja som nevedel, koľko je to ľudí.

.to by však mohol vedieť aj držiteľ modrej knižky...
Čestne som sa vždy priznal, že som na vojne nebol. Potom mali snahu mi všetko do detailov vysvetliť a dozvedel som sa vlastne viac.

.na ktoré vojny či armády ste sa zamerali?
Stanovili sme si hranice a tými bola Európa. Išlo nám o konflikty, ktoré sa nás nejako dotýkajú; zažívame ich cez seba, cez svojich rodičov či priateľov. Nezaradili sme tam však španielsku občiansku vojnu v roku 1936.

.žijú ešte nejakí vojnoví kuchári z tých čias?
Určite. Našli sme 90-ročných veteránov. Do projektu sme zaradili 2. svetovú vojnu, muselo tam byť Nemecko a Rusko. Rešeršovali sme v Anglicku a Francúzsku, lebo sme chceli aj západný front. Chceli sme, pochopiteľne, rok 1956 v Maďarsku a francúzsku vojnu v Alžírsku, pretože robiť film o jedle bez Francúzov a Maďarov, to nejde. Chceli sme rok 1968 v Československu a, samozrejme, Balkán, ktorý poznáme prostredníctvom rôznych priateľov a spolužiakov. Podľa mňa je to tak blízko, že je to už súčasť našich dejín. A zaujímalo ma aj Rusko. Buď vojna v Afganistane, alebo v Čečensku.

.armáda je obvykle voči okoliu dosť uzavretá. Ako ste k nim dokázali preniknúť, najmä v prípade takých armád, akou je ruská?
My sme sa, paradoxne, v ruskej, srbskej a dokonca aj izraelskej armáde stretli s úplnou otvorenosťou. Boli srdeční, poukazovali nám a dovolili nakrúcať veci, ktoré by novinárom nikdy neumožnili. Pretože sa im veľmi zapáčil nápad, že je to film o vojenskom jedle, ktoré je pre vojakov mimoriadne dôležité – nebojujú stále, ale jesť musia každý deň.

.najprv ste napísali žiadosť na veliteľstvo či na generálny štáb?
V každej krajine som si našiel rešeršéra. Niekde pomocou oficiálnych kontaktov, niekde – ako napríklad v Nemecku – som si našiel v titulkoch dobrých filmov Ivetu Löcker, ktorá potom ako profesionálka rozoslala listy asi na 140 klubov veteránov. Zistila zaujímavé príbehy, za dvadsiatimi sme potom išli, so štyrmi sme nakrúcali a traja sú vo filme. V Srbsku som mal kamaráta režiséra Borisa Mitiča, ktorý bol na vojne počas bombardovania Juhoslávie lietadlami NATO v roku 1999. Slúžil pri nejakom protileteckom dele. Spoluprácu na filme privítal s radosťou s tým, že má kopu vlastných historiek, spolubojovníkov a kamarátov.


.aj pri armádach na Západe to fungovalo cez reťazce známych?
Nie, cez oficiálne štruktúry. Tak to bolo v Nemecku, podobne vo Francúzsku, kde sa ľudia zdráhali rozprávať o vojne v Alžírsku. Dodnes je to pre nich trauma. Stretol som sa so štrnástimi francúzskymi kuchármi. Trápilo ich najmä to, že sa nevrátili domov ako hrdinovia.

.v Rusku to bolo ako?
Tam sme mali profesionála, ktorý predtým robil pre Američanov a BBC rešerše na všetky filmy a seriály o jadrových ponorkách. Našli sme ho v databázach, jeho finančné požiadavky však boli nekresťansky vysoké. Museli sme mu vysvetliť, kde sa pohybujeme. Alexander bol ešte počas perestrojky vysokoškolský profesor angličtiny v Moskve. Potom sa dostal k armáde, kde tlmočil pre amerických dôstojníkov. Evidentný kágebák.

.keď už sme pri Rusku, ako to tam fungovalo? Museli ste platiť aj armáde?
Isteže.

.úvodná pasáž filmu je o krave, ktorú ruskí vojaci ukradli čečenskému dedkovi. Ako ste to nakrúcali?
My sme to spojili z dvoch príbehov. Kuchár Nikolaj nám porozprával príbeh. Hovoril o tom, ako robil šašlik, ale priestor, kde nám to rozpráva, mi nesedel. Našiel som teda vojenskú školu, kde mali vyučovaciu hodinu na tému: príprava jedla v bojových podmienkach. Kravu chceli zastreliť kalašnikovom, ale veliteľ, ktorý má na starosti vydávanie ostrých nábojov, odišiel na nejaké školenie, takže krava ostala priviazaná o strom a bučala. My sme nakrúcali a vojaci krčili plecami. Nevedeli, čo s ňou, až ju napokon zarezali tak, ako sa to robí na dedine.

.čiže ste tie scény režírovali?
Ako kde. V prvej fáze sme nazbierali príbehy, ktoré sme sa potom snažili spojiť so situáciami. Vždy sme sa kuchárov pýtali, ako by to nakrútili oni, čo by bolo podľa nich najlepšie. Takže sme prišli za dôstojníkom ruskej armády, že chceme nakrútiť niečo so zabitím kravy. On že fajn, že ak chceme, zabijú nám kravu z ich chovu. Museli sme ju, samozrejme, zaplatiť. Keď sme boli v Srbsku s kuchármi Zoranom a s Vladkom, pýtali sme sa, či môžeme nakrúcať prípravu jedla v bojových podmienkach. Nie je problém, vraveli, akurát varíme korytnačky. Ale sú tam aj situácie, ktoré sme režírovali, ako napríklad tá s pánom Silbernagelom, ktorý prežil ako jediný potopenie nemeckej ponorky v roku 1962. Stúpa hladina, je príliv, on stojí v mori, pred sebou má stôl, na ňom potraviny a pripravuje jedlo. Vôbec som netušil, že nám to takto vyjde. Myslel som, že to budem strihať z rôznych záberov. Ale on začal rozprávať, a naraz mu ten stôl počas jedného-jediného záberu, keď stihol povedať jadro príbehu, odplával. Príliv bol taký rýchly.

.ako ste sa o dozvedeli o tomto kuchárovi?
Mali sme príbeh kuchára, ktorý slúžil počas 2. svetovej vojny na nemeckej ponorke. Žil vo Frankfurte a bol už takmer nemobilný. Nechcel som to nakrúcať v jeho byte a dozvedel som sa, že na ostrove  Sylt na severe Nemecka je škola pre námorníkov a kuchárov na ponorkách a lodiach. Majú tam aj model ponorkovej kuchyne, ktorá je veľmi stiesnená. Takže na „potešenie“ producenta sme si urobili výlet na Sylt, čo je najdrahšie dovolenkové miesto v  Európe (smiech). Prišli sme tam, armáda bola ústretová. Bolo to však sterilné, nevedel som nič vymyslieť. Nešťastný som už odchádzal, keď vtom mi komunikačný dôstojník hovorí: ozaj, a počuli ste, že tu žije kuchár, ktorý ako jediný prežil potopenie ponorky? Bolo to ako z amerického filmu.

.neboli spomienky pre toho kuchára také traumatizujúce, že sa k nim nechcel vracať a hrať vám „divadielko“?
Vo filme sú kuchári, s ktorými sa mi najlepšie komunikovalo. Boli možno aj silnejšie príbehy, ale títo sa stali doslova spoluhráčmi tohto filmu – odvodené od slovesa hrať sa. Prichádzali sami s nápadmi, čo a ako nakrútiť a mali z toho radosť. Nech to boli akokoľvek traumatizujúce veci. Vďaka tomu som nikoho nemusel nútiť, aj keď sú tam „krkolomné“ scény, ako napríklad nemeckí deduškovia, ktorí idú k rampe hraničnej závory a snažia sa ju rozkývať – podobne ako keď vpadli v tridsiatom deviatom do Poľska.

.aké postavenie má kuchár v rôznych armádach?
Kuchár v armáde najlepšie demonštruje mieru úcty k jednotlivcovi. Pekne tu vidno priepastný rozdiel medzi armádami na Východe a na Západe. Keď som sa, napríklad, francúzskeho kuchára pýtal, či vojaci, ktorí prešli ťažkou situáciou, dostávali dobré jedlo ako odmenu, tak sa na mňa pozrel ako na barbara. Naším prirodzeným úsilím bolo dať tým vojakom vždy to najlepšie, povedal mi. Tam je rešpekt k človeku ako jednotlivcovi, ktorý si zaslúži dobré zaobchádzanie.

.v armádach na Východe je to ako?
Keď sme boli v Rusku, tak všetky príbehy boli o tom, že niečo do toho kotla nahádzali a ľudia to zožrali. Alebo cestou z Moskvy do Čečenska niektoré lepšie potraviny rozkradli vojakom ešte po ceste dôstojníci. Keď som sa pýtal ruského kuchára, čo varili, povedal: čo prišlo, to sa pomiešalo. A dodal, že on je vlastne vyučený automechanik, a tak mu je to jedno. Samozrejme, vo vypätých situáciách je vždy dôležité zásobovanie od obyvateľstva – čiže kradnutie a rabovanie.

.je rozdiel medzi armádami na Východe a na Západe aj v kvalite jedla pre radových vojakov a dôstojníkov?
Samozrejme. Ruské príbehy sú vždy o tom, že kuchár to najlepšie, čo narabovali, musel upiecť pre dôstojníkov. A tie francúzske či britské sú o tom, že sa podelili. Moja skúsenosť s kuchárom ruskej jadrovej ponorky či s kuchárom z Čečenska alebo Afganistanu je taká, že vždy tam boli dve absolútne oddelené kuchyne. Dôstojníci mali svoju a plebs svoju.

.ako často jedávajú vojaci rôznych armád? Klasicky raňajky – obed – večera?
Ak majú službu, tak je ešte druhá večera. Najlepšie to mali premyslené Briti. Tí majú stravu päťkrát denne, malé dávky.

.čo robia kuchári pri bojovej operácii?
Veď práve! Jedna z najväčších dilem vojakov je, či ísť do bojovej akcie sýty, alebo hladný. Lebo keď je najedený, pri priestrele brucha existuje veľké riziko, že dostane infekciu čriev a zomrie. Je to podobné ako pri operácii, kam tiež ideme nenajedení.

.hladný človek je však nervóznejší...
To je pravda, ale oni si povedia, že aspoň nezomrú hladní.

.k čomu sa teda prikláňajú – ísť do boja hladný, alebo sýty?
Je to 50 na 50, vždy záleží na type operácie. Rozprávali sme sa s jedným ruským kuchárom, ktorý varil pre tzv. mierové zbory v Čečensku. Na otázku, ako uzavreli mier, vraví: obkľúčili sme dedinu a povedali sme tým ľuďom, nech prídu podpísať mierový dohovor. A keď ho nepodpísali, tak sme ich rozstrieľali. A potom každý náš vojak išiel do dediny, zobral si, čo sa dalo a upiekol si to.

.stretli ste sa aj s tým, že vojaci doslova nemali čo jesť?
Napríklad Brit Edy bojoval počas 2. svetovej vojny v africkej púšti. Chodievali na lúpežné prepadnutia do nemeckých zákopov. Zabili zopár Nemcov, ktorí to tam strážili, naložili do nákladiakov knäckebroty a zmizli. Znie to neuveriteľne, ale na Vianoce si Briti s Nemcami vymenili konzervy za knäckebroty, Červený kríž ich dal dokopy s čarovnou formulkou: neprekážalo by vám, páni, keby ste Vianoce oslávili spoločne s vašimi kolegami? (smiech) Nemci prišli na britskú stranu, mali čaj, keksíky, zaspievali si koledy. Distingvovaný Angličan mi vraví: Well, next day we started to killing each other. It was very nice! Ešte to zaklincoval vetou, že nemali nič proti Nemcom, ani Nemci proti nim, iba všetci bojovali za svoju vlasť. Keď si uvedomím, že za vlasť bojovali v Afrike, je to absurdné.

.vo filme hovorí jedna kuchárka o čiernom tvrdom chlebe, ktorý piekla počas blokády Leningradu. Mali prídely, dva tenké krajíčky, podľa kategórie dôležitosti. Tam už nešlo o armády, ale o hrozné vyhladovanie civilistov.
Chlieb bol iba úvod. Tá pani potom hovorí o tom, že piekla palacinky pre vojenských pilotov, ktorí mali extra zásobovanie. Keď sa náhodu niektorý z nich nevrátil z akcie, jeho porcia ostávala na stole a keď ho vyhlásili za mŕtveho, odniesli ju na cintorín na jeho hrob. Najprv som si myslel, že patetizuje. Ale potom rozprávala príbehy, ako jedli mačky, ako si kradli navzájom jedlo a ako sa udávali. Ale pravidlo, že mŕtvemu jedlo nevezmú, si Leningradčania ctili za každých okolností. Nesmierne silné.

.stretli ste sa aj s kanibalizmom?
Nie. Aj tá pani hovorila o všetkom možnom, ale o tom, že by jedli ľudské mäso nie.

.čo boli donútení jesť Leningradčania v krajnej situácii blokády?
Mačky a psy boli na dennom poriadku. Aj krysy.

.a bojovníci na fronte, čo jedli oni v krajnej situácii?
Je to asi paradox, ale najsilnejší je podľa mňa príbeh zo Sarajeva, ktorý síce nie je vo filme, bude však medzi bonusmi a v seriáli. Veliteľ zásobovacieho oddielu nám hovoril, ako cez hory prechádzali nepozorovane vďaka špeciálnej fajte malých koníkov. Bosniansky brdský kôň, niečo ako naše huculské koníky, veľmi húževnatý. S ich pomocou zásobovali jednotky v horách, preniesli muníciu, všetko. Najťažšie potom pre nich bolo, že keď nemali čo jesť, museli zjesť svojich koníkov. Počas dvoch frontových rokov s nimi boli v dennodennom kontakte, spolu prechádzali všetky nebezpečenstvá, vzniklo silné puto – a oni museli toho kamaráta zožrať.

.prečo ste to nedali do filmu?
Lebo ten pán, bývalý šéfveterinár Sarajeva, to hovoril veľmi komplikovane. Každá scéna má svoju dynamiku, táto ju nemala.

.vo filme je príbeh kuchárov zo srbsko-chorvátskej vojny pri Vukovare. Tí varili jednotkám, ktoré spolu bojovali. Mali ste snahu dať ich dokopy a zoznámiť?
Chcel som to urobiť s Nemcami a Rusmi, ale pre ich vysoký vek to už, žiaľ, nešlo. Potom som chcel dať dokopy týchto Chorvátov a Srbov. Najprv sme v roku 2006 nakrútili Chorváta. Keďže rozprával o boji o konkrétnu kótu 255 okolo Pakraca, chcel som mať nie hocijakých srbských kuchárov, ale presne tých, ktorí boli na druhej strane. To sa aj podarilo, zhodou okolností to boli dve kuchárky. Ale ten Chorvát, Mladen sa volá, nebol ochotný sa s nimi stretnúť.

.prečo?
Stále v ňom vrela nenávisť voči Srbom. Ja ho mám zvláštnym spôsobom rád, strávili sme spolu dosť času. Jeho nacionalizmus je hrozne silný. Moja manželka mi vravela, že má pocit, že on bol ochotný zomrieť za tú kótu 255, mal ideály. Ako muž, nie ako Chorvát. Kdežto tie dve ženy – ako ženy, nie ako Srbky – naopak vraveli, že im je to jedno, že ony by varili aj pre Chorvátov, len nech sa to čo najskôr končí.
.vo filme máte jeho aj osobného kuchára Josipa Broza Tita, ktorý hovorí, že aj jedlo bolo prejavom nacionalizmu.
Mne sa to zdalo ako veľmi dobrý úvod k Balkánu. Objavil sa tam aj nacionalizmus jazyka, nielen jazyka ako reči, ale aj jazyka ako orgánu s chuťovými bunkami.

.existuje aj nacionalizmus jedla?
Samozrejme, máme ho v sebe zakódovaný všetci. Tak ako materinskú reč, máme aj materinskú chuť a jeme radi veci, ktoré sú nám blízke. Ide pritom o našu mieru otvorenosti, nakoľko dokážeme cudzie kulinárske elementy vstrebať a obohatiť sa nimi. Takže si myslím, že tak, ako sú ľudia myšlienkovo nacionalistickí a tupí, môžu byť aj chuťovo nacionalistickí a tupí.

.armády varia obvykle národné jedlá, alebo kozmopolitné podľa nutričnej hodnoty?
Na Balkáne sú to veľmi národné jedlá. Čím ťažší boj, tým viac pleskavice – ak bolo z čoho.

.z toho filmu môže mať divák zvláštny pocit. Ruský šašlik v Čečensku, srbská pleskavica v Chorvátsku, šnicle na nemeckej ponorke. Samé dobré jedlá, radosť bojovať...
Nie je to tak. Strava v armáde je väčšinou mizerná. Platí priama úmera, čím sa varí pre viac vojakov, tým je jedlo horšie. Ruskí vojaci najčastejšie jedli čínsku instantnú kašu a čo si ukradli, to mali. Na nemeckej ponorke sa o posádku starali veľmi dobre. Silbernagel to mal vypočítané, vyslovil krásnu vetu, že im vlastne nahrádzal mamu.

.vojaci sa zrejme o kuchára báli a chránili si ho.
Ak bol dobrý kuchár, vážili si ho.

.čo urobili so zlým kuchárom?
Stretol som sa so situáciou, keď kuchár na ponorke čosi pripálil a donútili ho všetko zjesť. Jedlo pre štrnásť ľudí, takmer zomrel. Vojaci vedia byť krutí. V Rusku sa stalo, že kuchár si urobil tajne iba pre seba pelmene, veliteľ na to prišiel a vraví: fajn, kašleš na posádku a teda kradneš, tak si ich všetky zožer sám! Aj ten skoro zomrel.

.pre aký najväčší počet vojakov varí kuchynská jednotka?
Aj pre tisíc. Veľmi zaujímavé bolo, keď jedna Maďarka vyrábala konzervy pre vojská Varšavskej zmluvy. Prišli na to, že konzervová strava je najlepšia, ale začiatkom 60. rokov bola na mizernej úrovni a táto pani dostala úlohu vymýšľať chutné konzervy. Má veľa patentov, napríklad aj bezvaječné cestoviny.

.maďarská kuchyňa je povestná. Ako divákovi mi pri filme iba raz tiekli sliny, a to keď Maďari robili vojenské klobásy v päťdesiatom šiestom.
Aj ja mám pocit, že maďarská vojenská kuchyňa je jedna z najlepších  na svete. Rozprával som sa so štyrmi maďarskými kuchármi. Všetci hovorili o tom, ako sa snažili dať vojakom najlepšie jedlo – čo v ich ponímaní znamenalo to najmastnejšie. Platia tu národné stereotypy. Maďarskí kuchári sa chceli predviesť. Nám ako štábu dávali vždy guláš, najlepšie fazuľový, išlo nás roztrhnúť. Naopak, so Srbmi sme počas nakrúcania iba popíjali, u Rusov to bolo o peniazoch. S Nemcami sme sedeli decentne pri kávičke a obložených chlebíčkoch.

.stretli ste sa aj s tým, že by sa vojaci prežrali a bolo im zle?
Jeden z prvých príbehov, ktoré som našiel, bol môj najobľúbenejší. Bohužiaľ, ten pán zomrel ešte predtým, ako sme začali nakrúcať, bol to maďarský kuchár z 2. svetovej vojny. Jeho jednotku pri Donskom oblúku zmasakrovali, celá maďarská armáda tam zakapala, na bicykloch išli proti delostrelectvu. On ako kuchár stratil kuchyňu, a musel potom variť pre Nemcov, ktorých hrozne nemal rád. Nemci mali racionálnu vypočítanú stravu: čierny chlieb, zeleninu, konzervy, chudé mäso. Varil pre nich a spoločne s nimi ustupoval. A keď už ustúpili na územie Maďarska, tak došli na miesto, kde sa im podarilo zrekvírovať veľa svíň. Spravil, ako vravel „jó magyaros báb gulyás“ – dobrý ťažký fazuľový guláš. Bravčové, veľa masti. A tú nemeckú jednotku, čo bolo nejakých 240 ľudí, tak prehnalo, že sa nedokázali pohnúť. Celý pluk, alebo čo to bolo, sa posral a nemohli ísť ďalej. Nemecký veliteľ si toho maďarského kuchára zavolal, položil pred neho revolver a povedal mu: toto je jediná možnosť, ako si môžeš zachrániť svoju česť. A on hovorí: serem ja na česť. A odišiel.

.on im to urobil naschvál?
Naopak! On im chcel urobiť dobre, predviesť sa doma pred nimi.

.stretli ste sa aj s armádou, ktorá by nemala kuchára?
Nie, aj francúzski výsadkári v Alžírsku mali kuchára, mali ho aj tie najmenšie jednotky, z psychologických dôvodov. Rozprával som sa s českými výsadkármi zo 60. rokov. Plánovali výsadok na Západ v prípade novej vojny, kde ich mali vysadiť hlboko v tyle nepriateľa. Ich životnosť bola vypočítaná na pár hodín. Kvôli psychologickému efektu im vždy dávali so sebou kuchára – keď s nami ide kuchár, budeme tu ešte niekoľko dní.

.viete o tom, že by niekto nakrútil film s podobnou témou?
Na festivale v Jihlave bol v roku 2006 film švédskeho režiséra o posledných jedlách pre odsúdených na smrť. Trochu ma to naštvalo, lebo presne taký príbeh som ešte chcel mať vo filme.

.aké máte s filmom zámery?
Ideme do slovenských kín 19. februára, aj do kín v Česku a Rakúsku. Bude určite nejaké „festivalové kolečko“, podľa toho sa uvidí. Máme množstvo zaujímavého materiálu, chceli by sme urobiť aj televízny seriál a kuchársku knihu s fotkami Martina Kollára, ktorý bol kameramanom filmu.

.neponúknete potom film a knihu centrále NATO, aby časť nákladu odkúpili?
Aby vedeli, ako varia nepriatelia (smiech)?

.je niekde jedlo pre armádu aj predmetom vojenského tajomstva?
U súčasných armád, ktoré sú v dlhodobom vojnovom konflikte – čo sú najmä Izraelčania – sme sa stretli s absolútnou otvorenosťou. Mohli sme robiť všetko. Pridelili nám síce dve pôvabné „media offiserky“, ktoré boli stále s nami s tým, že keby sme sa pýtali niečo nevhodné, tak zasiahnu. Mali zmysel pre humor. Vravel som im potom, že mám iba tri otázky. Aký je rozdiel medzi košer a nekošer stravou, či je ťažšie variť košer v bojových podmienkach a kde má Izrael jadrové hlavice.

.dokáže izraelská armáda pripravovať košer jedlá aj v bojových podmienkach?
Dokáže. Nie je to ťažké a je to hygienické. Mliečne veci oddelené od mäsa, dôraz na hygienu, samé fajn zásady. Alebo v Bosne som sa pýtal toho sarajevského veterinára a kontrolóra kvality jedla, či počas obliehania dbali o to, či jedlo je halal, teda vhodné pre moslima, alebo nie. Lebo často dostávali medzinárodnú pomoc a niektorí „dobráci“ poslali moslimom tonu bravčových konzerv. Povedal, že samozrejme áno, kontrolovali to. Vojna bola o udržaní si identity a tá je založená aj na dodržiavaní náboženských predpisov v jedle. Lebo ak by to tak nebolo, tak načo bojovať? Poďme a rovno sa staňme Srbmi, povedal mi.

.stretli ste sa aj s vegetariánskymi jedlami pre armádu?
V Nemecku a Británii si vojaci môžu vybrať vegetariánske jedlo z ponuky viacerých, minimálne troch jedál. Opäť je to o rešpekte voči jednotlivcovi na Západe. Francúzska armáda v Alžírsku, kde slúžilo aj veľa moslimov, ktorí bojovali na strane Francúzska, mali, samozrejme, svoju stravu.

.aké ste získali poznanie z celého projektu?
Je to o zodpovednosti malého človeka voči veľkým dejinám. Kuchár, ktorý nebojuje, napriek tomu výrazne ovplyvní veľké dejiny. Buď komicky, ako ten Maďar, pre ktorého sa posral celý nemecký pluk, alebo ako ochutnávač a kuchár Josipa Broza Tita, ktorý svojím menu určoval náladu a ráz rokovaní medzi Srbmi, Chorvátmi a Bosniakmi.

.aká je teda zodpovednosť jednotlivca?
Veľká. Nemôžeme sa stále iba vyhovárať na to, že nás zomelie osud. Aj nemecký kuchár, ktorý nedal zomierajúcemu dievčatku cukor len preto, že slepo rešpektoval rozkaz, prispel svojou malou kvapkou k tomu, že vojna bola krutejšia a neľudskejšia. Poviem to pateticky, ale počas rozhovorov so 140 kuchármi, ktorí sa museli rozhodovať v rôznych extrémnych situáciách, som zistil, že sa nemôžeme vyhovárať, že „takto to tu chodí“. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite